– Pozri, anjeli!!! Mami, pozri! Anjeli! – Neočakávane zvrieskol nablízku niečí tenký hlások.
Ešte som po nezvyčajnom “lete” celkom neprišla k sebe, keď Stela už niečo štebotala s malým bacuľatým dievčatkom.
– Ak nie ste anjeli, tak prečo tak veľmi iskríte? – pýtala sa malá, úprimne prekvapená a potom rozjarene zapišťala: – Jéj! Akú krásnu vecičku máš!
Len vtedy sme si všimli, že Stelin posledný “výtvor” – jej zábavný červený “drak” – sa s nami prepadol tiež…

– To… Čo to je? – Spýtalo sa dievča, zadychčané vzrušením. – Môžem sa s ním hrať? Nebude ho to hnevať, že?
Očividne ju mama mentálne ostro vytrhla lebo dievča sa náhle rozrušilo. Slzy sa jej zaleskli v jej vrúcnych hnedých očkách a bolo zrejmé, že ešte o trochu viac a začnú jej roniť dolu po pekných lícach.
– Neplač prosím! – požiadala ju rýchlo Stela. – Chceš aby som ti urobila draka ako je tento?

Tvár dievčatka sa v okamihu rozžiarila. Zovrelo maminu ruku a šťastne zaštebotalo:
– Pozri mami, nič zlé som neurobila a oni sa na mňa vôbec nehnevajú! Môžem ho mať tiež? Sľubujem, že budem veľmi dobrá!

Matka pozrela na jej smutné očká, zvažujúc ako sa rozhodne, keď vtom dievča vyhŕklo:
Nevideli ste náhodou môjho ocka, milé dievčatá? Niekde zmizol aj s mojim bratom.

Stela na mňa skúmavo pozrela a ja som už vedela, o čo sa pokúsi…

– Chceš aby sme ich hľadali? – opýtala sa, ako som predpokladala.
– Tu sme ich už hľadali celkom dlhý čas ale niet ich. – Odpovedala žena veľmi ticho.
– Tak ich budeme hľadať inak. – Usmiala sa Stela. – Pomysli si, že ich vidíš a my ich nájdeme.

Dievča smiešne zažmurkalo, skúšajúc veľmi usilovne vytvoriť v mysli mentálny obraz jej ocka. Prešlo niekoľko sekúnd…

– Mami, prečo si ho nepamätám? – zarazilo sa malé dieťa.

Niečo také som počula po prvý krát a súdiac podľa prekvapenia v Steliných očiach, aj pre ňu to bolo niečo nové…

– Čo tým myslíš, že nepamätáš? – nerozumela matka.
– Nuž, skúšam a skúšam, ale nepamätám… Prečo? Veď ho veľmi ľúbim. Možno už nežije?
– Prepáčte, môžete ho zrieť? – opatrne som sa opýtala matky.

Žena presvedčivo prikývla, ale niečo sa náhle zmenilo na jej výzore, ktorý teraz pôsobil rozpačito.

– Nie… Nemôžem si na neho spomenúť… Je niečo také možné? – povedala úplne vystrašená.
– A môžete sa rozpamätať na vášho syna? Pamätáš si na svojho brata? – spýtala sa Stela, obracajúc sa na obidve. Matka i dcéra zakývali záporne hlavou.

Stelina tvár tak radostná za normálnych okolností, sa zdala veľmi zaujatá.Pravdepodobne nemohla pochopiť, čo sa tu deje.

Doslova som cítila intenzitu s akou pracoval jej žiarivý a veľmi nezvyčajný mozog.

– Mám to! Vskutku to mám! – náhle Stela šťastne zacvrlikala. – “Oblečieme” sa do vašich predstáv a pôjdeme sa prejsť. Ak tam niekde sú, uvidia nás, dobre?

Táto myšlienka sa mi zapáčila a tak sme sa len mentálne “prezliekli” a vydali sa pátrať.

– Nepožičiate mi ho prosím? Kým sa nevrátite späť. – Dievčatko zjavne nezabudlo na svoju túžbu po drakovi. – Ako sa volá?
– Zatiaľ nemá žiadne meno. – usmiala sa na ňu Stela. – Aké je to tvoje?
– Lia. – odvetilo dievčatko. – Videli sme už niekoľko bytostí ako vy, ale každý povedal, že sú to anjeli… Kto potom ste?
– Sme dievčatá ako ty, akurát bývame na “poschodí”.
– Kde to je na “poschodí”? – Malá Lia neprestávala s kladením otázok.
– Nanešťastie, ty tam nemôžeš ísť. – skúšala to Stela nejako vysvetliť, zisťujúc, že to nebude ľahké. – Chceš aby som ti to ukázala?

Dieťa začalo poskakovať radosťou. Stela ju vzala ruku a otvorila jej úžasný fantastický svet, kde všetko bolo tak jasné a rozradostené, že bolo ťažké uveriť, že také niečo naozaj existuje.

Lia vygúlila oči ako dva veľké taniere:

-Jé! Aké nádherné! Čo to je? Raj? Jéj!

Dievča bolo celé bez seba ale zo seba vydalo len úplne tichý hlas, akoby sa obávalo, že ten zázračný obraz stratí.

– Kto tam býva? Jéj, pozri, aký oblak! A dážď je zlatý! Je to naozajstné?
– A vari si už pred tým videla červeného draka? – Lia zakrútila hlavou na znak nesúhlasu.
– Vidíš, a ja jedného mám, pretože taký je môj svet.
– Čo teda? Si azda Boh?! Ale Boh nemôže byť dievčaťom, že? Potom kto si?

Otázky sa z nej valili ako lavína a Stela vybuchla smiechom; neschopná zodpovedať všetky naraz.

Keďže ja som bola mimo toho kolotoča otázok a odpovedí, rozhliadala som sa vôkol užasnutá tým neobyčajným svetom, ktorý sa okolo nás rozprestieral… Všetko iskrilo a trblietalo modrým svetlom akoby zo sveta duchov, ktoré však na nás nepôsobilo
chladne (ako by zdanlivo malo), ale naopak – ohrievalo nás nezvyčajne milým teplom, prenikajúcim do najhlbších zákutí našich sŕdc. Z času na čas preleteli okolo mňa priesvitné ľudské postavy. Stále sa menili – najskôr sa zdali byť zhutnené a vzápätí priehľadné ako svetielkujúca hmla… Tento svet, hoci akoby nestály, bol prenádherný. Stále sa menil akoby nevedel, čo by bolo lepšie.

– Takže, pripravená na vychádzku? – vytiahol ma zo zadumania Stelin bodrý hlas.
– Kde pôjdeme?
– Ideme pátrať po stratených! – pohotovo odvetilo dievča s úsmevom.
– Moje milé, dovolíte mi postrážiť vášho dráčika pokiaľ budete preč? – spýtala sa malá Lia, očividne ho nestrácajúc z mysle a privrela svoje okrúhle oči.
– Tak dobre, tu ho máš. Ale stráž ho, – zhovievavo zvolila Stela. – a nedaj ho nikomu. Je ešte malý a ľahko sa vystraší.
– Ale nie! Ako by som mohla? Budem ho veľmi ľúbiť kým budete preč.

Dievčatko by sa zlomilo aj vo dvoje len aby dostalo toho tak fascinujúceho dráčika a aj tento sa vzdúval, vytŕčajúc brucho v snahe zapáčiť sa, a ako keby vedel, že reč je práve o ňom…

– Kedy sa vrátite? Prídete skoro, že moje milé? – pýtala sa malá, v kútiku duše ale dúfajúc, že to až tak skoro nebude.

Mihotajúca sa priehľadná stena nás oddelila…

– Takže, čo s tým urobíme? – spýtala sa Stela, silne znepokojená. – Nikdy som nič také nevidela ale nie som tu až tak dlho…

Musíme teda niečo spraviť. Sľúbili sme to!

– No tak poďme skúsiť si “navliecť” ich obrazy ako si už povedala – odvetila som bez rozmýšľania.

Stela predviedla jej ďalší hókus-pókus a už vyzerala ako malá Lia, čo ale znamenalo, že úloha “matky” ostane na mne, čo vo mne vzbudilo smiech… Ako som tomu rozumela, tak sme jednoducho na seba umiestnili energetické obrazy, ktoré ako sme dúfali, nám pomôžu nájsť hľadaných ľudí.

– Toto je ten správny spôsob užitia obrazu iných ľudí, ale existuje aj zlý, keď to niekto zneužije na nekalé zámery. Ako ten duch, ktorý sa navliekol na babkin “kľúč” aby ma bil. Neskôr mi to vysvetlila…

Bolo veľmi zábavné počúvať poučujúci hlas drobného dievčatka pri vysvetľovaní takýchto závažných tém… Ale taký bol jej prístup – veľmi zodpovedný, napriek jej veselej a šťastnej náture.

– Tak ideme, “dievča Lia”? – opýtala som sa s narastajúcou netrpezlivosťou.

Horela som nedočkavosťou uvidieť tie ďalšie “poschodia” ešte kým som mala v zásobe nejaké sily. Všimla som si obrovský rozdiel medzi úrovňou kde sme boli teraz a Steliným vyšším “poschodím”. Preto som sa chcela čím skôr “vnoriť” do toho ďalšieho sveta
a dozvedieť sa o ňom čím viac, keďže som si nemohla byť istá, či sa tam niekedy vrátim.

– Prečo je táto úroveň oveľa hustejšia ako predchádzajúce a má viac duchov? – spýtala som sa.

– Neviem… – pokrčila Stela plecami. – Možno preto, že dobrí ľudia, ktorí nikomu v ich poslednom živote neublížili, sa dostali sem, preto sú mnohí z nich tu. A “zvláštni” a veľmi silní duchovia obývajú vyššie “poschodia”… začala sa smiať.

– Ale to nehovorím o mne, nemysli si! Hoci babka vraví, že môj duch je veľmi starý, viac ako milión rokov… To je strašne dlhý čas, nemyslíš? Ako môže niekto vedieť, čo sa stalo na Zemi pred milión rokmi? – uvažovala dievčina.
– Možno si na Zemi ani nebola?
– Kde myslíš, že som bola? – spýtala sa Stela zmätene.
– To neviem. Nemôžeš to celé vidieť? – bola som prekvapená.

Mne sa zdalo, že so svojimi schopnosťami môže VŠETKO! Ale k môjmu obrovskému úžasu Stela pokrútila hlavou.

– Dokážem urobiť len veľmi málo, len to, čomu ma naučila babka. – vzdychla ľútosťou.
– Chceš aby som ti ukázala mojich priateľov? – spýtala som sa náhle.

Skôr ako zbadala kde sa ocitla, som v mojej pamäti odhrnula tie stretnutia, kde ku mne chodievali veľmi často moji “hviezdni priatelia” a o ktorých som si myslela, že to bolo to najzaujímavejšie, čo sa mi v živote mohlo prihodiť…

– Och, to je krásne! – zareagovala Stela potešene. Zrazu zbadala tie zvláštne znaky, ktoré mi často ukazovali a vykríkla:

– Pozri, to znamená, že ťa učili! Aké zaujímavé!

Zarazila som sa, neschopná vyriecť slova… Oni ma učili!!! Celé tie roky som nosila v hlave dôležité informácie a namiesto toho aby som ich snažila nejako pochopiť, ja ako slepé mača sa brodím v mojich plytkých pokusoch a tápem v domnienkach.

A možno poznám pravdu už tak dlhý čas?

Aj keď som nechápala, čomu som to bola učená, rozhorčenosť voči sebe samej “vrela” vo mne za takúto nedbanlivosť. Verili by ste tomu! Boli mi predané “tajomstvá” od samého začiatku a ja som tomu nerozumela! Takže to určite predali nesprávnej osobe!!!

– Prosím ťa, nebuď z toho tak vedľa! – smiala sa Stela. – Ukážeš to mojej babke a ona ti to vysvetlí.
– Môžem sa opýtať? Kto je vôbec tvoja stará mama? – spýtala som sa, cítiac sa rozpačito za vstup na “súkromné teritórium”.

Stela úplne ponorená v myšlienkach, krčila malý nosík veľmi smiešnym spôsobom (tento zábavný zvyk mala vždy keď rozmýšľala o niečom veľmi vážnom) a trochu vrávorajúc vyslovila:

– Neviem… Niekedy sa mi zdá, že vie úplne všetko a že je veľmi, veľmi stará… Máme doma veľa fotiek a na všetkých je rovnako stará ako dnes. Nikdy som ju nevidela mladú. Nie je to zvláštne?
– Spýtala si sa ju na to niekedy?
– Nikdy. Myslím ale, že by mi to povedala, keby to uznala za vhodné… Jé! Pozri na to! Aké nádherné! – vykríklo zrazu dievča potešene, ukazujúc prstom na zvláštne zlaté morské vlny. Určite to nebolo žiadne more, len to vyzeralo veľmi podobne ako morské vlny – ťažko sa prevaľovali na breh, hravo sa predbiehajúc, len s tým rozdielom, že namiesto snehobielej morskej peny a modrej vody sme videli žiariace čisté zlato, ktoré sa rozprašovalo na spŕšky tisícov priehľadných zlatých iskier… Bolo to nádherné a samozrejme sme to zatúžili uvidieť zbližšia.

Keď sme pristúpili bližšie, počula som tisícky zvukov, ktoré zneli súčasne. Zvuk pripomínal zvláštnu magickú melódiu. Nebola to pieseň alebo nebodaj hudba tak, ako ju poznáme… Bolo to niečo nepredstaviteľné a neopísateľné… ale znelo to úžasne.

– Rýchlo! Je to mysliace more! Bude sa ti páčiť! – štebotala Stela od šťastia.
– Aj mne sa to páči. Nie je to nebezpečné, že nie?
– Ale vôbec nie. Neboj sa. To upokojuje “stratené” duše, ktoré sú po príchode sem, stále smutné… Ja som to počúvala hodiny…

Je to živé a “spieva” to každému inak. Chceš to počuť?
Len teraz som si všimla, že je tam množstvo duší, vystavujúcim sa spŕškam zlatistých iskrivých vĺn… Niektoré len ležali na povrchu, rytmicky sa hojdajúc na vlnách, kým iné, ponorené v “zlate” tam zotrvávali hodiny, úplne ponorené do mentálneho “koncertu”, odmietajúc vrátiť sa na povrch…

– No čo, ideme počúvať? – šťuchla do mňa zľahka.

Podišli sme bližšie… zacítila som zázračne mäkký dotyk iskrivých vĺn… Bolo to niečo neuveriteľne hebké, prekvapivo láskyplné a uspokojujúce, a zároveň to moju prekvapenú a krehko ostražitú dušu ťahalo do “hĺbky”… Tichá “hudba” prenikala mojimi nohami, vibrujúc miliónmi rôznych tónov. Stúpalo to nahor a zahaľovalo do akoby rozprávkovej ríše víl a škriatkov, niečo, čo sa nedá popísať slovami… Mala som pocit lietania, hoci v realite som stála na mieste. Bolo to vzrušujúce! Každá jednotlivá vlna rozpúšťala a roztavila každú moju bunku, to iskriace zlato ma prečisťovalo, odplavujúc preč všetko zlé, všetky smútky a zanechávajúc v duši len číre, prvotné svetlo…

Stratila som sa v momente keď som vstúpila a ponorila sa do toho žiarivého zázraku…

– Fajn, stačilo! Čaká nás úloha! – vybuchol zrazu do tej žiariacej krásy rázny Stelin hlas. -Páčilo sa ti to?

– To ti poviem, že áno!- vyhŕkla som. – Prajem si, aby som tu mohla zostať navždy!
– Vskutku! Niektorí sa tu “kúpu” až do ďalšieho vtelenia… a potom sa sem nikdy nevrátia…
– Kde idú?- prekvapilo ma.
– Dolu… Babka vraví, že miesto tu si treba zaslúžiť… A ten, kto len čaká a má ešte “resty”, ich odkladá do nasledujúceho vtelenia. Myslím, že je to pravda…
– Čo je tam…? Dolu? – zaujímalo ma.
– Nie je to príjemné miesto, ver mi. – odvetila vyhýbavo.
– A toto more je tu len jedno alebo ich je viac?
– Uvidíš… Vždy je to iný druh silového poľa, more na jednom mieste, a na ďalšom “scenéria” plná rôznych kvetov, potôčikov a rastlín, a všetko to “ošetruje” dušu a tiež upokojuje… len by to nikto nemal využívať pokiaľ si to najskôr nezaslúžil.

– Čo s tými, čo toho nie sú hodní? Oni tu nežijú? – nerozumela som.
– Ale žijú, len nie tak pohodlne… – pokývalo dievča hlavou. – Tu je to ako na Zemi – nič nedostaneš zadarmo, len hodnoty sú tu dosť rozdielne. Tí, ktorí nechcú vynaložiť žiadne úsilie na svoj rast, dostanú len základné veci. Táto krása nemôže byť kúpená ale len zaslúžená…
– Teraz hovoríš presne ako tvoja stará mama, ako by si sa naučila jej slová… – smiala som sa.
– To je pravda! – opätovala Stela úsmev. – Snažím sa memorizovať mnoho z toho, čo hovorí, dokonca aj to, čomu zatiaľ nerozumiem…
Ale raz to pochopím, no nie? Potom už pravdepodobne nebude nikoho, kto by ma učil… Tak mi to zapamätané pomôže.

Náhle sme zbadali nepochopiteľný ale pôvabný obraz – zástup duchov stál na žiariacej akoby páperovite-priehľadnej modrej zemi, ako na obláčiku. Neustále sa navzájom vymieňali, jeden vzal ďalšieho, niekde odišli a potom sa vrátili.

– Čo to je? Čo to tam robia? – zmätene som sa pýtala.
– Toto je miesto, kde prichádzajú nové duše a títo pomáhajú “nováčikom” aby sa nebáli. – povedala Stela potichu. – Videla si to celé? Môžeme sa na to pozrieť zbližšia?
– Samozrejme. – a priblížili sme sa k “obláčiku”.

Uvidela som niečo absolútne vzrušujúce vo svojej kráse… Akási priesvitná svietiaca guľa sa náhle zjavila z prázdnoty, akoby odnikiaľ a otvorila sa ako kvet, vypúšťajúc nového ducha, ktorý hľadel navôkol v zmätku a nič nechápajúc… Duch, ktorý ho čakal, objal “nováčika” veľkým množstvom teplej iskriacej energie na uspokojenie, a viedol ho niekde preč.

– To sú tí, čo prichádzajú hneď po smrti? – z nejakého dôvodu som hovorila veľmi ticho.
Stela kývla a smutne riekla:
– Keď som ja prišla, šli sme do rozdielnych “úrovní” – moja rodina a ja. Bola som veľmi smutná a osamelá… Ale teraz je všetko v poriadku. Prišla som ich sem navštíviť mnohokrát. Sú šťastní.
– Oni sú presne tu, na tejto “úrovni”? – nemohla som uveriť.

Stela opäť smutne kývla a tak som sa rozhodla prestať s otázkami, ktoré by viac znepokojovali jej jasné a milé srdiečko.
Kráčali sme po nezvyčajnej ceste, ktoré sa zjavovala a mizla podľa toho ako sme na ňu kládli nohy. Cesta sa slabučko mihotala a zdalo sa, že nás vedie, ukazuje smer, akoby vedela, kde musíme ísť… Cítili sme radostný pocit slobody a ľahkosti, a celý svet vôkol akoby prestal existovať.

– Prečo táto cesta ukazuje kadiaľ máme ísť? – spýtala som sa znovu.
– Ona neukazuje, ona pomáha. – odvetilo dievča. – Všetko tu pozostáva z myšlienok. Zabudla si? Dokonca stromy, more, cesty aj kvety, všetko to nás počuje keď rozmýšľame. Je to skutočne čistý svet… Tu je nemožné klamať.
– A kde je peklo? Existuje vôbec?

Ale samozrejme, ukážem ti to! Je to na “prízemí” a sú tam TAKÉ VECI!!! – Steline ramená poklesli, očividne v spomienke na niečo mimoriadne nepríjemné.
Ako sme kráčali ďalej, všimla som si, že okolie sa začalo postupne meniť. Priehľadnosť mizla kúsok po kúsku, dávajúc miesto “hutnejšej” scenérii, ktorá oveľa viac pripomínala tú pozemskú.

– Čo sa deje? Kde sme? – nastražila som sluch.
– Stále na tom istom mieste. – ticho odvetila Stela. – Len v jeho jednoduchšej časti. Pamätáš o čom sme pred chvíľou hovorili?
Väčšinou ti, ktorí práve prišli, sú tu. Je pre nich ľahšie sa prispôsobiť prechodu do nového sveta keď ráz krajiny pripomína to, na čo boli zvyknutí v pozemskom živote… Tiež tí, ktorí nechcú byť lepšími a nevyvinú dostatočné úsilie dosiahnuť viac, tu žijú.

– Takže to znamená, že táto úroveň pozostáva z dvoch častí? – upresňovala som si.
– Áno, môžeš to tak povedať.- odvetila Stela zamyslene a zrazu nečakane zmenila tému. -Je to zvláštne ale nikto nám tu nevenuje pozornosť. Myslíš, že tu nikto nie?
Obzerali dme sa dookola, nevediac, čo ďalej.
– Trúfneme si ísť “dole”? – spýtala sa Stela. Cítila som, že to malé dievča začína byť unavené. Pravdu povediac, ja som tiež bola ďaleko od mojej najlepšej formy, ale bola som si celkom istá, že to nevzdá a preto som prikývla.
– Tak to sa musíme trochu pripraviť… – vyhlásila bojovne a sústredene, hryzúc si peru. – Vieš ako si vytvoriť silný ochranný štít?
– Myslím, že viem, len som si nie istá, či bude dostatočne silný. – odvetila som zmätene. Nechcela som ju opustiť v takejto chvíli.
– Ukáž. – vyzvala ma.

Pochopila som, že to nebol z jej strany žiaden vrtoch a že mi chce jednoducho pomôcť. Sústredene som vytvorila môj zelený kokón, ktorý som vždy používala, keď som potrebovala poriadnu ochranu.

– Ejha! – otvorila oči v úžase. – Dobre, môžeme ísť.

Náš let dolu nebol tentokrát tak príjemný ako ten predošlý… Odrazu som pocítila ako niečo silne stislo moju hruď až som nemohla voľne dýchať. Ale postupne sa všetko vrátilo do normálu a mohla som pozorovať okolie. Pochmúrna scenéria ma nepríjemne prekvapila.
Ťažké krvavo červené slnko lakomo osvetľovalo temné fialovo hnedé siluety vzdialených pohorí… Hlboké trhliny sa tiahli po povrchu ako obrovský had, hustá tmavo oranžová hmla, ktorá z nich vychádzala, splývala s povrchom a vyzerala ako krvavá clona. Čudné ľudské duše tu boli veľmi hutné, pôsobili až fyzicky husto a blúdili bezcieľne sem a tam… Zjavovali sa a mizli, navzájom si nevenovali pozornosť a nedbali o nikoho okrem seba, akoby žijúc výlučne vo svojom súkromnom svete, úplne uzavretom pred ostatnými. V diaľke sme zaznamenali tmavé obrysy ohavných a odporných kreatúr, ktoré sa letmo zjavovali
ale zatiaľ sa neodvážili priblížiť. Pocit nebezpečenstva bol veľmi silný a všetko tu páchlo hrôzou. Pocítila som naliehavú túžbu zobrať nohy na plecia a ozlomkrky z tadiaľ utiecť…

– To sme v pekle, či kde? – opýtala som sa prestrašená tým, čo som videla.
– Veď si chcela vedieť ako to tu vyzerá, tak to tu máš. – odvetila Stela s kŕčovitým úsmevom.
Cítila som, že očakáva problém. Niet divu, veď čo inšie by sa dalo na takomto mieste očakávať?
– Vieš, niekedy tu nájdeš aj milé duše, ktoré len urobili obrovské chyby. Ak mám pravdu povedať, je mi ich veľmi ľúto…
Vieš si predstaviť – čakať na ďalšie vtelenie tu?! Strašné!
Nie, to som si nemohla predstaviť a úprimne – ani som nechcela, a okrem toho tam nikde nebola ani štipka dobra.
– Teraz nemáš pravdu. – odpočula malá opäť moje myšlienky. – Niekedy sa sem dostanú naozaj dobrí ľudia a musia platiť za svoje chyby veľmi ťažko… Naozaj cítim k nim ľútosť…
– Myslíš, že chlapec, ktorého hľadáme, sa tiež dostal sem?! Som si istá, že nemal čas urobiť čokoľvek zlé. Dúfaš, že ho tu nájdeme? Myslíš, že by také niečo bolo možné?
– Dávaj pozor! – vykríkla náhle Stela.

Skôr ako som mohla zistiť, čo sa deje, rozpľasla som sa na zem ako veľká žaba a ucítila na sebe obrovskú a odporne páchnucu horu… niečo odfukovalo, mľaskalo a smrkalo, rozširujúc vôkol nechutný smrad hnijúceho a skazeného mäsa. Cítila som sa akoby som zvracala. Bolo veľké šťastie, že tam boli len naše duše, ktoré si sem vyšli na “prechádzku” a nie fyzické telá, inak by som mala vážny problém.

– Uteč z tade! No tak, utekaj!!! – pišťalo ustrašené dievčatko.

Nanešťastie sa to ľahšie povedalo ako dalo urobiť… Smradľavý hromotĺk zvalil celú váhu svojho obrovského tela na mňa a očividne sa chystal pohostiť na mojej sviežej životnej sile… Nemohla som sa za žiadnu cenu z pod toho vyslobodiť, panika zachvátila moje srdce a strach úplne znehybnil.

– No tak! – kričala Stela znovu. Potom náhle ovalila monštrum bielym zábleskom a skríkla: -Utekaj!!!

Pocítiac miernu úľavu, vyslala som zo všetkých síl energetickú ranu a odtláčala zo seba smradľavú obludu. Stela pobehovala dookola a nebojácne uštedrovala slabnúcej beštii rany zo všetkých strán. Podarilo sa mi vyslobodiť a sotva lapajúc po dychu som zdesená pozrela na obludu, ktorá teraz ležala priamo predo mnou. Neuveriteľne ťažká príšera bola celá pokrytá ostro páchnucim slizom a zo širokej, bradavicami pokrytej hlavy jej trčal obrovský ohnutý roh.

– Uteč! – skríkla zase. – Stále ešte žije!

Uháňala som preč… Vôbec nepamätám kde… Ale môžem povedať, že som utekala ako o dušu.

– Hej, môžeš ubrať, ak smiem povedať… vytlačila zo seba celkom bez dychu, sotva artikulujúc slová.
– Och, prepáč. Prosím, odpusť mi! – zvolala som zahanbená. – Spôsob akým si na mňa skríkla ma len umocnil v strachu a tak som len bežala kdekoľvek ma nohy ponesú…
– Dobre, dobre. Ale nabudúce musíme byť viac opatrné. – skúšala ma Stela ukľudniť.

Po tomto vyhlásení som ale spozornela.

– Tým myslíš, že ešte bude “nabudúce”?! – opýtala som sa starostlivo, dúfajúc, že odpoveď bude “nie”.
– Samozrejme, že bude! Koniec koncov, oni tu žijú! – naozaj ma to statočné dievča “upokojilo”.
– Čo tu potom ešte robíme?
– Prišli sme sem niekoho zachrániť. Pamätáš? – Stela bola úprimne prekvapená.

Vďaka strašidelnej príhode bola naša “záchranná misia” úplne vytlačená z mojej mysle, ale skúšala som sa dať dokopy tak rýchlo ako to len bolo možné, aby Stela nevidela ako som príšerne vystrašená.

Hej, nemusíš sa obávať, keď sa to stalo prvý krát mne, tak mi vlasy stáli dupkom po zvyšok dňa! – povedalo dievča už oveľa veselšie.

Chcela som jej dať velikánsku pusu! Zbadala, že som zahanbená kvôli svojej slabosti a pokúšala sa ma povzbudiť.

– Naozaj si myslíš, že otec a brat malej Lie by tu mohli byť? – spýtala som sa neveriaco.
– Samozrejme, mohli byť unesení. – nasledovala tichá odpoveď.
– Ako to myslíš, unesení? A kým?

Ale dievča už nemalo dosť času odpovedať… Niečo ešte hrozivejšie ako naša prvá “známosť” vyskočilo na nás spoza stromov.

Bolo to niečo neuveriteľne svižné a rýchle, s malým ale veľmi mocným telom. Z jeho chlpatého brucha sa vymrštila čudná priľnavá “sieť”, do ktorej sme boli chytené skôr ako sme mohli zistiť, čo sa deje… Stela vyzerala ako malá chlpatá sova.

Jej obrovské modré oči ako dva veľké taniere, vyžarovali hrôzu.

Pokúšala som sa rýchlo niečo vymyslieť ale moja hlava bola úplne prázdna, hocijako som sa snažila prísť na niečo múdre…

Medzitým nás “pavúk”, (nemajúc nič lepšie ako kreatúru nazvať), niekde ťahal, zrejme do svojho hniezda, v očakávaní bohatej hostiny.

– Kde sú všetci ľudia? – opýtala som sa, hoci celkom priškrtená.

– Och, je ich tu mnoho. Vidíš sama. Viac ako kdekoľvek inde… Ale väčšina z nich sú horší ako tie beštie… Oni nám nepomôžu.

– Čo teraz urobíme? – v mojej mysli začali drkotať zuby.
– Pamätáš to prvé monštrum? Ovalila si ho zeleným lúčom. – povedala Stela s veselou a šibalskou iskrou v očiach (vrátila sa ku zmyslom rýchlejšie ako ja!). – Skúsime to isté spolu.

Pochopila som, že sa našťastie ešte nemieni vzdať a rozhodla sa niečo skúsiť, napokon aj tak sme nemali čo stratiť.

Ale na úder už neostal čas lebo pavúk náhle zastavil a my sme vypadli na zem… A vtiahol nás do svojho domova rýchlejšie ako sme sa nazdali…

Ocitli sme sa vo veľmi divnej miestnosti, (ak by sa to tak vôbec dalo nazvať). Bola tam tma a úplné ticho… Silno páchla plesňou, dymom a kôrou nejakého zvláštneho stromu. Z času na čas bolo počuť slabé zvuky pripomínajúce stonanie. Zdalo sa, že ich vydávajú “trpiace” duše z posledného zvyšku síl, čo im ešte ostala.

– Môžeš to tu nejako osvetliť? – opýtala som Stely šeptom.
– Už som sa pokúšala ale nevedno prečo, to zlyhalo… – odvetila tiež šeptajúc.

Zrazu sa pred nami rozsvietilo malé svetielko.

– To je všetko, na čo sa teraz zmôžem. – vzdychla Stela utrápene.

Toto kalné a chatrné osvetlenie robilo jej vzhľad veľmi unaveným a oveľa starším. Stále som si nemohla zvyknúť na fakt, že toto úchvatné dievča má len päť rokov! Bola to pravdepodobne jej častá a tak vážne “nedetská” konverzácia a či jej dospelý postoj k životu, alebo všetko dokopy, čo spôsobovalo, že som zabúdala na to, že je len chatrné dievčatko, ktoré teraz musí byť úplne vystrašené, ale napriek tomu všetkému, statočne odolávalo a dokonca sa ešte pripravovalo aj na boj…

– Pozri, kto tu je? – zašepkala.

Pozerajúc do temnoty som rozoznala divné “regály”, na ktorých ležali ľudia.

– Mami, to si ty? – zašeptal nejaký prekvapený tenký hlások. – Ako si nás našla?

Zo začiatku som nepochopila, že slová boli adresované mne. Zase som celkom zabudla, prečo sme tu. Zbadala som sa až keď ma Stela šťuchla pästičkou do boku.

– Nevieme ako sa volajú! – žašepotala som.
– Lia, čo ty tu robíš? – ozvala sa nato mužský hlas.
– Hľadala som ťa ocko. – odvetila zamaskovaná Stela Liiným hlasom.
– Ale ako ste sa vy sem dostali? – spýtala som sa.
– Asi tak isto ako vy… – zaznela tichá odpoveď. – Išli sme sa prejsť k jazeru a zbadali sme, že je tam “diera”… a ocitli sme sa tu… a dole čakala táto beštia… Čo urobíme?
– Odídeme. – snažila som sa odpovedať tak pokojne ako sa len dalo.
– A čo ostatní? Chceš ich tu nechať?! – zašepkala Stela.
– Určite nie! Ale ako ich z tadeto dostať?

Zrazu sa v priestore objavila zvláštna okrúhla šachta, z ktorej nás oslepilo červené, mazľavé svetlo. Moju hlavu zovrel pocit akoby bola v kliešťach a zmocnila sa ma neodolateľná ospalosť…

– Počkajte! Nespite! – kričala Stela.

Uvedomila som si, že pavúk pôsobil na nás nejakým silným vplyvom, pravdepodobne aby nás udržal v oslabenom stave vôle, a ľahšie tak mohol zakončiť svoj “pavúčí” rituál.

– Nemôžme nič urobiť… – zamrmlala Stela akoby pre seba. – Prečo ale nič nefunguje?

Uznala som, že má absolútnu pravdu. Obe sme boli len deti, ktoré sa bez premyslenia vydali na život ohrozujúcu výpravu a teraz sme neboli schopné sa z toho dostať.

Náhle Stela zhodila naše predstierané mentálne “obrazy” a tak sme sa opäť stali samými sebou.

– Och, kde je moja mama? – rozhorčene zasyčal chlapec, – Hneď ju priveďte späť!

Páčil sa mi jeho bojovný duch vzhľadom k beznádejnosti našej situácie.

– Vec sa má tak, že tvoja matka tu nikdy nebola. – šepla Stela, – stretli sme ju hore na “poschodí”, odkiaľ ste sem “spadli”.

Veľmi sa bála keď vás nemohla nájsť a tak sme jej ponúkli pomoc. Ale ako môžeš vidieť, neboli sme dosť opatrné a ocitli sme sa v tých istých problémoch ako vy…

– Ako dlho ste tu? Viete, čo nám chce urobiť? – pokúšala som sa hovoriť sebaisto.
– Sme tu len krátko… Prináša stále nových ľudí, niekedy malé zvieratká, potom keď zmiznú, prinesie ďalších.

Pozrela som s hrôzou na Stelu:
– Je to reálny svet a úplne skutočné nebezpečenstvo! To nie je tá nevinná krása, ktorú sme vytvárali predtým! Čo urobíme?
– Odídeme. – vytrvalo opakovalo dievča.
– Pokúsime sa, nie? Babka nás tiež neopustí pokiaľ bude situácia naozaj nebezpečná. Je zrejmé, že sa môžeme zachrániť sami, ak ešte neprišla. Neobávajte sa, ona nás tu nenechá.
Želala som si aby som mala jej istotu! A hoci som nikdy nebola príliš bojazlivá, táto situácia ma veľmi znervózňovala, keďže sa tu nejednalo len o nás ale aj o tých, ktorých sme prišli zachrániť z tejto hroznej situácie. Nemala som však žiaden nápad ako uniknúť z tejto nočnej mory.
– Hoci tu čas nefunguje, on sem prichádza v pravidelných intervaloch, približne asi po 24 pozemských hodinách. – odpovedal náhle chlapec na moje myšlienky.
– Dnes tu bol?- spýtala sa Stela s očividnou úľavou.
Chlapec prikývol.
– Tak ideme? – pozrela na mňa významne a ja som pochopila, že chce aby som ich vzala pod svoju “ochranu”.

Stela vystrčila svoju ryšavú hlavu ako prvá…

– Nikto! – potešila sa, – Kruci! Aká hrôza!

Začala som vystupovať hneď po nej. Tu to bol skutočne des a hrôza! Ľudské duše viseli v “chumáčoch” hneď vedľa nášho podivného “väzenia”… Viseli hlavami nadol ako prevrátené kytice, zavesení za chodidlá.

Podišli sme bližšie ale nikto nejavil žiadne známky života… – Sú totálne “vypumpovaní”! – riekla Stela zhrozene. – Nie je v nich ani kvapka životnej sily! Takže utekajme preč!
Vybehli sme ako strely vôbec nevediac kde utekáme. Jediné, čo sme chceli, aby sme boli čo najďalej z miesta tejto strašidelnej hrôzy… Ani nás pri tom nenapadlo, že sme mohli vbehnúť do rovnakej alebo aj horšej situácie.

Náhle sa veľmi zotmelo. Čierno modré oblaky sa hnali oblohou akoby poháňané silným vetrom hoci nebolo ani najmenšieho vánku. Oslepujúce blesky presvitali z vnútorností čiernych mrakov, vrcholky hôr plápolali červenkastou žiarou… Ukrutné končiare
občas rozpárali napuchnuté mračná, z ktorých sa vzápätí vyvalili tmavohnedé vodopády. Tento obraz pripomínal najstrašnejšie zo strašidelných hrôz…

– Ocko, veľmi sa bojím! – zajačal chlapec tenkým hláskom, zjavne zabudnúc na svoju bývalú “bojovnosť”.

Náhle sa jeden mrak “roztrhol” a ožiaril nás oslepujúco jasným svetlom, z ktorého vystúpila neznáma postava. Veľmi chudý mladík s ostrými rysmi tváre ako vytesanej z kameňa, sa k nám začal približovať. Iskriace svetlo “rozpustilo” čierne chmáry na špinavo tmavé franforce.
– NO nazdar!- skríkla Stela rozradostene. – Ako to urobil?!
– Ty ho poznáš? – spýtala som sa nevýslovne prekvapená ale Stela pokrútila hlavou v zápore.

Mladík pristál hneď povedľa nás a láskyplne sa spýtal:

– Prečo ste tu? Toto nie je miesto pre vás.
– Vieme. Práve sme sa pokúšali dostať sa “hore”! – Stela celá od radosti začala štebotať plnou rýchlosťou. – Pomôžeš nám dostať sa nazad? Musíme ísť domov naozaj veľmi rýchlo, naše staré mamy nás už čakajú, a títo dvaja sú tam už tiež očakávaní ich blízkymi.

Medzitým chlapík začal veľmi pozorne a vážne vyšetrovať aj mňa. Mal zvláštny a prenikavý pohľad, ktorý ma veľmi znepokojoval.

– Čo ty tu robíš, dievča? – opýtal sa veľmi mäkko. – Ako sa ti podarilo dostať sa sem?
– Len sme išli na prechádzku, – odvetila som podľa pravdy. – A potom sme hľadali týchto tu, – a ukázala som rukou na naše “straty a nálezy”.

– Ale si živá? – pokračoval záchranca vo výsluchu.
– Áno som, ale už som tu bola niekoľko krát. – ticho som odvetila.
– Ale nie tu ale na “poschodí”! – opravila ma moja malá kamarátka, usmievajúc sa pri tom. -Nevrátili by sme sa sem za žiadnu cenu, že?
– Veru tak, myslím, že budem mať na dlho dosť… prinajmenšom čo sa mňa týka… – súhlasila som, pamätajúc na posledné udalosti.
– Musíte odísť. – povedal chlapík zľahka ale naliehavo. – Teraz!

Iskriaca “cestička” sa rozprestrela z miesta kde sme stáli priamo do žiariaceho tunela. Doslova nás to tam vtiahlo, bez toho, aby sme urobili čo i len krok vpred, a v momente sme sa ocitli späť v priehľadnom svete, kde sme stretli našu peknú guľatučkú Liu a jej mamu.

– Mami, ocko sa vrátil! A Velik tiež! – malá Lia nám vybehla oproti, červeného dráčika si pritískajúc pevne na hruď. Jej okrúhla tvárička žiarila ako slnko. V návale obrovského šťastia sa hodila otcovi okolo krku, štebotajúc od radosti.

Pozorovala som opätovné stretnutie tejto rodiny s veľkým potešením a zároveň bola trochu smutná kvôli všetkým tým “hosťom”, ktorí ma na zemi navštívili aby som im pomohla – títo nemohli viac objať svojich blízkych lebo už prináležali každý inému svetu…

– Ocko, tu si konečne! Myslela som, že si navždy stratený! Ale našli ťa! Aké úžasné! – žiarila radosťou maličká.

Náhle jej šťastnú tvár zatienila obava a očividne zosmutnela… Obrátila sa ku Stele a riekla úplne iným tónom v hlase:

– Milé dievčatá, ďakujem vám za môjho ocka! Aj za brata samozrejme! Teraz odídete? A vrátite sa niekedy? Tu je váš dráčik!

Bol veľmi dobrý a veľmi som sa mu páčila…

Zdalo sa, že chúďa Lia začne už už nariekať – tak bola dychtivá nestratiť ten dračí zázrak! Ale on jej mal byť odobratý a neuvidí ho nikdy viac…

– Chcela by si aby s tebou ostal o trochu dlhšie? A keď prídem nabudúce, tak nám ho vrátiš? – Stela mala s dieťaťom ľútosť.

Najskôr Lia nemohla uveriť šťastiu, ktoré ako blesk z jasného neba znemožnilo aby čokoľvek povedala, potom začala kývať hlavou tak energicky, že sme sa báli aby jej neodpadla.

A tak sme sa šťastnej rodine pozdravili a pohli sa ďalej.

Bola som nevýslovne šťastná z pocitu opätovného bezpečia, vidieť radostné svetlo, ktoré zapĺňalo všetko vôkol a neobávať sa, že ma neočakávane prepadne nejaká hrozná príšera…

– Nechceš ísť na ďalšiu prechádzku? – opýtala sa Stela čerstvým hlasom.

Zvádzanie zaiste bolo obrovské, ale bola som tak unavená, že aj keby som videla najväčší zázrak na zemi, nebola by som pravdepodobne schopná si ho vychutnať v plnej miere…

– Tak dobre, inokedy! – zachichotala sa Stela. – Tiež som unavená.

Naš cintorín sa objavil aj s našimi starými mamami sediacimi vedľa seba, na malej lavičke, tak ako sme ich zanechali…

– Niečo by som ti chcela ukázať. – povedala Stela nečujne.

A potom sa zjavili namiesto našich babičiek dve neuveriteľne nádherne a jasne žiariace duše…

Obe mali na hrudi zázračne iskriace hviezdy a Stelina stará mama mala na hlave úžasnú korunu, ktorá svietila a trblietala sa všetkými farbami dúhy…

– To sú oni… Chcela si ich vidieť, že? – prikývla som úplne prekvapená. – Len im nepovedz, že som ti to ukázala. Nechajme ich.

– Dobre, je čas ísť… – Zašepkala malá smutne. – Tam s tebou nemôžem…

– Ja ťa navštívim! Určite! Veľa, veľakrát! – Sľúbila som celým svojim srdcom.

Ryšavé dievča pozrelo na mňa so svojimi vrúcnymi, smutnými ocami a zdalo sa, že všetko pochopila…

Všetko to, čo by som nemohla vyjadriť našimi obvyklými slovami…

https://www.cez-okno.net/clanok/odhalenie-28-stela-a-astralny-svet

5.díl: https://knihya.cz/odhaleni-svetlana-levasov-5-dil/

4.díl https://knihya.cz/odhaleni-svetlana-levasov-4-dil/

3.díl https://knihya.cz/odhaleni-svetlana-levasov-3-dil/

2.díl https://knihya.cz/odhaleni-svetlana-levasov-9-11/

1. díl: https://knihya.cz/odhaleni-svetlana-levasov-1-8-detstvi/