Nasledujúce dni som však mala neuveriteľne veľa práce a tak hoci prešli už týždne, stále som si nevedela nájsť voľný čas na návštevu mojej malej priateľky. Myslela som na ňu takmer každý deň a sľúbila som si, že na ďalší deň si nájdem čas a odmením svoje srdce stretnutím s touto nádhernou svetlou bytosťou, čo by aj len na pár hodín… Okrem toho ma napadla veľmi zvláštna myšlienka a to zoznámiť moju starú mamu s jej starou mamou. Bola som si z nejakého nevysvetliteľného dôvodu istá, že tieto výnimočné ženy si istotne nájdu nejakú tému, o ktorej by sa dokázali zhovárať.

A tak jedného pekného dňa som sa náhle rozhodla, že už je toho dosť a že je najvyšší čas nechať všetku prácu na ďalší deň. Hoci som si nebola istá, či Stelina stará mama tam bude v ten deň, pomyslela som si, že bude nádherné konečne vidieť minimálne moju novú priateľku a ak budem mať šťastie tak tiež predstaviť naše staré mamy navzájom.

Nejaká zvláštna sila má doslova ťahala von z domu, ako keby ma niekto veľmi jemne a zároveň veľmi nástojčivo volal z veľkej diaľky. Potichu som prišla za svojou starou mamou a keď som rozmýšľala ako jej o tom všetkom čo najzrozumiteľnejšie poviem, sa ma náhle s pokojným hlasom spýtala.

„Pôjdeme už alebo čo?“
Neveriacky som na ňu vyvalila oči snažiac sa pochopiť, ako mohla vedieť, že sa vôbec niekam chystám ísť. Ale ona sa len potmehúdsky usmiala a spýtala sa, akoby sa nič nestalo:
„Tak čo, nechceš sa ísť so mnou prejsť?“

V hĺbke srdca som sa cítila rozhorčená takýmto nenúteným vniknutím do môjho súkromného mentálneho sveta a tak som sa rozhodla ju otestovať.

„Samozrejme, že chcem!“ – vykríkla som natešene a bez toho, aby som povedala kam ideme, vybrala som sa k dverám.“
„Zober si pulóver, keď pôjdeme späť, už bude chladno!“ – zvolala stará mama na mňa.
„Ako vieš, kam pôjdeme?“
„Máš to napísané na svojej tvári“ smiala sa stará mama.
Samozrejme, že nič nebolo napísané na mojej tvári, ale dala by som všetko za to, aby som zistila, ako ona vždy vedela s takou istotou, kedy ma čo trápilo.“

O pár minút sme sa už prechádzali po lese vzrušene sa rozprávajúc o rôznych neuveriteľných príbehoch, o ktorých ona prirodzene vedela podstatne viac ako ja a toto bol jeden z dôvodov, prečo som sa s ňou tak rada chodila prechádzať.

Boli sme tam len my dve a tak sme sa nemuseli obávať, že by nás niekto odpočúval a vyjadroval svoje negatívne názory na témy, o ktorých sme sa zhovárali.

Moja stará mama ľahko prijala všetky moje čudácke vlastnosti a nikdy z ničoho nemala strach; a niekedy, keď videla, že som sa v niečom úplne stratila, poradila mi a tým mi pomohla dostať sa z nepríjemnej situácie; ale najčastejšie jednoducho len sledovala, ako zareagujem na problémy, ktoré sa stali neoddeliteľnou súčasťou mojej tŕnistej životnej púte. Neskôr mi to všetko začalo pripadať, akoby moja stará mama len netrpezlivo čakala, kedy sa niečo nové stane, aby videla, či som sa niečomu podučila a znova o niečo dospela. Ale aj napriek tomuto jej „krutému“ správaniu som ju veľmi milovala a využívala každú chvíľku na to, aby som s ňou mohla stráviť čo najviac voľného času.

Les nás vítal s priateľským šumom a nádhernými zlatistými jesennými farbami. Počasie bolo absolútne nádherné a ja som verila, že sa mi podarí nájsť svojich nových priateľov.

Vyrobila som si ešte malú kyticu z posledných jesenných kvietkov a o niekoľko minút sme vošli na cintorín, kde som zazrela tú istú krehkú milú starú dámu sediacu na tom istom mieste pri bráne cintorína…

„No už som sa vás nevedela dočkať!“ veselo nás pozdravila.
To ma veľmi prekvapilo, pozerala som na ňu s otvorenými ústami a pravdepodobne som aj vyzerala veľmi komicky, pretože stará dáma sa veselo zasmiala, podišla k nám a nežne mi privrela moje ústa.
„Poď drahá, Stela už je pravdepodobne unavená čakaním na teba. A my si tu zatiaľ spolu sadneme a porozprávame sa…“
Nemala som ani čas sa spýtať ako sa dostanem k Stele, keď všetko zmizlo a ja som sa našla opäť v už známom, všetkými farbami žiariacom svete Stelinej bujnej fantázie a ešte pred tým, ako som sa stihla v tomto svete zorientovať už ma volal zvonivý hlas Stely:
„Ach, že si konečne prišla! Som sa na teba načakala!“

Dievča priletelo ku mne ako vzdušný vír a vložila hneď malého červeného draka do mojich rúk. Vyskočila som v úžase, ale potom som sa schuti zasmiala, pretože to bola skutočne najveselšia a najroztomilejšia bytosť na svete.

Dráčik, ak ho tak môžem nazvať, nafúkol svoje ružové brucho a mračiac sa začal na mňa prskať, zrejme si myslel, že ma takto zastraší. Ale keď videl, že nikto sa ho nezľakol, pokojne sa usadil na moje kolená a začal pokojne odfukovať a líškať sa, snažiac sa presvedčiť nás aký je on dobrý „chlapček“ a ako veľmi by sme ho mali milovať a obdivovať.

Spýtala som sa Stely, kedy ho vytvorila a ako sa volá.

Moja drahá! Ešte som nad tým vôbec neuvažovala ako ho nazvať. On sa objavil práve teraz! Páči sa ti? – zaštebotala veselo a ja som cítila aká je šťastná, že sme sa opäť stretli.“
„Je tvoj!“ povedala náhle. „bude žiť s tebou.“
Dráčik smiešne natrčil svoju malú pichľavú papuľku čakajúc, že mu ponúknem niečo, čo by ho zaujalo… a zrazu mi oblízol nos. Stela vykríkla úžasom a zrejme bola veľmi spokojná so svojou prácou.
„Dobre teda“ súhlasila som „môže byť so mnou kým tu budem.“
„Nechceš si ho zobrať so sebou?“ spýtala sa Stela prekvapene.

A ja som si tu uvedomila, že ona ešte stále nechápe, že sme odlišné a že ona žije v odlišnom svete. S najväčšou pravdepodobnosťou jej stará mama nepovedala celú pravdu, pretože ju nechcela zarmútiť a ona si úprimne myslela, že to je presne ten istý svet, v ktorom žila pred tým len s jedným rozdielom a to tým, že si tento svet mohla upravovať.

Bola som si úplne istá, že nechcem byť tou osobou, ktorá povie tomuto malému dôverčivému dievčatku, čo je to za svet, v ktorom teraz žije. Bola šťastná vo svojej imaginárnej realite a ja som si prisahala, že ja jej tento rozprávkový svet nikdy nezničím. No som nemohla pochopiť jednu vec – ako jej stará mama vysvetlila, že sa zrazu stratili jej rodičia a celý svet, v ktorom doteraz žila.

„No vieš,“ – začala som usmievajúc sa „draci nie sú veľmi obľúbení tam, kde ja žijem…“
„Neboj sa, nikto ho neuvidí!“ odpovedalo dievča veselo.
Tak toto ma nesmierne prekvapilo… ukázalo sa, že Stela absolútne chápala všetko a nejak sa jej podarilo zosúladiť radosť zo stvorenia a smútok zo svojej straty.
„Sa mi tu konečne podarilo nájsť priateľa!“ – víťazoslávne zvolalo malé dievča.
„Skutočne? Zoznámiš ma s ním niekedy? – odpovedala som s neskrývanou zvedavosťou.
Veselo prisvedčila a prešibane na mňa mrkla.
„Chceš hneď teraz? – bolo na nej vidieť, že horí nedočkavosťou…
„Si si skutočne istá, že by chcel prísť?! – spýtala som sa opatrne.

Niežeby som sa niekoho bála alebo sa hanbila, ale jednoducho som nemala vo zvyku vyrušovať ľudí bez toho, aby som na to mala nejaký dôležitý dôvod. A nebola som si istá, či teraz ten dôvod som skutočne mala, no Stela si bola úplne istá a v sekunde sa vedľa nás zjavil muž.

Bol to veľmi smutný rytier. Ach áno, bol to skutočný rytier! Skutočnosť, že aj v tomto svete, kde si mohol na seba obliecť akékoľvek oblečenie, no stále sa nevzdal svojho rytierskeho výzoru, s ktorým mal pravdepodobne najviac spomienok, ma veľmi prekvapila… Pomyslela som si, že musí mať veľmi vážny dôvod na to, že ani po toľkých rokoch nechcel zmeniť svoj výzor.

Obyčajne, keď ľudia zomrú, istý čas ich duše vyzerajú rovnako ako vyzerali v čase ich fyzickej smrti. Najpravdepodobnejšie šok a strach z nepoznaného je veľmi veľký a vytvára duši veľký stres. Po čase (obyčajne po roku), duše starých ľudí postupne získavajú mladší výzor, až kým nezačnú vyzerať tak, ako keď vyzerali počas ich najkrajších rokov mladosti. Predčasne umreté deti veľmi rýchlo dospievajú a začnú sa podobať na duše, ktorými boli pred tým, než vstúpili do tela úbohých detí; malé odlišnosti existujú v prípade, že boli dostatočne šťastné počas svojho krátkeho života, ktorý strávili vo fyzickom tele. Neskôr sa každá duša mení v závislosti od toho, ako žije vo svojom novom svete.

Na rozdiel od ostatných, vysoko vyvinuté duše, ktoré žijú na mentálnej úrovni Zeme, dokážu upravovať svoj zovňajšok, pretože existujúc už veľmi dlho (čím je duša viac rozvinutá, tým zriedkavejšie sa inkarnuje do fyzického tela) a zvyknúc si na iný druh sveta, ktorý bol pre nich neznámy na začiatku, môžu už začať tvoriť veľa vecí.

Bola som v rozpakoch, prečo také malé dievča ako Stela, si vybrala práve takéhoto dospelého a hlboko raneného muža ako svojho priateľa. Ale pretože vyzerala úplne šťastná z tejto svojej novej známosti, nemala som na výber len dôverovať jej hravej a bezchybnej intuícií.

Ako sa ukázalo, volal sa Harold. Naposledy žil vo fyzickom svete pred viac ako tisíc rokmi a zrejme vlastnil veľmi vysoko vyvinutú dušu, ale srdcom som cítila, že jeho spomienky na tento život sú veľmi bolestivé, pretože práve odtiaľ si Harold priniesol svoj hlboký zármutok, ktorý ho sprevádzal už toľko rokov.

On je veľmi dobrý a ty sa s ním určite tiež skamarátiš!“ – vyhlásila šťastne Stela, pričom vôbec nebrala do úvahy, že jej priateľ bol medzi nami.

Vôbec jej neprišlo, že rozprávať o ňom počas jeho prítomnosti nemusí byť celkom správne. Bola jednoducho veľmi šťastná, že nakoniec si našla priateľa a o túto svoju radosť sa so mnou s veľkým potešením podelila.

Bola neuveriteľne šťastné dieťa. My to voláme šťastná od prírody. Nikdy pred tým a nikdy potom som nestretla nikoho, kto by sa čo by i trochu podobal tomuto slnečnému a očarujúcemu dievčaťu. Vyzeralo to tak, že žiaden problém alebo nešťastie ju nemohlo vyviesť z jej „šťastnej cesty“. Nie preto, že by nedokázala pochopiť alebo vcítiť sa do ľudskej bolesti alebo smútku; práve naopak, bola som si istá, že to ona dokázala precítiť ešte hlbšie ako ktokoľvek iný. Vytvárala dojem, akoby bola vytvorená len z buniek radosti a svetla a mala zvláštnu a veľmi pozitívnu ochranu, ktorá neumožnila ani smútku ani úzkosti , aby sa vkradla do jej malého a láskavého srdca. Stela bola šťastie sama o sebe a štedro, rovnako ako slnko, ho rozdávala navôkol.

„Keď som ho našla, bol veľmi smutný! Teraz to je však už o poznanie lepšie. Všakže Harold?“ pokračovala Stela.
„Je mi veľkým potešením“ povedala som hoci som sa stále cítila nesvoja. „Je pravdepodobne veľmi ťažké žiť tak dlho medzi jednotlivými svetmi.“
„Tento svet sa len málo líši od tých ostatných.“ povedal rytier pokojne pokrčiac plecami. „Rozdiel je len ten, že je takmer prázdny…“
„Ako to myslíte, že prázdny?“ povedala som prekvapene.
Stela sa však hneď zapojila. Bolo zrejmé, že mi chcela všetko vysvetliť tak rýchlo ako len bolo možné horiac netrpezlivosťou.
„On nemohol nájsť svoju rodinu, no ja som mu v tom pomohla!“ odvetila radostne.
Harold sa láskyplne usmial na tohto nádherného, žiariaceho človiečika a pritakal. „Áno, je to pravda. Hľadal som ich večnosť, ale otváral som nesprávne „dvere“. Ona mi s tým pomohla.“
Pozrela som na Stelu, očakávajúc vysvetlenie. Toto dievča ma začalo prekvapovať stále viac a viac.
„No, áno.“ – odvetila Stela trocha zahanbene. „Povedal mi celý svoj príbeh a ja som zistila, že oni nie sú tu. Tak som ich začala hľadať a našla som ich…“
Prirodzene, že som veľa nepochopila z tohto vysvetlenia, ale hanbila som sa spýtať viac a rozhodla sa počkať, čo povie ďalej. Ale nanešťastie alebo našťastie, toto šikovné dievča len ťažko niečo ukrývalo.“ Prefíkaným pohľadom sa na mňa zadívala a hneď sa mi ponúkla.
„Chceš, aby som ti ukázala ako?“

Jednoznačne som prikývla očakávajúc niečo šokujúco neuveriteľné.

Jej pestrofarebná realita náhle zmizla a objavilo sa neobyčajná scenéria…

Zjavne to bolo vo veľmi teplej pravdepodobne v niektorej východnej krajine, pretože všetko sa lesklo svetlooranžovou farbou, ktorá sa nachádza v oblastiach s horúcim a suchým vzduchom. Zem bola popraskaná a bezfarebná až celkom k horizontu a len kdesi v diaľke bolo vidno vysoké hory. Obďaleč som videla malé, antické mesto z bieleho kamenia, ktoré bolo obohnané polozrútenými mestskými hradbami. Bolo zrejmé, že dlho nikto nezaútočil na mesto a miestni sa vôbec nestarali o obranu a ich rekonštrukciu.

Mesto malo veľa malých uličiek, ktoré sa zbiehali do jednej, trocha širšej ulice na ktorej sa nachádzali neobyčajne malé „hrady“, ktoré vyzerali skôr ako miniatúrne biele veže obkolesené malými záhradami, ktoré ostýchavo schovávali pred zrakom cudzincov za vysokými kamennými stenami. V meste takmer nebola žiadna zeleň, a preto stupňujúca horúčava nemilosrdne roztápala biele kamene ohrievané silným slnkom, ktoré svojimi ostrými lúčmi znepríjemňovalo život na prašných uliciach, kde ľudia čakali na čo i len mierny vánok vetra, ktorý však nikdy neprichádzal. Horúci vzduch premieňal toto mesto na preplnenú pec a vyzeralo to, že tento deň je najhorúcejší deň z najhorúcejších liet na zemi.

Náhle sa obraz zameral na jednu z veží, ktorá by vyzerala viac ako veľký pohodlný dom, ak by nemala dve malé smiešne štvorcové vežičky. Malý chlapec s blond vlasmi, ktorý mohol mať štyri, päť rokov sa hral na schodoch pod veľkým olivovým stromom. Za ním stála plnoštíhla príjemne vyzerajúca žena, ktorá vyzerala ako pekná pestúnka s vyberanými spôsobmi, a trhala jablká pod starou jabloňou.

Na nádvorí stála nádherná mladá žena a za ňou stál môj nový známy – rytier Harold.

Žena bola oblečená v neobyčajných, ale zrejme veľmi drahých priliehavých hodvábnych šatoch, ktoré odhaľovali krivky jej pekne tvarovaného elegantného tela. Na hlave mala smiešnu modrú hodvábnu čiapku, pod ktorou sa vlnili nádherné blonďavé vlasy zvýrazňujúc farbu jej veľkých modrých očí.

Napriek neskutočnej horúčave, Harold statočne trpel vo svojom červenom rytierskom brnení, hoci ho svojimi myšlienkami preklínal (po čom zase žiadal o odpustenie svojho dobrotivého boha, ktorému tak oddane slúžil počas mnohých rokov). Stekal z neho horúci pot, čo dráždilo jeho pokožku a rozmazávalo jeho zrak, čím kruto kazil rýchlo ubiehajúce minúty jeho ďalšieho „posledného“ odchodu. Pravdepodobne rytier odchádzal veľmi veľmi ďaleko, pretože tvár jeho ženy bola veľmi smutná aj napriek tomu, že sa to snažila skryť najlepšie ako vedela.

„Toto je posledný krát, anjelik môj… Sľubujem ti, že je to skutočne posledný krát.“ Povedal s ťažkosťami artikulujúci rytier nežne hľadkajúc jej jemnú bradu.

Túto konverzáciu som počúvala mentálne. Výborne som rozumela slovám, ale vedela som, že hovoria cudzou rečou.

Ja ťa už nikdy neuvidím…“ šepkala žena cez slzy. „Už nikdy viac…“

Chlapec z nejakého dôvodu vôbec nereagoval na otcov blížiaci odchod a lúčenie s matkou. Pokojne sa hral ďalej a vôbec nevenoval pozornosť dospelým, ako keby sa to jeho vôbec netýkalo. Trocha ma to prekvapilo, ale som sa rozhodla nič sa radšej nepýtať a pozerať čo sa stane ďalej.

„Nechceš sa so mnou rozlúčiť?“ spýtal sa rytier svojho syna.
Chlapec však len zavrtel hlavou bez toho, aby ju čo i len nadvihol.
„Nechaj ho. Je len na teba nahnevaný.“ Povedala žena smutne. „On totiž dúfal, že ho už nikdy nenecháš samého.“
Rytier kývol hlavou, vyskočil na svojho veľkého koňa a odcválal naprieč úzkou ulicou bez toho, aby sa obrátil a veľmi skoro sa stratil z dôhľadu za prvou zákrutou. Nádherná žena ho smutne sledovala s rozorvanou dušou, ktorá by ho najradšej nasledovala, ak by to dokázala, len aby ho mohla vidieť a počuť ešte raz, čo i len na chvíľu. No ona vedela, že toto sa nestane a že v dôsledku nevýpočitateľnej cesty osudu už nikdy nebude môcť objať svojho Harolda… Nikdy… veľké ťažké slzy skĺzli po jej bledých lícach a skryla ich až zaprášená zem.
„Bože môj, ochraňuj ho…“ zašepkala žena trpko. „Už ho nikdy neuvidím… nikdy… pomáhaj mu, Bože môj…“

Stála bez pohybu, podobne ako smútiaca Madona, nevidiac a nepočujúc nič čo sa dialo navôkol. Blonďavý chlapec pristúpil k nej, teraz odhaľujúc svoj smútok a smutne pozeral na prázdnu ulicu, kde namiesto jeho milovaného otca sa víril len biely prach…

Prosím ťa nebuď tak smutný! Steline prsty hladkali rytierovu veľkú hlavu. „Nevidíš ako veľmi ťa milovali? Už sa na to viac nepozeraj, veď už si to videl toľkokrát!“

Obraz zmizol… Pozerala som na Stelu s prekvapeným výrazom, ale nestihla som ani nič povedať, pretože som sa znova ocitla v ďalšej epizóde strašného života, ktorý tak silno ovplyvnil moju dušu.

Bol neobyčajne svetlý, veselý a ružový východ slnka, pozlátený diamantovými kvapkami rosy. Obloha sa zrazu vyjasnila, oblaky sa rozžiarili do purpurova a náhle bolo veľmi jasno. Bolo výnimočne čerstvé skoré ráno. Rytier Harold a jeho malá rodinka sedela na terase domu, ktorý sme videli pred tým, v chladnom tieni veľkého stromu. Žena vyzerala očarujúco a veľmi šťastne. Láskyplne sa smiala, rozprávala sa so svojim manželom a jemne ho držala za ruku. A ten, absolútne odpočinutý, jemne húpal svojho malého strapatého synčeka, popíjal ružový chladný nápoj a z času na čas lenivo odpovedal manželkine otázky, ktoré pravdepodobne počul už niekoľko krát.

Ranný vzduch bol čistý a svieži. Malá upravená záhrada dýchala čerstvou, vlhkou a citrónovou vôňou. Haroldovi sa chcelo vzlietnuť z toho tichého šťastia, ktoré sa usídlilo v jeho unavenom a utrápenom srdci. Počúval spev zobudených vtákov, videl usmievavú krásnu tvár svojej manželky a vyzeralo to, akoby nič na svete nemohlo prerušiť alebo zobrať tieto krásne okamihy radosti, pokoja a svetla s jeho šťastnou rodinou.

Na moje prekvapenie sa však tento idylický obraz náhle oddelil žiariacou modrou stenou“, ponechajúc rytiera Harolda samého vychutnávať si svoje šťastie. A skutočne Harold nemysliac na nič iné, ako na tú nádheru vôbec nedokázal a ani nemohol postrehnúť, že v tejto realite zostal už len sám.
„Nechaj ho tam“ pošepkala Stela „ja ti teraz ukážem, čo sa stalo potom.“

Krásny obraz prežívaného šťastia zmizol… a namiesto neho sa objavil iný, krutý a strašlivý, ktorý nesľuboval nič dobré…

Dialo sa to v tom istom meste vybudovanom z bielej skaly v už spomínanom dome. Len tento krát všetko bolo v plameňoch. Oheň bol všade. Vychádzal z okien a dverí a ľudia pred ním s krikom utekali, niektorí už premenení na horiace ľudské fakle, ktoré sa stali ľahkým terčom pre svojich prenasledovateľov. Jačiace ženy schmatli svoje deti a snažili sa ukryť v pivniciach, ale ani to im na dlho nepomohlo, pretože divosi, hlasno sa smejúc, ich odtiaľ vytiahli polonahé a znásilňovali ich priamo na ulici blízko ešte teplých tiel ich mŕtvych detí. Vzduch bol plný sadze a sotva nebolo vidno na krok. Všade bolo cítiť len popoľ a krv. Vystrašení starí ľudia vybiehali s horiacich pivníc aby umreli mečmi divých ako beštie vyzerajúcich ľudí. Všade bolo počuť len lomoz konských kopýt, údery železa a divé škreky, po ktorých mrzla krv v žilách.

Strašné scény násilia a surových vrážd sa mihali pred mojimi očami, podobne ako v kine… nemohla som sa na to všetko pokojne pozerať; moje srdce doslova vyskakovalo z mojej hrudi, moje čelo bolo pokryté studeným potom (ako keby som bola vo svojom fyzickom tele!) a hnala ma nepopísateľná túžba uniknúť z tohto strašného a bezcitného sveta. Ale keď som sa pozrela na vážnu a koncentrovanú Stelinu tvár, zahanbila som sa za svoju slabosť a donútila som sa pozerať ďalej.

Nachádzali sme sa v Haroldovom dome. Všetko bolo zničené; pestúnkino mŕtve telo ležalo v strede izby, rovno na podlahe. Jasne sme počuli srdcervúci ženský krik vychádzajúci z ulice cez rozbité okno; všetko sa zmenilo na strašnú nočnú moru zúfalstva a strachu. Vyzeralo to, akoby celý svet sa zrazu načisto zbláznil. Potom sme uvideli inú izbu s troma mužmi ako sa snažia priviazať plavovlasú ženu rytiera Harolda k posteli, ktorá sa snažila zo všetkých síl striasť sa ich zovretia. A jej malý syn sedel rovno pod postelou, zvierajúc otcovu dýku vo svojich malých rukách, príliš veľkú preňho a šepkajúc niečo so zavretými očami. Nikto mu nevenoval žiadnu pozornosť. Bol tak strašne bezhybne pokojný, že som si spočiatku myslela, že chlapec dostal šok z toho, čo doteraz videl, ale čoskoro som pochopila, že som sa zmýlila. Ako sa ukázalo, dieťa jednoducho naberalo silu a odvahu na dôležitý a rozhodný krok.

Mohol veľmi ľahko zasiahnuť ktoréhokoľvek násilníka a sprvoti som si myslela, rozmýšľajúc ako dieťa, že sa pokúsi nejak ochrániť svoju nešťastnú matku. Ale, ako sa ukázalo, tento malý chlapec, vystrašený k smrti, bol skutočným synom rytiera vo svojej detskej duši a snažil sa nájsť tú najsprávnejšiu a jedinú možnú správnu cestu z tejto strašnej situácie. Rozhodol sa spraviť najťažší krok vo svojom krátkom živote. Nakoniec sa prekonal a potichu šepkajúc „mami“ vyskočil a so všetkou svojou detskou silou… preťal ťažkou dýkou jemný krk svojej úbohej matky… miloval ju tak nežne a nesebecky a nedokázal nájsť iný spôsob ako ju zachrániť…

Najprv si nikto nič v násilníckom zápale nevšimol… chlapec pokojne odkráčal preč do rohu izby a absolútne bez sily urobiť čokoľvek iné, sedel bez pohybu, ľahostajne ku všetkej hrôze, čo sa okolo neho dialo, a jeho milovaná matka, to najkrajšie na celom jeho svete, odišla zo sveta jeho rukou.

Náhle sa celá strašná scéna zmizla a všetko okolo svietilo opäť farbami dúhy; nachádzali sme sa opäť v Stelinom svete, svetlom a veselom. Nebola som schopná vrátiť sa k svojim zmyslom z tej nočnej mory, ktorej som bola práve svedkom. Snažila som sa uchovať čistý obraz tohto krásneho a statočného malého chlapca v mojej pamäti a ani som si neuvedomila, že plačem. Cítila som slzy, ktoré mi padali po lícach, ale z nejakého dôvodu som sa za to vôbec nehanbila…

Neukážem ti, čo sa stalo ďalej, pretože to je ešte smutnejšie… povedala Stela bezútešne. „ale našli sme ich. Sú obaja v poriadku. Nebuď taká smutná!“ zaštebotala a striasla zo seba smútok.

A úbohý Harold sedel na trblietajúcom kameni, ktorý vytvorila pre ňho Stela, hladkal mraučiaceho dráčika jedným prstom a bol veľmi ďaleko od nás, vo svojom milovanom svete, kde boli stále spolu…

Veľmi som ho ľutovala. Bohužiaľ som mu nemohla pomôcť a úprimne som bola zvedavá, ako mu mohlo toto malé neobyčajné dievča.

„Našli sme ich!“ zopakovala Stela znova. „Nevedela som ako to urobiť, ale moja stará mama mi pomohla!“

Ukázalo sa, že Harold počas svojho života sa ani nedozvedel, aký strašný osud postihol jeho rodinu. Bol rytier-bojovník a umrel pred tým, ako sa mesto dostalo do rúk divochov, tak ako predpovedala jeho žena.

Ale hneď ako sa dostal do tohto neznámeho a nádherného sveta „odídených ľudí“, konečne mohol vidieť aký nemilosrdný a krutý osud čakal na jeho najmilších a najdrahších. Po tom ich začal posadnuto hľadať, no dlhý čas, viac ako tisíc rokov, sa mu to nedarilo, až pokým toto neznáme a šarmantné dievča mu neponúklo, že ho znova urobí šťastným a neotvorilo iné, správne dvere, kde ich konečne našlo.

„Chceš aby som ti ich ukázala?“ – ponúklo sa dievča znova.
Nebola som si však istá, či som chcela vidieť ešte viac. Pretože obrazy, ktoré mi práve ukázala zranilo moje srdce a nebola som schopná sa ich zbaviť tak rýchlo, aby som si bola pripravená na ďalšie pokračovanie.
„Ale chceš vidieť, ako sa im darilo ďalej!“ Stela sebevedome odkryla skutočnosť.
Pozrela som sa na Harolda a videla som v jeho očiach, že absolútne chápal, čím všetkým som práve neočakávane prechádzala.
„Poznám tvoje pocity. Ja som to všetko videl už niekoľko krát. Ale oni sú naozaj teraz šťastní, chodíme ich pozerať veľmi často… a tiež na ich predchádzajúce životy…“ povedal smutný rytier s tichým hlasom.

A až teraz som pochopila, že Stela ho jednoducho preniesla do jeho minulosti, podobne, ako to urobila práve teraz!!! A urobila to tak, akoby to bola len detská hra! Ani som si neuvedomila, ako toto čarovné malé dievča ma čoraz viac upútava, stávajúc sa pre mňa skutočným zázrakom, ktorý som začala objavovať a nechcela nikdy opustiť. Dovtedy som nerozumela ničomu a sotva niečo s tým mohla urobiť, okrem toho, čo som sa naučila sama a preto som sa chcela naučiť toho čo najviac, pokiaľ na to budem mať príležitosť.

„Prosím ťa vráť sa ku mne!“ zašepkala Stela s vážnou tvárou. „Ty vieš, že tu nesmieš zostať príliš dlho. Stará mama mi povedala, že tu už dlho nebudeš môcť byť… pretože ty nesmieš ešte umrieť.“
Náhle všetko navôkol bolo temné a studené, akokeby čierne mraky pokryli Stelin farebný a svetlý svet.
Hej! Nemysli na také strašné veci!“ rozhorčilo sa dievča a rýchlo začala malovať všetko opäť do svetlých a veselých farieb, akokeby maliar maloval štetcom na svoje plátno.
„Takto to je oveľa krajšie. Všakže?“ povedala pokojne.
„To boli skutočne moje myšlienky?“ spýtala som sa neveriacky?
Áno, samozrejme!“ smiala sa Stela. „si silná a tak vytváraš všetko na svoju vlastnú predstavu.“
„Ako mám teda rozmýšlať?“ stále som nerozumela.
„Jednoducho to zatvor a ukáž len to, čo chceš ukázať.“ Povedala moja neobyčajná kamarátka, akoby to bola tá najobyčajnejšia vec na svete. „Naučila ma to moja stará mama.“
Začalo mi byť jasné, že je čas zmeniť pohľad na moju „obyčajnú“ starú mamu, ktorá určite niečo vedela, no z nejakého dôvodu ma to ešte nechcela naučiť.
„Tak teda chceš vedieť, čo sa stalo Haroldovej rodine potom?“ spýtala sa Stela nedočkavo.

Pravdupovediac, nepociťovala som veľkú túžbu, pretože som si nebola istá, čo uvidím počas tohto „predstavenia“. Ale nechcela som uraziť štedrú Stelu a súhlasila som.

Nebude to dlho trvať. Sľubujem. Ale musíš vedieť, čo je s nimi?“ tvrdilo dievča so šťastným hlasom. – „Tak pozeraj… prvý bude jej syn…“

– pokračování

https://www.cez-okno.net/clanok/odhalenie-26-stela-a-harold

3.díl https://knihya.cz/odhaleni-svetlana-levasov-3-dil/

2.díl https://knihya.cz/odhaleni-svetlana-levasov-9-11/

1. díl:
https://knihya.cz/odhaleni-svetlana-levasov-1-8-detstvi/