O některých prastarých, ale osvědčených prostředcích k získání kontroly nad vědomím a myslí davu…Západ ve své historii již mnohokrát použil při střetu a boji civilizací proti Rusku různé padělky. Jedním z nich je také křesťanská církev. Byly to nakonec západní politické síly, které se ho pokusily zprivatizovat a využít ve svém zájmu k zotročení jiných národů.
Ještě před Velkou schizmou církve, kdy v roce 1054 kardinál Humbert de Silva Candida exkomunikoval konstantinopolského patriarchy Michala I., podrobil císař Karel Velký křesťanskou bohoslužbu svému vlastnímu vydání. To vyvolalo vážný protest představitelů východních církví. Po vítězství nad Araby v roce 732 však Karolíni potřebovali sjednotit země a proto bylo třeba si církev podmanit. Karolíni tak spustili reformy, které vedly k rozdělení křesťanů.
DIVIDE ET IMPERA! (ROZDĚLUJ A PANUJ)
Hlavním propagátorem nového světového řádu byl anglický mnich Alcuin. Ten rozvinul zásadu, podle níž měl papež bránit víru, a císař (Karel Velký) zase křesťanský svět. Pokud jste proti císaři, tak jste proti křesťanství a to platí i naopak. Jednoduché, ale účinné schéma.
Dôsledkom toho bola legendárna a zásadná polemika o filioque, teda spor o princípe Svätej trojice. V tejto polemike zvíťazili Karolíni: „Vyznanie viery“ sa už nečítalo, ale spievalo sa a obsahovalo toto víťazné filioque, teda pôvod ducha svätého nie len zo svätého otca, ale aj z jeho syna. To rozdelilo Cirkev a mnohí na východe túto inováciu vnímali ako neúctu k autorite cirkevných otcov.
Zjednodušene povedané, západné kresťanstvo verí, že jednota Svätého otca je absolútna a v nej existujú tváre Svätej trojice. Zatiaľ čo pravoslávni veria, že každá z týchto tvárí má svoje vlastné funkcie a všetky sa nachádzajú v jednej hypostáze. K tomuto rozkolu sa pridali ďalšie spory. Napríklad o použití toho alebo onoho chleba ako symbolu Kristovho tela. (na Západe je to nekvasený chlieb a medzi pravoslávnymi kysnutý)
V tejto kauze pokračoval v prvej polovici 9. storočia aj pápež Mikuláš I. Ten rozhodol, že byzantskí cisári, ktorí nevedeli po latinsky, si svoj titul nezaslúžia. Byzancii tak Západ uštedril ďalšiu vážnu ranu. Konflikt sa rozhorel, keď pápež zosadil byzantského patriarchu Fotia a ten v reakcii na to exkomunikoval pápeža z cirkvi. Politika vytvorila rozkol v náboženských záležitostiach.
Keď sa pápežské krajiny ocitli pod novou hrozbou, pápež Ján XII., ktorého mnohí vtedy nazývali aj Antikrist, sa obrátil o pomoc na nemeckých vodcov. Tí už boli pripravení nastúpiť. Samozrejme, nie zadarmo. Už v roku 996 po prvý raz nastúpil na trón nemecký pápež. Tradície univerzálnej cirkvi a moc Byzancie sa tak stali minulosťou. To aj viedlo v roku 1054 k Veľkej cirkevnej schizme.
Západ tu vo všeobecnosti a konkrétne pápeži použili ten istý osvedčený trik – falzifikát. Hovorí sa mu aj Konštantínov dar. Tento sfalšovaný dokument (údajne vznikol vo Francúzsku koncom 8. storočia), bol datovaný do roku 315 (teda za rímskeho cisára Konštantína I. Veľkého) a stanovoval princípy viery.
Tento „dar“ podrobne uvádzal pásma a výsady, ktoré cisár na znak vďaky za jeho vyliečenie z malomocenstva, preniesol na pápeža. Z falšovaného dokumentu totiž vyplynulo, že všetku moc nad cirkvou udelil tento cisár Konštantín I. západným pápežom (tí boli v čase zverejnenia tohto falzifikátu už pod kontrolou nemeckých úradov).
Verejným šírením obsahu Konštantínovho daru chceli západní vodcovia presvedčiť milióny ľudí, že ich kresťanstvo je správne. Pochádzalo predsa už od cisára Konštantína, a preto je nevyhnutné poslúchať pápežov, ktorých už ovládali západní panovníci a politici. Je to síce jednoduchá, ale o to efektívnejšia schéma.
Skutočnosť, že Konštantínov dar bol falzifikát, odhalili až v roku 1430. To už však bolo neskoro. V tom čase už Byzancia úplne stratila svoje územie aj vplyv. Zostávalo jej len 9 rokov existencie, pokým Osmani nezaútočili na Konštantínopol a ten padol. V ruskom svete bol pád Konštantínopolu (Carihrad – Istambul) vnímaný ako trest za herézu. Za tento hriech bola považovaná Florentská únia z roku 1439, ktorá pramenila najmä z beznádeje byzantskej situácie.
V dôsledku toho sa napokon východná cirkev s povolením byzantského cisára podriadila Západu. Je zrejmé, že ideologický útok na Konštantínopol bol podporený aj vojenskými útokmi. Západ si tak vďaka týmto klamstvám čiastočne sprivatizoval kresťanstvo a využil ho pre svoje vojenské a geopolitické záujmy.
Je to to isté, čo vidíme aj dnes. V tých časoch bolo len ťažšie odhaliť falzifikát. Ale ľudia masírovaní totuto západnou propagandou uverili nezmyslom rovnako ochotne v minulosti ako aj dnes. V poslednom čase je to obzvlášť smutné.
Autor: Platón Besedin / Preložil a doplnil: Robert Merva
ZDROJ: HTTPS://FONDSK.RU/NEWS/2024/07/28/KONSTANTINOV-DAR-KAK-ZAPAD-OBMANUL-I-ISPOLZOVAL-KHRISTIAN.HTML
