Pochod Titanov – kniha o dejinách bielej rasy
|
Úplná a súhrnná história bielej rasy, Toto je jej neuveriteľný príbeh – príbeh úchvatných vízií, ríš, objavov, víťazstiev nad závratnými presilami, ľahkomyseľných chýb, drvivých porážok a obrovských výprav.
Od čias objavenia prvého bieleho rasového typu, cez púť na štyri kúty sveta a nakoniec do vesmíru samotného, toto jedinečné rozprávanie o ľudskom úsilí nemá nikde vo svete obdobu a je ohromnou ságou inšpirácie a hrdinstva.
Najdôležitejšie zo všetkého, v tejto knihe je odhalená jediná skutočná príčina vzostupu a pádu najväčších ríš sveta – prečo rastú a padajú ohromné štáty, ako a prečo rastú, vzostupujú a upadajú mocné národy.
|
|
Táto kniha rozpráva o príbehu bielych ľudí ako rasovej skupiny a nie na určitom území. Preto jej dej skáče cez kontinenty, obdobia a civilizácie, ktoré majú spojitosť len v spoločnom genetickom dedičstve. Pre pochopenie témy tejto knihy je z tohto dôvodu nevyhnutné porozumenie pojmom rasy, etnika a kultúry. Rasa, etnikum a kultúra Rasa je definovaná ako skupina jedincov so spoločnými genetickými vlastnosťami, ktoré určujú ich fyzický vzhľad a čo je diskutabilnejšie, ich kognitívne schopnosti. Etnikum je definované ako zoskupenie jedincov (najčastejšie jednotnej rasovej skupiny, ale niekedy tiež rozdielnych rás) určitých spoločných tradícií, jazykov, foriem umenia, postojov atď. Kultúra predstavuje hmotné prejavy vytvorené etnickými zoskupeniami – jazyk, umelecké diela, náboženstvo, spoločenské usporiadanie – jednoducho celkové výdobytky určitej etnickej skupiny. V praxi je teda možné hovoriť o bielej rase, škótskom etniku a škótskej kultúre. Posledné dve – etnikum a kultúra – sú navzájom závislé a v skutočnosti jedno z druhého vyplývajú. Táto kniha sa zaoberá primárne históriou bielej rasy a v rámci nej aj bielych etnických skupín a kultúr. Biela rasa – tri podskupiny Čo presne je myslené bielou rasou? Jestvujú tri hlavné podskupiny bielej rasy a dve vedľajšie (vzniknuté z veľkej časti miešaním troch pôvodných podskupín). Tri najväčšie podskupiny sú akademicky známe ako nordická, alpínska a mediteránna. Hoci tieto pomenovania boli vytvorené najmä na základe území, s ktorými boli tieto rasové podskupiny spájané v období kresťanstva (nordici v severnej Európe, alpínci v strednej Európe a mediteránci v južnej Európe), je nesprávne sa domnievať, že tieto oblasti obývali vždy. Tieto tri hlavné podskupiny zohrávali rolu v udalostiach takmer každej oblasti, kde sa biela rasa ako celok objavila. Zároveň, drvivá väčšina bielych ľudí je v súčasnosti zmiešaninou všetkých týchto podskupín. Z týchto troch pôvodných skupín vo veľkých počtoch existujú už len dve: nordici a alpínci. Pôvodní mediteránci dávnej minulosti nesmú byť zamieňaní za tých ľudí, ktorí sú „mediteráncami“ nesprávne nazývaní dnes – súčasné obyvateľstvo stredomorskej oblasti je z veľkej časti zmesou viacerých rás s tým, že pôvodná biela mediteránna zložka bola z najväčšej časti už dávno pohltená najprv inváziami nordikov a alpíncov a potom nebielymi arabskými, tureckými a ďalšími stredovýchodnými a severoafrickými rasovými zoskupeniami. Na ilustráciu konceptu týchto troch hlavných podskupín: hoci existuje široko vymedzená „čierna rasa“, člení sa na ďalšie podskupiny – Pygmeji z povodia Konga a ultra vysoké kmene Masajov z Kene sú dvomi dobrými príkladmi rasových podskupín čiernej rasy. Podskupina je teda vetva určitej rasy, ktorá sa mierne odlišuje fyzickými charakteristikami, ale stále zdieľa dostatok rovnakého genetického základu s ostatnými podskupinami zahrnutými v širokej rasovej kategórii. Nordici – vysokí, štíhli, svetlé vlasy a oči Nordická rasová podskupina, ktorá aj dnes existuje vo veľkých počtoch, je charakterizovaná svetlo zafarbenými vlasmi a očami, vysokou a štíhlou telesnou stavbou a osobitým „dlhým“ (čiže tenkým a predĺženým) tvarom lebky.
Alpínci – „pevné“ telo, okrúhla hlava, hnedé oči Alpínska rasová podskupina, ktorá je taktiež stále početná, je charakterizovaná hnedými vlasmi a očami, nízkym, „pevnejším“ telom a typickým „okrúhlym“ (čiže takmer, ale nie úplne, kruhovým) tvarom lebky.
Mediteránci – zmiešanina telesných typov Mediteránna rasová skupina už dnes prakticky neexistuje – prvá z troch bielych rasových podskupín, ktorá zmizla zo zemského povrchu, pohltená okolitými rasami. Mediteránna rasová podskupina bola predominantne (ale nie úplne) charakterizovaná tmavou farbou očí a vlasov, štíhlou (nordickou) alebo pevnou (alpínskou) telesnou stavbou a buď dlhým alebo okrúhlym tvarom lebky.
Mediteránci prakticky vymreli Je dôležité ešte raz spomenúť, keďže je to určujúce vo viacerých ohľadoch, že dnes jestvuje už len veľmi málo príslušníkov tejto mediteránnej rasovej skupiny. Boli známi ako „starí Európania“ a na úsvite histórie obývali rozsiahle územia Európy, Egyptu a Stredného a Blízkeho východu. Tieto mediteránne typy nenesú takmer žiadnu podobnosť so súčasnými obyvateľmi pobrežia Stredozemného mora: pôvodní starí Európania boli takmer úplne pohltení buď nordikmi a alpíncami v samotnej Európe alebo Afričanmi, Semitmi a aziatmi v severnej Afrike a na Blízkom a Strednom východe. Jediným miestom v Európe, kde sa z času na čas vyskytujú občasné záblesky mediteránnej rasovej podskupiny, je okraj Británie, najmä Wales a Devonshire a územie Baskov v Španielsku. V týchto oblastiach sa stále vyskytujú ľudia nízkeho, tmavého vzhľadu – zvyšky pôvodných obyvateľov Európy. Ale úplne čisté príklady mediteránneho typu sú extrémne zriedkavé, keďže aj obyvatelia menovaných oblastí väčšinou počas rokov získali nejakú prímes alpínskej alebo nordickej krvi. Ďalšie podskupiny – dinári a východní balti Existujú ďalšie dve biele rasové podskupiny (dinári a východní balti) – tieto sú v najväčšej miere dôsledkom miešania troch hlavných podskupín. Veľké počty dinárov a baltov sa vyskytujú v dnešnej východnej Európe a vykazujú telesné znaky nordikov, alpíncov a mediteráncov. Veľmi malé percento týchto dvoch podskupín tiež preukazuje telesné charakteristiky pochádzajúce z miešania s vlnami ázijských votrelcov, ktorí do Európy počas dejinného vývoja prenikali z východu: tieto účinky sú rozoberané dopodrobna v ďalších kapitolách knihy. Bieli definovaní genetickou príbuznosťou Pre účely tejto knihy sa etnická alebo kultúrna skupina pokladá za súčasť bielej rasy vtedy, ak do dostatočnej miery zdieľa genetické dedičstvo so širokou rasovou skupinou. Ak takáto etnická skupina stratí svoju genetickú príbuznosť, ktorá ju k bielej rase radila (ako sa to stalo napríklad mediteráncom), je formálne vylúčená zo širokej kategórie bielej rasy. Spôsoby zisťovania rasy civilizácie Ako sa zistí rasa určitej civilizácie? Ako sa určí, ku ktorým rasám prináležali určité spoločenstvá alebo národy? Tieto otázky majú jednoduchú odpoveď: rasa v histórii sa určuje štyrmi spôsobmi: paleoserológiou, prejavmi umenia, jazykom a genetickým výskumom. Posledná metóda sa začala aplikovať až v posledných rokoch 20-teho storočia, ale ukázala sa obrovskou pomocou v odhaľovaní rasovej histórie. Paleoserológia odhaľuje rasové typy Paleoserológia je štúdium kostrových pozostatkov – telesných zvyškov ľudí, ktorí zomreli počas skúmaného obdobia. Keďže rôzne rasové skupiny majú rozdielne rasové charakteristiky, je relatívne jednoduché určiť rasové zloženie obyvateľov určitej oblasti výskumom hrobov. Táto veda býva v súčasnosti často používaná policajnými patológmi na určenie rasy neznámych obetí a ukázala sa rovnako užitočná pri historických vykopávkach. Skúmanie pohrebísk a mŕtvol sa stalo neoceniteľným prínosom pre porozumenie rasového zloženia ľudí, ktorí žili na rozličných územiach v rôznych časových obdobiach v prípadoch, kedy neexistujú žiadne iné indikátory ich rasového pôvodu. Rasa sa objavuje v umeleckých dielach Umelecké diela (maľby, či už bežné obrázky, vyobrazenia na keramike alebo dokonca na sochách) tiež poskytujú jednoznačné ukážky rasového zloženia obyvateľov. Najmä starobylé civilizácie – všetkých rasových skupín – sa zobrazovali vo svojich umeleckých dielach (často preto, lebo ich vlastná rasa bola jediným ľudským modelom, ktorý bol k dispozícii). Teda napríklad rané čínske umenie zobrazovalo najmä Číňanov, inkské a aztécke umenie vyobrazovalo len Inkov a Aztékov atď. Prakticky vo všetkých spoločenstvách prvotné umenie odzrkadľovalo vtedajších obyvateľov daných oblastí. Toto pravidlo je dobre demonštrované štyrmi umeleckými dielami zobrazenými nižšie.
Genetika ukazuje rasovú minulosť Všetky ľudské bytosti majú tri druhy génov: mitochondriálnu DNA, dedenú po ženskom pokolení, chromozómy Y, dedené po mužskom pokolení a autozomálnu DNA, dedenú po oboch pohlaviach. Výskum genetiky slúži na potvrdenie presnosti ďalších spôsobov určovania rasy v histórii. Jazyk odráža rasovú podobnosť Výskum jazyka je ďalšou dôležitou stopou v sledovaní rozptylu ľudí: podobnosti v jazyku nechávajú jasne identifikovateľné „odtlačky“ v kultúrach. Podobné slová, frázy alebo jazykové formy sú jasným dôkazom jednotného pôvodu civilizácií, pretože táto podobnosť odráža fakt, že v niektorom bode minulosti mali títo ľudia spoločný pôvod. Teda postup kultúry (a tým pádom aj národa) môže byť určený sledovaním jazyka.
Diskusia o génoch a prostredí Argument klimatického vplyvu ako príčiny telesných rasových rozdielov je taký naštrbený, ako neochvejná viera v spoločného rasového predka. Často sa hovorieva, že špecifické rasové znaky sú priamym dôsledkom pôsobenia prostredia, a preto sú ľahko zmeniteľné. Takéto tvrdenie je však zavádzajúce. Hoci prostredie môže v dlhodobom merítku selektovať a preferovať určité genetické vybavenie (napr. chladné prostredie pre vyššiu inteligenciu), genetické zloženie človeka samotné sa nikdy nemôžu priamo zmeniť pôsobením prostredia. Pravda je taká, že telesné znaky sú geneticky určené v momente počatia a neexistuje absolútne žiadny dôkaz o tom, že život v chladnom alebo horúcom podnebí by zmenil genetické zloženie ľudí. Keby sa veľká skupina Číňanov presťahovala do Nórska a žila by tam po neobmedzene dlhú dobu, celý čas ostávajúc vo svojej rasovej skupine (sobáše, deti), skutočne by niekto predpokladal, že by sa „vyvinuli“ na modrookých blondiakov, nech už by to trvalo akokoľvek dlhý čas? Rovnaký argument môže byť použitý obrátene: kto by sa seriózne domnieval, že bieli, presťahovaní do Číny (a ostávajúc stále v rámci svojej genetickej komunity, nemiešajúc sa s miestnou populáciou) by sa po akokoľvek dlhom čase, čo sa týka telesného vzhľadu, stali mongoloidnými? Ľudia môžu narásť do trochu väčšej výšky alebo žiť o niečo dlhšie s lepšou stravou alebo zdravotnými službami, ale to je tiež len rozšírenie ich genetického potenciálu a nie zmena v génoch samotných. Podnebie nemôže nikdy priamo zmeniť genetickú informáciu ľudí. Gény sa menia miešaním Gény sa však môžu meniť, a menia sa, ak sa dostatok nositeľov určitého genetického základu mieša – a má potomstvo s – nositeľmi genetického základu výrazne odlišného od pôvodnej skupiny. Toto je skutočný spôsob, akým sa gény môžu „meniť“ – a dejiny sú plné príkladov, kedy sa to stalo – pôvodné rasové skupiny sa zmiešali s ďalšími, predtým odlišnými, rasami, čím sa vytvorili nové rasové zoskupenia, ktoré mali úplne odlišné telesné, ale aj kognitívne charakteristiky od oboch rodičovských skupín. Prostredie a výdobytky Ďalším rozšíreným mýtom je, že niektoré rasové skupiny sa vyvíjali rýchlejšie ako iné, pretože mali náhodou lepšiu geografickú pozíciu. Toto je známe ako environmentálna teória vývoja: niektoré rasy mali „šťastie“ – žili napríklad v údoliach úrodných riek, mali prístup k rôznym druhom domestikovateľných zvierat alebo jedlých rastlín, čiže sa vyvíjali rýchlejšie ako iné rasové zoskupenia, obývajúce zvyšok sveta. Tento náhľad na svet sa snaží hlavne vysvetliť obrovskú technologickú priepasť, ktorá existovala medzi bielymi Európanmi a čiernymi Afričanmi, americkými Indiánmi, Ázijcami a austrálskymi Aborigénmi počas objavovania a kolonizovania sveta bielymi. Hoci nie je účelom tejto knihy zaoberať sa nadradenosťou a podradnosťou, ktoré sú, napokon, subjektívne (čo je posudzované ako nadradené niekým, môže inými byť posudzované ako podradné), technologická priepasť medzi rasami potrebuje príhodný komentár, už len preto, že zohrala tak dôležitú úlohu v interakcii bielych s ostatnými rasami sveta. „Environmentálna teória“, ako je vykladaná dnešnými sociológmi, je rozdrvená dvomi hlavnými príkladmi: Egypt a porovnanie autochtónnych kultúr rovníkovej Afriky a StrednejAmeriky. V Egypte, ako bude ukázané, bieli aj čierni zdieľali prakticky rovnakú zemepisnú polohu po brehoch rieky Níl – no napriek tomu bieli starovekí Egypťania vytvorili civilizáciu, ktorá je dodnes klenotom svetovej histórie, zatiaľ čo výkony čiernych Núbijcov z rovnakej oblasti sú oproti zázrakom pyramíd úplne bezvýznamné. Ak by bola pravdivá teória o „šťastnej náhode podmienok“, rozsiahle rozdiely medzi bielymi Egypťanmi a čiernymi Núbijcami by nikdy nemali existovať, keďže obývali oblasti s rovnakým prostredím. Zvykne sa tiež hovoriť, že bieli mali na rozdiel od domorodého obyvateľstva výhodu stádového dobytka a koní – toto tvrdenie ignoruje fakt, že bieli Egypťania spočiatku kone nemali a začali ich používať až po tom, ako vytvorili mnohé zo svojich technologických zázrakov. V skutočnosti boli kone do Egypta prvýkrát prinesené inváziou semitských Hyksósov, ktorá nastala až stovky rokov po prvom rozkvete egyptskej civilizácie. Nerovnosť rozvoja – rovnaké prostredie Stojí za to porovnať výdobytky nebielych Indiánov – Aztékov a Inkov v Strednej a Južnej Amerike, rozkladajúcej sa okolo rovníka, s tými v pôvodnej domovine čiernej rasy, v rovnakej zemepisnej šírke v rovníkovej Afrike. Vzhľadom na blízkosť k rovníku v oboch oblastiach prevládali (a prevládajú) prakticky rovnaké prírodné podmienky. Ani jeden región nemal kone a v oboch bola prekážka dažďových pralesov, s ktorou bolo potrebné sa vyrovnať. Napriek podobnosti prostredia Indiáni v Strednej Amerike boli schopní vystavať sofistikované budovy, vyvinúť písomné formy komunikácie, rozvinúť vyspelé spracovanie zlata a kovov a mnoho ďalších výdobytkov, zatiaľ čo v Afrike bol dosiahnutý len malý, alebo žiadny, pokrok oproti dobe kamennej. (Existujú tiež silné náznaky, že raná americká civilizácia bola pod bielym vplyvom, ako bude rozpísané v neskoršej kapitole.) Nerovnosť medzi nebielymi Indiánmi a nebielymi Afričanmi nemôže byť vysvetlená „náhodou geografie“. Naposledy a najničivejšie, „environmentálna“ teória padá, keď je daná do súvisu so vzostupom a pádom civilizácií. Prečo bol staroveký Egypt vedúcou civilizáciou svetovej kultúry, ale teraz je zaostalou krajinou tretieho sveta? Keby prostredie samo o sebe dávalo určitým ľuďom „stálu výhodu“, potom z toho jasne vyplýva, že Egypt by mal byť jednou z najrozvinutejších krajín na svete. V skutočnosti je však, ako dosvedčí každý návštevník tejto krajiny, Egypt je vyplnený nešťastím, biedou a zaostalosťou – napriek tomu, že „prostredie“ je úplne rovnaké ako počas obdobia mocnej civilizácie, ktorá vybudovala pyramídy. „Environmentálna“ teória preto nevysvetľuje, prečo Egypt, s nezmenenými prírodnými podmienkami, mohol stratiť svoju prevahu nad zvyškom sveta. Technologická nadradenosť – príčiny Tak čo potom spôsobilo technologickú priepasť? Ak to nebolo prostredie, jediné možné logické vysvetlenie je, že určité typy kultúr alebo civilizácií sú výtvormi určitých druhov ľudí – ukážkou vrodeného potenciálu istej rasovej skupiny. Hoci toto je v súčasnosti považované za politicky nekorektný uhol pohľadu, fakty historického vývoja nepotvrdzujú žiadny iný záver. Ešte jeden príklad – vývoj Severnej Ameriky je porovnateľný s vývojom Južnej Ameriky. Severná Amerika bola z najväčšej časti osídľovaná bielymi Európanmi a následne sa stala vedúcou silou moderného sveta. Na druhej strane, Južná Amerika, s omnoho bohatšími prírodnými surovinami ako Severná Amerika, nebola nikdy kolonizovaná väčšinou bielych Európanov a majorita jej súčasného obyvateľstva je zmiešanej rasy. Tento kontinent je klasifikovaný ako súčasť tretieho, alebo prinajlepšom druhého sveta. Skutočne, keby prostredie bolo jediným faktorom určujúcim stupeň rozvoja, Južná Amerika by teoreticky mala byť vyvinutejšia ako Severná Amerika, keďže má oveľa viac „prirodzených výhod“. Homo erectus – pochybný predok bielych Archeológia a jej príbuzná veda, paleoserológia, odhalili, že životné formy základného tvaru ľudí (teda dve ruky, dve nohy, telo, hlava a vzpriamená chôdza na dvoch nohách) sa objavili na rozličných miestach na Zemi približne pred dvomi miliónmi rokov. Toto bol „homo erectus“ („človek vzpriamený“), evolucionistami tak oslavovaný ako predok človeka. Pozostatky týchto živočíchov boli nájdené po celej Európe, Afrike, Číne a Austrálii. Ostáva však špekulatívne s akoukoľvek istotou tvrdiť, že dnešný človek je potomkom niektorých z týchto rasových typov homo erectusa.
Neandertálec – nie je príbuzný s bielymi Obdobie homo erectusa je známe ako paleolit (staršia doba kamenná). Za koniec tejto doby sa považuje príchod neandertálskeho človeka, nového rasového typu, ktorý je dnes predstavovaný ako „opičí muž“. Hoci neandertálec bol málo dôvtipný, predsa len bol pokrokom oproti homo erectusovi. Avšak opäť, neexistuje žiadny jasný dôkaz, ktorý by ho dával do spojitosti s dnešnými bielymi rasovými typmi. Výsledky DNA testov pozostatkov neandertálcov vykonané na Glasgowskej univerzite v Spojenom kráľovstve a publikované v odbornom časopise Nature v marci 2000 jednoznačne dokázali, že dnešní ľudia nemajú vo svojom rodokmeni neandertálskych predkov a tým pádom sú úplne nepríbuzní. Telesnými znakmi neandertálskeho človeka boli charakteristické veľké nadočnicové oblúky a vo všeobecnosti boli jeho ruky dlhšie vzhľadom k ostatnému telu. Bol prognatický – to znamená, že jeho čelo bolo viac vzadu a zuby výrazne vyčnievali dopredu – zväčša až za najprednejší bod nosu alebo brady. Kromaňonec – prvý príslušník dnešnej bielej rasy
Prvý rasový typ dnešnej bielej rasy sa objavil približne medzi rokmi 40 000 pnl. až 15 000 pnl. v rozličných častiach Európy a Blízkeho východu. Toto časové obdobie sa nazýva neskorý paleolit, všeobecne je známe tiež ako doba kamenná. Prvý biely rasový typ je známy ako kromaňonský človek – podľa miesta prvého nálezu kostrových pozostatkov v oblasti Dordogne vo Francúzsku. Kromaňonec je prvá dvojnohá forma života, s ktorou si dnešní príslušníci bielej rasy môžu dokázať priamu genetickú príbuznosť. História bielej rasy preto začína okolo roku 35 000 pnl. – a tak je to obdobie neskorého paleolitu, ktorým príbeh v tejto knihe skutočne začína. (Poznámka prekladateľa: máločo môže byť povedané s istotou o dávnej histórii ľudstva a aj to, čo vieme, je spochybniteľné a diskutabilné. Keďže účelom tejto knihy nie je výklad pôvodu človeka, nezastáva k nemu žiadne konkrétne stanovisko, iba konštatuje fakt, že príslušníci bielej rasy pravdepodobne prvýkrát kráčali po povrchu Zeme približne pred 40 000 rokmi.) |
||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
|
Rasové typy identifikovateľné ako príbuzné súčasným bielym sa po prvýkrát objavili v častiach Európy, južného Ruska a Blízkeho východu v časovom rozhraní od cca. 30 000 pnl. do 15 000 pnl. (nasledujúc skončenie poslednej veľkej ľadovej doby okolo roku 40 000 pnl)
Noví príchodzí sú známi ako homo sapiens sapiens (alebo „človek rozumný“) na rozlíšenie od ostatných životných foriem známych ako homo erectus a neandertálsky človek. Tieto prvé biele rasové typy sa vyskytovali v dvoch hlavných telesných formách: pôvodní mediteránci („starí Európania“), ktorí mali tmavé alebo hnedé vlasy a tmavé oči a tzv. protonordici, alebo kromaňonci – vysokí, so svetlými vlasmi a očami. V určitých častiach Európy – najmä v Škandinávii – je až do dnešného dňa možné nájsť dokonalé žijúce príklady tohto protonordického rasového typu, ktorý sa len jemne vo výške odlišuje od súčasných nordikov. Telesné pozostatky protonordického rasového typu sú hojné, keďže putoval široko-ďaleko. Žil v rozsiahlom páse ťahajúcom sa od Španielska cez celú Európu až do Ázie, kde tiež boli nájdené jeho telesné zvyšky.  Vľavo: jeden z najpozoruhodnejších nálezov z obdobia neskorého paleolitu je tento odetý biely muž nájdený v Sungire, Rusko. Bol pochovaný pred približne 25 000 rokmi. Tento druh človeka vytvoril prvé náznaky bielej civilizácie súčasného obdobia interglaciálu, ktoré začalo okolo roku 40 000 pnl. Zložitosť spracovania materiálu, v ktorom bola mŕtvola pochovaná je dôkazom, že biely človek neskorého paleolitu bol už vysoko vyvinutý – v porovnaní s Afrikou, kde tkané materiály začali byť používané len nedávno: približne pred 500 rokmi.Nordické typy tvoria vodcovskú elitu Mediteránci a protonordici pomerne často obývali rovnaké územia – najmä na Blízkom a Strednom východe, ale tiež v západnej Európe a na Balkáne. Do určitej miery prebiehalo aj miešanie a keďže mediteránci boli v obrovskej prevahe, výskyt nordických znakov medzi prvými bielymi populáciami bol pomerne nízky, pričom väčšina týchto nordických typov tvorila vodcovskú elitu obyvateľstva. Neandertálci vyhubení konfliktom Táto epocha, cca 25 000 pnl., je charakterizovaná dvoma podstatnými udalosťami – raný biely človek sa živí lovom a zberom a neandertálec vymiera (počas zrážok s novými príchodzími). Lovci a zberači – luk a šípy, 9 000 pnl. Protonordici neskorého paleolitu putovali z oblasti do oblasti, pričom sa nikdy neusádzali nadlho – často boli vytlačení už prítomným obyvateľstvom, niekedy zase prenikali stále hlbšie do nových území vhodných na osídlenie, vytváraných ustupujúcimi ľadovcami.
V dôsledku kočovnej povahy títo ľudia putovali väčšinou v rodinných skupinách, zvyčajne o počte 5 až 20 jedincov. Malé počty dobytka a lov zabezpečovali ich živobytie. Aj keď sa z tohto obdobia nezachovali žiadne väčšie budovy alebo stále usadlosti, menšie každodenné predmety sú pomerne rozšírené. Vykopávky po celej Európe a Rusku ukázali, že títo raní bieli mali oheň, farby, kamenné mlaty a schopnosť vytvarovať zvieracie kosti na zbrane a nástroje. Počas tejto doby boli vynájdené aj ihly na šitie. 27 000 pnl. – prvé hudobné nástroje Objavujú sa aj hudobné nástroje – na náleziskách v južnom Francúzsku boli nájdené flauty 27 000 rokov staré. V tomto čase bolo po prvýkrát použité ako palivo uhlie. Raným bielym bola známa tiež pálená keramika – na území dnešnej Českej republiky boli objavené sošky a ďalšie predmety z pálenej hliny z roku približne 26 000 pnl. Boli vyvinuté tiež dve dôležité zbrane: vrhač oštepov, vylepšenie k základnému oštepu (bol to nástroj z kosti, ktorý dával vrhanému oštepu väčšiu páku, a tým pádom aj väčšiu rýchlosť a dostrel), ktorý sa objavil okolo roku 12 000 pnl a luk a šípy, ktoré sa prvýkrát vyskytli okolo roku 9 000 pnl. Z tejto doby sa po celej Európe zachovali zmyselné sošky žien, ktoré sa stali známe ako „venuše“. Predpokladá sa, že mali predstavovať symboly plodnosti. Azilské umenie – prvé písmo? – 7 000 pnl.
Možno najväčšou prekážkou pri skúmaní ľudí z obdobia neskorého paleolitu je to, že po sebe nezanechali žiadne písomné záznamy toho, čo vykonali – iba maľby na stenách jaskyní. Jeden z najlepšie zachovaných príkladov je tiež najzarážajúcejší – maľby na skalách nájdených v jaskyniach Mes d’Azil v južnom Francúzsku. Boli tu nájdené kamienky, ktoré majú na sebe niečo, čo pripomína písmo, avšak nikdy neboli rozlúštené. Ak skutočne zobrazujú písmo, môžu byť prvou a najstaršou formou písomnej komunukácie na svete. Prvé domy – cca 30 000 pnl. Najstaršie pozostatky budov sa zaraďujú do obdobia lovcov neskorého paleolitu, ktorí obývali územia dnešných republík Česka a Slovenska a južné Rusko. Na ochranu pred chladným počasím si skupiny lovcov neskorého paleolitu vyrábali oblečenie zo šitých koží, zvyšky ktorého sa zachovali na území republík Česka a Slovenska.
Mamuty – dnes už vyhynuté slonom príbuzné živočíchy, boli počas tohto obdobia lovené a domy boli stavané z mamutích rebier, ktoré sa používali ako podpery strechy. Existujú tiež náznaky toho, že ľudia neskorého paleolitu používali ako úkryty vápencové jaskyne v západnej Európe. Celkovo, život v neskorom paleolite musel byť prostý, tvrdý a krutý a takmer všetka energia členov spoločenstva bola vkladaná do prežitia. Putovná povaha spoločnosti tohto obdobia bola hlavnou príčinou neprítomnosti veľkých stálych usadlostí – tento vývoj prišiel až s počiatkami poľnohospodárstva, charakteristického pre obdobie po roku 10 000 pnl. Objavujú sa alpínci – cca 10 000 pnl. Okolo tohto času sa objavila podskupina alpíncov: možno ako výsledok miešania medzi protonordikmi a mediteráncami (toto je však špekulácia). Tieto tri zoskupenia – protonordici, pôvodní mediteránci a alpínci, sídlili vo veľkých častiach Európy, Blízkeho a Stredného východu – situácia, ktorá ostala nezmenená, až pokým nebol celý kontinent vystavený inváziám bielych nordických kmeňov – Indoeurópanov, ktoré začali po roku 5 000 pnl. Nordickí Indoeurópania a alpínci dodnes formujú základ bielej rasy, ktorá obýva Európu.
Tieto tri biele rasové podkupiny – nordici, alpínci a pôvodní „starí Európania“ – mediteránci napokon spoločne ovládali pás územia siahajúci od Británie po Ural, od Škandinávie po severnú Afriku a Blízky východ, vrátane Egyptu, Palestíny, dnešného Jordánska, Sýrie, Iraku a Iránu. Postupom času sa Blízky a Stredný východ stali vírom rás, s vlnami usadzujúcich sa bielych, Arabov, Semitov a dokonca Mongolov, pričom každá z týchto skupín načas ovládla územie a vytvorila svoju kultúru a civilizáciu. Súčasní obyvatelia Blízkeho a Stredného východu sú výsledkom tisícročí miešania medzi všetkými týmito skupinami, hoci znaky každej z pôvodných skupín sú občas k videniu aj dnes: Palestínčania s blond vlasmi alebo modrookí Iračania nie sú neznámi – genetický dôkaz prítomnosti bielych kmeňov, ktoré tieto oblasti obývali v pradávnych časoch. |
|
Keď sa podnebie zlepšilo s ústupom poslednej veľkej ľadovej doby, človek neskorého paleolitu sa postupne začínal častejšie usádzať a na miestach s priaznivými podmienkami ostával dlhšie než predtým. Tieto prvé stále usadlosti viedli k posunu od lovecko-zberačskej spoločnosti k výrobnému hospodárstvu pestujúcemu kultivované plodiny. Obrábanie polí a domestikácia zvierat sa stali znakmi nového obdobia. Táto premena v spôsobe života sa nazýva neolitická revolúcia. Nadprodukcia jedla a postupný nárast jeho prebytku spôsobený zavedením roľníctva znamenali, že väčšie množstvo ľudí mohlo žiť na usadenom, viac zabezpečenom území – tým pádom si ľudia po prvýkrát mohli dovoliť prepych povolaní, ktoré sa nevenovali výrobe jedla. Tento posun od loveckého-zberačského spôsobu k poľnohospodárstvu sa objavil na území osídlenom bielymi v Európe a na Blízkom východe. Najstaršie roľnícke sídla v severnej Európe sa nachádzajú v Írsku a objavujú sa približne v tom istom období ako pestovanie polí v Mezopotámii na Blízkom východe. Je všeobecným pravidlom, že prvé neolitické sídla boli založené približne okolo roku 10 000 pnl. a pestovanie plodín a chov domácich zvierat boli už v roku 5 000 pnl. bežné po celej Európe a Blízkom východe.
Európa a Blízky východ – rovnaký stupeň rozvoja Existencia pôvodnej civilizácie na európskom kontinente, ktorá predstihuje civilizácie na Blízkom východe, je do veľkej miery ignorovaná tradičnými historikmi, najmä tými, ktorí písali počas obdobia silného vplyvu kresťanstva v Európe. Táto skutočnosť mala príčinu z veľkej miery v biblickom židovsko-kresťanskom tvrdení, že všetka civilizácia má počiatok na Blízkom východe (Starý zákon pojednáva výlučne o udalostiach na Blízkom východe a počas veku cirkvi sa bežne tvrdilo, že záhrada Eden bola na Blízkom východe). Toto však nie je presné premietnutie faktov, keďže v mnohých častiach Európy existovali relatívne vyvinuté spoločenstvá buď pred, alebo súčasne s civilizáciami Mezopotámie a Egypta. Hoci je úplne jasné, že obrovské mestá a štáty na Blízkom a Strednom východe boli na svoju dobu úžasnými počinmi, je nesprávne hodnotiť ich ako jedinú prekvitajúcu civilizáciu na svete v tom čase. Existuje mnoho veľkých budov (nazývaných megality), raných neolitických sídel, predmetov a pohrebísk a dokonca vynález podobný písaniu, ktoré ukazujú, že vtedajší obyvatelia Európy dosiahli vysoký stupeň rozvoja svojich kultúr a spoločenstiev. Táto stará európska civilizácia trvala približne 3 000 rokov a potom padla pod vlnami nových nájazdníkov, nordických indoeurópskych kmeňov, ktoré sa vyrútili z ich prastarej domoviny na území dnešného Ruska. Bieli mediteránci a protonordici obývajú Stredný východ Toto však neznamená, že pôvodní obyvatelia Európy – hlavne mediteránne rasové typy s menšinou protonordikov – boli odlišnej rasy ako ľudia, ktorí v tom čase obývali Stredný a Blízky východ. V skutočnosti prvé civilizácie v riečnom údolí Mezopotámie (v dnešnom Iraku) boli tiež vytvorené bielymi mediteráncami a protonordikmi, čo je jasne viditeľné z veľkého množstva zachovaných predmetov a vyobrazení z tohto obdobia ranej bielej histórie. Európa – organizované poľnohospodárstvo a meď Farmy s pestovaním obilnín sa v strednej Európe objavili okolo roku 8 000 pnl. (Takmer súčasne s obrábaním kultúrnych plodín v „úrodnom polmesiaci“ v Mezopotámii.) Najlepšie zachované usadlosti vo Francúzsku a Británii boli pozitívne datované do obdobia pred rokom 4 000 pnl. Spracovanie mede sa objavilo na Balkáne v roku 5 000 pnl. – o nejakých 2 000 rokov skôr ako u prvej civilizácie v Mezopotámii. V neolitickej Európe, kde bol dostatok dreva, boli stavané obdĺžnikové drevené domy. Niektoré mali dve miestnosti a dokonca štítové strechy. Nálezy zo Švajčiarska z obdobia okolo roku 5 000 pnl. ukazujú, že aj na mäkkej močaristej pôde boli stavitelia schopní vztýčiť domy tak, že najprv na alebo pod zem položili drevené základy. Okolo roku 5 000 pnl. biele neolitické sídla nadobudli formu stálych dedín, osád či dokonca, v niekoľkých prípadoch, aj miest, roztrúsených po celej Európe, západnom a južnom Rusku. Títo raní neolitickí farmári pestovali obilniny a chovali domáce zvieratá ako prasatá, dobytok a psy. Farmy vyrástli po celom európskom kontinente, z ktorých najneporušenejšie sa zachovali na území Írska. Nástroje a lovecké zbrane väčšinou vyrábali z kremeňa a domy z dreva. Oblečenie bolo kožené a existujú aj nálezy tkaných odevov. Menšie nástroje boli vyrobené z parohov a zachovali sa aj mnohé príklady sofistikovaného hrnčiarstva. Mohyly odhaľujú rasové zloženie Vodcovia tejto skorej bielej spoločnosti boli pochovávaní podľa náboženských rituálov, ktoré sú dnes nanešťastie navždy stratené. Ale hroby sú dobrým zdrojom poznatkov o súdobej spoločnosti ako celku. Dôležití vodcovia boli pochovávaní v umelo zostrojených násypoch. Existencia týchto pohrebísk, a tiež ďalšie nálezy v menej dôležitých hroboch poslúžili ako cenné ukazovatele rasového zloženia raných Európanov. Všeobecným pravidlom je, že čím ďalej na sever, tým silnejší je nordický alebo protonordický prvok, zatiaľ čo na miestach ako Británia a stredná Európa prevažovali alpínske a mediteránne rasové typy. Staré európske písmo – 4 000 pnl. – základ pre runy Títo pôvodní kontinentálni obyvatelia Európy vyvinuli aj formu písania, a to okolo roku 4 000 pnl. Presný pôvod tohto jazyka je stratený (sú dôkazy o tom, že sčasti alebo úplne mohol pochádzať od indoeurópskych alebo nordických nájazdníkov, ktorí prenikali do Európy z južného Ruska okolo tohto času). Tento jazyk pravdepodobne položil základy pre ostré hranaté písmo známe ako runy. Pálené hrnčiarstvo a spracovanie zlata na Balkáne
Ručne vypaľované hrnčiarstvo sa praktizovalo na Balkáne už v roku 6 500 pnl. Mestá s vyše 1 000 obyvateľmi – na ten čas obrovské – boli založené okolo roku 5 000 pnl. Až dodnes na Balkáne existujú bane na meď – niektoré sú až 20 metrov hlboké. Pochádzajú z obdobia pred rokom 4 000 pnl. Drahokamy zo zlata objavené na Balkáne predstihujú spracovanie zlata Egypťanmi o minimálne 1 600 rokov (na území dnešného Bulharska boli nájdené zlaté ozdoby z obdobia okolo roku 3 500 pnl. – najstaršie spracované zlato na svete – pozn. prekl.). V roku 2 500 pnl. bolo už po celej kontinentálnej Európe rozšírené spracovanie mede a existuje archeologická evidencia o rozsiahlom obchode medzi sídlami vo Francúzsku, Holandsku a strednej Európe. Rozhodujúci pokrok – spracovanie železa, 1 000 pnl. Zavedenie spracovanie železa v západnej a severnej Európe okolo roku 1 000 pnl. zo strednej Európy a Blízkeho východu prinieslo novú éru a približne od tohto času začali prví západní Európania stavať pevnosti na vrcholoch kopcov, ktoré sa neskôr vyvinuli do hradov. Tieto opevnenia sú rozptýlené po celej Európe a niektoré z nich sa používali ešte v období raného kresťanstva o 1 600 rokov neskôr. Megality – obdivuhodné výkony V mnohých častiach Európy sú najdlhšie pretrvávajúcimi ostatkami z týchto dôb megality, ktoré mohli mať náboženský alebo rekreačný účel. Masívne kusy kameňa, niekedy dreva, boli premiestňované cez veľké vzdialenosti a vztýčené na vybratých územiach po celej Európe, od Británie cez kontinentálnu Európu, niektoré dokonca až v blízkosti Čierneho mora – v južnom Rusku a predstavujú úžasné výkony staviteľstva toho času. Najznámejšou z týchto pamiatok je Stonehenge vo Wiltshire, Anglicku, ktorý bol postavený v niekoľkých fázach, prvá časť bola vztýčená medzi rokmi 3 500 pnl. a 3 000 pnl.
Pre uvedenie do súvislostí: prvá časť Stonehenge bola vystavaná približne 1 000 rokov pred veľkými egyptskými pyramídami (posledná fáza bola dokončená približne v roku 1 000 pnl., teda stovky rokov pred rozkvetom klasických civilizácií Grécka a Ríma). Neolitickí farmári v Európe vytvorili niekoľko ďalších pôsobivých stavieb, ktoré sú dokonca staršie ako Stonehenge. Jedna z najstarších je situovaná pomerne blízko pri Stonehenge a nesie (mätúci) názov Kruh Robina Hooda. Pozostáva z kruhových základov buď veľkej haly alebo niekoľkých budov a pohrebiska (podľa ľudských pozostatkov nájdených v jednej z okolitých priekop). Táto stavba pochádza z obdobia veľmi skorého neolitu, okolo roku 4 000 pnl., a ukazuje nám podobu spoločenských budov tohto obdobia ranej európskej histórie. Často prehliadanou historickou evidenciou stavebných a technologických schopností neolitických ľudí sú pohrebné komory, ktoré sú rozptýlené po mnohých častiach Európy: niektoré z najstarších z nich boli rádiokarbónovou metódou identifikované ako vyše 8 000 rokov staré – o nejakých 3 500 rokov staršie ako slávne egyptské pyramídy.
Existujú štyri typy megalitov: menhir, alebo monolit, samotný stojaci kameň (často obrovskej veľkosti); sada menhirov v kruhu – ako napríklad Stonehenge v Anglicku; rad menhirov, ako napríklad v Carnacu vo Francúzsku; a pohrebná komnata, niekedy nazývaná dolmen. Pohrebné komory sú najčastejším typom megalitov: na európskom kontinente bolo nájdených vyše 50 000 exemplárov. Mnohé z interiérov týchto komnát sú ozdobené komplikovanými výrezmi alebo geometrickými vzormi a poskytujú veľkolepý pohľad aj tisíce rokov potom, čo boli vytvorené.
Najstaršie mestá na svete – 7 000 pnl. Nárast neolitických sídel v Európe bol dorovnaný vzostupom podobných sídel na Strednom a Blízkom východe, kde taktiež väčšinové obyvateľstvo tvorili biele mediteránne rasové typy s nie zanedbateľnou menšinou protonordikov, ktorí často tvorili kmeňových vodcov (táto skutočnosť bola najviac znateľná v Egypte). V roku 7 000 pnl. bolo na mieste, dnes známom ako Jericho v Palestíne, mediteráncami postavené mesto s domami a hradbami z blatových tehál. V Anatólii (dnešné Turecko) boli vykopané zvyšky ďalšieho rozsiahleho mesta, pochádzajúceho z obdobia okolo roku 6 200 pnl. Toto mesto tiež ovládalo zručnosť výroby tehál, rovnako ako aj obrábanie obilninových polí.
Po celom Blízkom východe boli okolo roku 5 000 pnl. založené poľnohospodárske dediny, ktoré postupne položili predpoklady aj pre vznik profesií nezaoberajúcich sa výrobou jedla. V tomto období sa po územiach neolitických sídel vo veľkom objavuje hrnčiarstvo. Na Strednom a Blízkom východe boli biele rasové typy napokon vytlačené a zmiešali sa s početnými vlnami Semitov, Arabov, privezených čiernych otrokov a nakoniec dokonca aj mongoloidov. Z tejto zmiešaniny pochádza mnoho dnešných Egypťanov a ostatných Severoafričanov. Staroeurópska civilizácia Vytvorením stálych sídlisk a nastolením postupného, aj keď pomalého, technologického vývoja sa stalo nevyhnutným, že tieto komunity učinia na svojej ceste ďalší veľký krok: vytvorenie systému gramotnosti a práva zavedením formálnej spoločenskej zmluvy medzi jedincami, z ktorých tieto spoločenstvá pozostávali. Utvorením pevných sídel v Európe a na Blízkom východe v dôsledku hospodárskej revolúcie známej ako obdobie neolitu boli teda položené základy pre ďalší veľký skok v bielej civilizácii: vytvorenie staroeurópskych civilizácií v Európe a na Blízkom východe. |
|||||||||||||||||||||||||||||
04. Kladenie základov – staré európske civilizácie
Ako sa neolitická revolúcia šírila a začali sa objavovať väčšie stále sídla, bolo už len otázkou času, kedy bieli mediteránci a protonordici vytvoria formálne spoločenstvá – tak vznikli tzv. „staré európske civilizácie“, ktoré položili základy pre neskorší vývoj klasického Grécka a Ríma. Hoci tieto staré európske civilizácie boli celkom odlišné od klasického Grécka a Ríma, často bývajú, úplne mylne, považované za tú jednu a tú istú vec.
Pôvodné, alebo staroeurópske, sídla zaberali rozsiahle oblasti Európy a Ruska, tiahnuc sa od Talianska až po Čierne more vrátane dnešných území Rakúska, Maďarska, Bulharska a časti Ukrajiny.
Rozhodujúcim rozdielom je však to, že staroeurópske civilizácie boli vytvorené pôvodnými kontinentálnymi Európanmi (protonordikmi, alpíncami a mediteráncami, pričom dve posledné skupiny boli v prevahe), zatiaľ čo klasické civilizácie Grécka a Ríma vznikli po nordických indoeurópskych inváziách, ktoré sa začali okolo roku 5 000 pnl.
Staroeurópske civilizácie v oblasti Egejského mora boli: minojská civilizácia na Kréte s centrom v meste Knossos, mestský štát Trója umiestnený pri Dardanelách v Malej Ázii, niekoľko menších štátikov na gréckom polostrove a kultúra Etruskov v Taliansku.
Tieto mestské štáty ako prvé padli pod náporom Indoeurópanov, ktorí ovládali spracovanie mede. Pohltení novými prišelcami – Indoeurópanmi – pôvodní mediteránci vymizli a táto zmiešanina bielych ľudí položila základy pre vznik mykénskej kultúry, ktorá vystriedala krétsku civilizáciu na pozícii vedúcej sily v Egejskom mori.
Kréta – prvé splachovacie záchody na svete
Ostrov Kréta, ležiaci na juh od Grécka, sa stal domovom krétskej civilizácie, ktorá je tiež známa ako minojská civilizácia (nazvaná podľa Minosa, podľa legendy najmocnejšieho krétskeho kráľa).
Mediteránne rasové zloženie tejto prvej krétskej civilizácie bolo potvrdené anatómami Bowdiem Dawkinson, W. L. H. Duckworthom a Felixom von Lauschanom, ktorí vykopali a skúmali kostrové pozostatky na Kréte: ich jednomyseľným záverom bolo, že všetci Kréťania boli príslušníci (dnes prakticky neexistujúcej) bielej mediteránnej rasovej podskupiny. (Race, John R. Baker, Oxford University Press, 1974, str. 516)
Táto kostrová evidencia je potvrdená aj umením pochádzajúcim od Kréťanov samotných, najmä na vyobrazeniach spoločenských udalostí, ktoré dodnes existujú na stenách ohromného paláca v Knosse, dnes ležiaceho v ruinách.
|
Dole: skvelé vyobrazenie troch príslušníkov staroeurópskej (alebo mediteránnej) rasovej podskupiny z preživšej fresky na stenách ruín paláca v Knosse. Kontakt medzi touto starovekou civilizáciou a starovekou egyptskou civilizáciou je potvrdený dobovými záznamami, ako aj skutočnosťou, že umelci v Knosse kreslili mužov s červenými kožami a ženy s bielymi kožami, presne podľa egyptskej obyčaje. |
|
|
|
|
|
|
|
Hore: socha bohyne zo staroeurópskej civilizácie na Kréte. Množstvo takýchto predmetov sa zachovalo takmer neporušených, čo je výborný spôsob, ako vypozorovať rasové typy starých Európanov. |
V roku 3 000 pnl. mala Kréta styky so susednou egyptskou civilizáciou a mnohé krétske náboženské obrady a spoločenské zvyky boli prebraté z Egypta. Keďže boli ostrovnou civilizáciou, mali výborné moreplavecké schopnosti.
Kréťanom vládol kráľ, ktorý bol zároveň kňazom, a sídlil v Knosse. Tento palác mal niekoľko poschodí a na ten čas bol nevídaným luxusom.
Zdá sa, že samotné mesto Knossos bolo zničené zemetrasením v roku 1 400 pnl., ktoré bolo dôsledkom gigantickej sopečnej erupcie, ktorá zničila susednú ostrovnú civilizáciu na Santorini. Zachoval sa však dostatok artefaktov, aby sme si mohil urobiť jasný obraz rasových typov prítomných na ostrove. Väčšina zo stien bola pokrytá maľovanou omietkou a ozdobená vypracovanými freskami, z ktorých najslávnejšie zobrazujú krétsky národný šport – „skákanie cez býka“, pri ktorom statoční atléti uchopili rozbehnutého býka za rohy a spravili kotrmelec dozadu po celej dĺžke tela zvieraťa.