Pochod Titánů – kniha o dějinách bílé rasy

Úvod

Úplná a súhrnná história bielej rasy,
zahŕňajúca 350 storočí rušných udalostí.

Toto je jej neuveriteľný príbeh – príbeh úchvatných vízií, ríš, objavov, víťazstiev nad závratnými presilami, ľahkomyseľných chýb, drvivých porážok a obrovských výprav.

Od čias objavenia prvého bieleho rasového typu, cez púť na štyri kúty sveta a nakoniec do vesmíru samotného, toto jedinečné rozprávanie o ľudskom úsilí nemá nikde vo svete obdobu a je ohromnou ságou inšpirácie a hrdinstva.

Najdôležitejšie zo všetkého, v tejto knihe je odhalená jediná skutočná príčina vzostupu a pádu najväčších ríš sveta – prečo rastú a padajú ohromné štáty, ako a prečo rastú, vzostupujú a upadajú mocné národy.

01. Dôležité pojmy: rasa, etnikum a kultúra

Táto kniha rozpráva o príbehu bielych ľudí ako rasovej skupiny a nie na určitom území. Preto jej dej skáče cez kontinenty, obdobia a civilizácie, ktoré majú spojitosť len v spoločnom genetickom dedičstve. Pre pochopenie témy tejto knihy je z tohto dôvodu nevyhnutné porozumenie pojmom rasy, etnika a kultúry.

Rasa, etnikum a kultúra

Rasa je definovaná ako skupina jedincov so spoločnými genetickými vlastnosťami, ktoré určujú ich fyzický vzhľad a čo je diskutabilnejšie, ich kognitívne schopnosti. Etnikum je definované ako zoskupenie jedincov (najčastejšie jednotnej rasovej skupiny, ale niekedy tiež rozdielnych rás) určitých spoločných tradícií, jazykov, foriem umenia, postojov atď.

Kultúra predstavuje hmotné prejavy vytvorené etnickými zoskupeniami – jazyk, umelecké diela, náboženstvo, spoločenské usporiadanie – jednoducho celkové výdobytky určitej etnickej skupiny. V praxi je teda možné hovoriť o bielej rase, škótskom etniku a škótskej kultúre. Posledné dve – etnikum a kultúra – sú navzájom závislé a v skutočnosti jedno z druhého vyplývajú. Táto kniha sa zaoberá primárne históriou bielej rasy a v rámci nej aj bielych etnických skupín a kultúr.

Biela rasa – tri podskupiny

Čo presne je myslené bielou rasou? Jestvujú tri hlavné podskupiny bielej rasy a dve vedľajšie (vzniknuté z veľkej časti miešaním troch pôvodných podskupín). Tri najväčšie podskupiny sú akademicky známe ako nordická, alpínska a mediteránna.

Hoci tieto pomenovania boli vytvorené najmä na základe území, s ktorými boli tieto rasové podskupiny spájané v období kresťanstva (nordici v severnej Európe, alpínci v strednej Európe a mediteránci v južnej Európe), je nesprávne sa domnievať, že tieto oblasti obývali vždy. Tieto tri hlavné podskupiny zohrávali rolu v udalostiach takmer každej oblasti, kde sa biela rasa ako celok objavila. Zároveň, drvivá väčšina bielych ľudí je v súčasnosti zmiešaninou všetkých týchto podskupín.

Z týchto troch pôvodných skupín vo veľkých počtoch existujú už len dve: nordici a alpínci. Pôvodní mediteránci dávnej minulosti nesmú byť zamieňaní za tých ľudí, ktorí sú „mediteráncami“ nesprávne nazývaní dnes – súčasné obyvateľstvo stredomorskej oblasti je z veľkej časti zmesou viacerých rás s tým, že pôvodná biela mediteránna zložka bola z najväčšej časti už dávno pohltená najprv inváziami nordikov a alpíncov a potom nebielymi arabskými, tureckými a ďalšími stredovýchodnými a severoafrickými rasovými zoskupeniami.

Na ilustráciu konceptu týchto troch hlavných podskupín: hoci existuje široko vymedzená „čierna rasa“, člení sa na ďalšie podskupiny – Pygmeji z povodia Konga a ultra vysoké kmene Masajov z Kene sú dvomi dobrými príkladmi rasových podskupín čiernej rasy.

Podskupina je teda vetva určitej rasy, ktorá sa mierne odlišuje fyzickými charakteristikami, ale stále zdieľa dostatok rovnakého genetického základu s ostatnými podskupinami zahrnutými v širokej rasovej kategórii.

Nordici – vysokí, štíhli, svetlé vlasy a oči

Nordická rasová podskupina, ktorá aj dnes existuje vo veľkých počtoch, je charakterizovaná svetlo zafarbenými vlasmi a očami, vysokou a štíhlou telesnou stavbou a osobitým „dlhým“ (čiže tenkým a predĺženým) tvarom lebky.

Alpínci – „pevné“ telo, okrúhla hlava, hnedé oči

Alpínska rasová podskupina, ktorá je taktiež stále početná, je charakterizovaná hnedými vlasmi a očami, nízkym, „pevnejším“ telom a typickým „okrúhlym“ (čiže takmer, ale nie úplne, kruhovým) tvarom lebky.

Mediteránci – zmiešanina telesných typov

Mediteránna rasová skupina už dnes prakticky neexistuje – prvá z troch bielych rasových podskupín, ktorá zmizla zo zemského povrchu, pohltená okolitými rasami. Mediteránna rasová podskupina bola predominantne (ale nie úplne) charakterizovaná tmavou farbou očí a vlasov, štíhlou (nordickou) alebo pevnou (alpínskou) telesnou stavbou a buď dlhým alebo okrúhlym tvarom lebky.

Mediteránci prakticky vymreli

Je dôležité ešte raz spomenúť, keďže je to určujúce vo viacerých ohľadoch, že dnes jestvuje už len veľmi málo príslušníkov tejto mediteránnej rasovej skupiny. Boli známi ako „starí Európania“ a na úsvite histórie obývali rozsiahle územia Európy, Egyptu a Stredného a Blízkeho východu.

Tieto mediteránne typy nenesú takmer žiadnu podobnosť so súčasnými obyvateľmi pobrežia Stredozemného mora: pôvodní starí Európania boli takmer úplne pohltení buď nordikmi a alpíncami v samotnej Európe alebo Afričanmi, Semitmi a aziatmi v severnej Afrike a na Blízkom a Strednom východe.

Jediným miestom v Európe, kde sa z času na čas vyskytujú občasné záblesky mediteránnej rasovej podskupiny, je okraj Británie, najmä Wales a Devonshire a územie Baskov v Španielsku. V týchto oblastiach sa stále vyskytujú ľudia nízkeho, tmavého vzhľadu – zvyšky pôvodných obyvateľov Európy.

Ale úplne čisté príklady mediteránneho typu sú extrémne zriedkavé, keďže aj obyvatelia menovaných oblastí väčšinou počas rokov získali nejakú prímes alpínskej alebo nordickej krvi.

Ďalšie podskupiny – dinári a východní balti

Existujú ďalšie dve biele rasové podskupiny (dinári a východní balti) – tieto sú v najväčšej miere dôsledkom miešania troch hlavných podskupín. Veľké počty dinárov a baltov sa vyskytujú v dnešnej východnej Európe a vykazujú telesné znaky nordikov, alpíncov a mediteráncov.

Veľmi malé percento týchto dvoch podskupín tiež preukazuje telesné charakteristiky pochádzajúce z miešania s vlnami ázijských votrelcov, ktorí do Európy počas dejinného vývoja prenikali z východu: tieto účinky sú rozoberané dopodrobna v ďalších kapitolách knihy.

Bieli definovaní genetickou príbuznosťou

Pre účely tejto knihy sa etnická alebo kultúrna skupina pokladá za súčasť bielej rasy vtedy, ak do dostatočnej miery zdieľa genetické dedičstvo so širokou rasovou skupinou. Ak takáto etnická skupina stratí svoju genetickú príbuznosť, ktorá ju k bielej rase radila (ako sa to stalo napríklad mediteráncom), je formálne vylúčená zo širokej kategórie bielej rasy.

Spôsoby zisťovania rasy civilizácie

Ako sa zistí rasa určitej civilizácie? Ako sa určí, ku ktorým rasám prináležali určité spoločenstvá alebo národy? Tieto otázky majú jednoduchú odpoveď: rasa v histórii sa určuje štyrmi spôsobmi: paleoserológiou, prejavmi umenia, jazykom a genetickým výskumom. Posledná metóda sa začala aplikovať až v posledných rokoch 20-teho storočia, ale ukázala sa obrovskou pomocou v odhaľovaní rasovej histórie.

Paleoserológia odhaľuje rasové typy

Paleoserológia je štúdium kostrových pozostatkov – telesných zvyškov ľudí, ktorí zomreli počas skúmaného obdobia. Keďže rôzne rasové skupiny majú rozdielne rasové charakteristiky, je relatívne jednoduché určiť rasové zloženie obyvateľov určitej oblasti výskumom hrobov.

Táto veda býva v súčasnosti často používaná policajnými patológmi na určenie rasy neznámych obetí a ukázala sa rovnako užitočná pri historických vykopávkach.

Skúmanie pohrebísk a mŕtvol sa stalo neoceniteľným prínosom pre porozumenie rasového zloženia ľudí, ktorí žili na rozličných územiach v rôznych časových obdobiach v prípadoch, kedy neexistujú žiadne iné indikátory ich rasového pôvodu.

Rasa sa objavuje v umeleckých dielach

Umelecké diela (maľby, či už bežné obrázky, vyobrazenia na keramike alebo dokonca na sochách) tiež poskytujú jednoznačné ukážky rasového zloženia obyvateľov.

Najmä starobylé civilizácie – všetkých rasových skupín – sa zobrazovali vo svojich umeleckých dielach (často preto, lebo ich vlastná rasa bola jediným ľudským modelom, ktorý bol k dispozícii). Teda napríklad rané čínske umenie zobrazovalo najmä Číňanov, inkské a aztécke umenie vyobrazovalo len Inkov a Aztékov atď. Prakticky vo všetkých spoločenstvách prvotné umenie odzrkadľovalo vtedajších obyvateľov daných oblastí. Toto pravidlo je dobre demonštrované štyrmi umeleckými dielami zobrazenými nižšie.

Genetika ukazuje rasovú minulosť

Všetky ľudské bytosti majú tri druhy génov: mitochondriálnu DNA, dedenú po ženskom pokolení, chromozómy Y, dedené po mužskom pokolení a autozomálnu DNA, dedenú po oboch pohlaviach. Výskum genetiky slúži na potvrdenie presnosti ďalších spôsobov určovania rasy v histórii.

Jazyk odráža rasovú podobnosť

Výskum jazyka je ďalšou dôležitou stopou v sledovaní rozptylu ľudí: podobnosti v jazyku nechávajú jasne identifikovateľné „odtlačky“ v kultúrach.

Podobné slová, frázy alebo jazykové formy sú jasným dôkazom jednotného pôvodu civilizácií, pretože táto podobnosť odráža fakt, že v niektorom bode minulosti mali títo ľudia spoločný pôvod.

Teda postup kultúry (a tým pádom aj národa) môže byť určený sledovaním jazyka.

Diskusia o génoch a prostredí

Argument klimatického vplyvu ako príčiny telesných rasových rozdielov je taký naštrbený, ako neochvejná viera v spoločného rasového predka.

Často sa hovorieva, že špecifické rasové znaky sú priamym dôsledkom pôsobenia prostredia, a preto sú ľahko zmeniteľné. Takéto tvrdenie je však zavádzajúce. Hoci prostredie môže v dlhodobom merítku selektovať a preferovať určité genetické vybavenie (napr. chladné prostredie pre vyššiu inteligenciu), genetické zloženie človeka samotné sa nikdy nemôžu priamo zmeniť pôsobením prostredia.

Pravda je taká, že telesné znaky sú geneticky určené v momente počatia a neexistuje absolútne žiadny dôkaz o tom, že život v chladnom alebo horúcom podnebí by zmenil genetické zloženie ľudí. Keby sa veľká skupina Číňanov presťahovala do Nórska a žila by tam po neobmedzene dlhú dobu, celý čas ostávajúc vo svojej rasovej skupine (sobáše, deti), skutočne by niekto predpokladal, že by sa „vyvinuli“ na modrookých blondiakov, nech už by to trvalo akokoľvek dlhý čas?

Rovnaký argument môže byť použitý obrátene: kto by sa seriózne domnieval, že bieli, presťahovaní do Číny (a ostávajúc stále v rámci svojej genetickej komunity, nemiešajúc sa s miestnou populáciou) by sa po akokoľvek dlhom čase, čo sa týka telesného vzhľadu, stali mongoloidnými?

Ľudia môžu narásť do trochu väčšej výšky alebo žiť o niečo dlhšie s lepšou stravou alebo zdravotnými službami, ale to je tiež len rozšírenie ich genetického potenciálu a nie zmena v génoch samotných. Podnebie nemôže nikdy priamo zmeniť genetickú informáciu ľudí.

Gény sa menia miešaním

Gény sa však môžu meniť, a menia sa, ak sa dostatok nositeľov určitého genetického základu mieša – a má potomstvo s – nositeľmi genetického základu výrazne odlišného od pôvodnej skupiny. Toto je skutočný spôsob, akým sa gény môžu „meniť“ – a dejiny sú plné príkladov, kedy sa to stalo – pôvodné rasové skupiny sa zmiešali s ďalšími, predtým odlišnými, rasami, čím sa vytvorili nové rasové zoskupenia, ktoré mali úplne odlišné telesné, ale aj kognitívne charakteristiky od oboch rodičovských skupín.

Prostredie a výdobytky

Ďalším rozšíreným mýtom je, že niektoré rasové skupiny sa vyvíjali rýchlejšie ako iné, pretože mali náhodou lepšiu geografickú pozíciu. Toto je známe ako environmentálna teória vývoja: niektoré rasy mali „šťastie“ – žili napríklad v údoliach úrodných riek, mali prístup k rôznym druhom domestikovateľných zvierat alebo jedlých rastlín, čiže sa vyvíjali rýchlejšie ako iné rasové zoskupenia, obývajúce zvyšok sveta.

Tento náhľad na svet sa snaží hlavne vysvetliť obrovskú technologickú priepasť, ktorá existovala medzi bielymi Európanmi a čiernymi Afričanmi, americkými Indiánmi, Ázijcami a austrálskymi Aborigénmi počas objavovania a kolonizovania sveta bielymi. Hoci nie je účelom tejto knihy zaoberať sa nadradenosťou a podradnosťou, ktoré sú, napokon, subjektívne (čo je posudzované ako nadradené niekým, môže inými byť posudzované ako podradné), technologická priepasť medzi rasami potrebuje príhodný komentár, už len preto, že zohrala tak dôležitú úlohu v interakcii bielych s ostatnými rasami sveta.

„Environmentálna teória“, ako je vykladaná dnešnými sociológmi, je rozdrvená dvomi hlavnými príkladmi: Egypt a porovnanie autochtónnych kultúr rovníkovej Afriky a StrednejAmeriky.

V Egypte, ako bude ukázané, bieli aj čierni zdieľali prakticky rovnakú zemepisnú polohu po brehoch rieky Níl – no napriek tomu bieli starovekí Egypťania vytvorili civilizáciu, ktorá je dodnes klenotom svetovej histórie, zatiaľ čo výkony čiernych Núbijcov z rovnakej oblasti sú oproti zázrakom pyramíd úplne bezvýznamné. Ak by bola pravdivá teória o „šťastnej náhode podmienok“, rozsiahle rozdiely medzi bielymi Egypťanmi a čiernymi Núbijcami by nikdy nemali existovať, keďže obývali oblasti s rovnakým prostredím.

Zvykne sa tiež hovoriť, že bieli mali na rozdiel od domorodého obyvateľstva výhodu stádového dobytka a koní – toto tvrdenie ignoruje fakt, že bieli Egypťania spočiatku kone nemali a začali ich používať až po tom, ako vytvorili mnohé zo svojich technologických zázrakov. V skutočnosti boli kone do Egypta prvýkrát prinesené inváziou semitských Hyksósov, ktorá nastala až stovky rokov po prvom rozkvete egyptskej civilizácie.

Nerovnosť rozvoja – rovnaké prostredie

Stojí za to porovnať výdobytky nebielych Indiánov – Aztékov a Inkov v Strednej a Južnej Amerike, rozkladajúcej sa okolo rovníka, s tými v pôvodnej domovine čiernej rasy, v rovnakej zemepisnej šírke v rovníkovej Afrike. Vzhľadom na blízkosť k rovníku v oboch oblastiach prevládali (a prevládajú) prakticky rovnaké prírodné podmienky. Ani jeden región nemal kone a v oboch bola prekážka dažďových pralesov, s ktorou bolo potrebné sa vyrovnať.

Napriek podobnosti prostredia Indiáni v Strednej Amerike boli schopní vystavať sofistikované budovy, vyvinúť písomné formy komunikácie, rozvinúť vyspelé spracovanie zlata a kovov a mnoho ďalších výdobytkov, zatiaľ čo v Afrike bol dosiahnutý len malý, alebo žiadny, pokrok oproti dobe kamennej. (Existujú tiež silné náznaky, že raná americká civilizácia bola pod bielym vplyvom, ako bude rozpísané v neskoršej kapitole.)

Nerovnosť medzi nebielymi Indiánmi a nebielymi Afričanmi nemôže byť vysvetlená „náhodou geografie“.

Naposledy a najničivejšie, „environmentálna“ teória padá, keď je daná do súvisu so vzostupom a pádom civilizácií. Prečo bol staroveký Egypt vedúcou civilizáciou svetovej kultúry, ale teraz je zaostalou krajinou tretieho sveta?

Keby prostredie samo o sebe dávalo určitým ľuďom „stálu výhodu“, potom z toho jasne vyplýva, že Egypt by mal byť jednou z najrozvinutejších krajín na svete.

V skutočnosti je však, ako dosvedčí každý návštevník tejto krajiny, Egypt je vyplnený nešťastím, biedou a zaostalosťou – napriek tomu, že „prostredie“ je úplne rovnaké ako počas obdobia mocnej civilizácie, ktorá vybudovala pyramídy.

„Environmentálna“ teória preto nevysvetľuje, prečo Egypt, s nezmenenými prírodnými podmienkami, mohol stratiť svoju prevahu nad zvyškom sveta.

Technologická nadradenosť – príčiny

Tak čo potom spôsobilo technologickú priepasť? Ak to nebolo prostredie, jediné možné logické vysvetlenie je, že určité typy kultúr alebo civilizácií sú výtvormi určitých druhov ľudí – ukážkou vrodeného potenciálu istej rasovej skupiny. Hoci toto je v súčasnosti považované za politicky nekorektný uhol pohľadu, fakty historického vývoja nepotvrdzujú žiadny iný záver.

Ešte jeden príklad – vývoj Severnej Ameriky je porovnateľný s vývojom Južnej Ameriky. Severná Amerika bola z najväčšej časti osídľovaná bielymi Európanmi a následne sa stala vedúcou silou moderného sveta. Na druhej strane, Južná Amerika, s omnoho bohatšími prírodnými surovinami ako Severná Amerika, nebola nikdy kolonizovaná väčšinou bielych Európanov a majorita jej súčasného obyvateľstva je zmiešanej rasy.

Tento kontinent je klasifikovaný ako súčasť tretieho, alebo prinajlepšom druhého sveta. Skutočne, keby prostredie bolo jediným faktorom určujúcim stupeň rozvoja, Južná Amerika by teoreticky mala byť vyvinutejšia ako Severná Amerika, keďže má oveľa viac „prirodzených výhod“.

Homo erectus – pochybný predok bielych

Archeológia a jej príbuzná veda, paleoserológia, odhalili, že životné formy základného tvaru ľudí (teda dve ruky, dve nohy, telo, hlava a vzpriamená chôdza na dvoch nohách) sa objavili na rozličných miestach na Zemi približne pred dvomi miliónmi rokov. Toto bol „homo erectus“ („človek vzpriamený“), evolucionistami tak oslavovaný ako predok človeka. Pozostatky týchto živočíchov boli nájdené po celej Európe, Afrike, Číne a Austrálii. Ostáva však špekulatívne s akoukoľvek istotou tvrdiť, že dnešný človek je potomkom niektorých z týchto rasových typov homo erectusa.

Neandertálec – nie je príbuzný s bielymi

Obdobie homo erectusa je známe ako paleolit (staršia doba kamenná). Za koniec tejto doby sa považuje príchod neandertálskeho človeka, nového rasového typu, ktorý je dnes predstavovaný ako „opičí muž“. Hoci neandertálec bol málo dôvtipný, predsa len bol pokrokom oproti homo erectusovi. Avšak opäť, neexistuje žiadny jasný dôkaz, ktorý by ho dával do spojitosti s dnešnými bielymi rasovými typmi.

Výsledky DNA testov pozostatkov neandertálcov vykonané na Glasgowskej univerzite v Spojenom kráľovstve a publikované v odbornom časopise Nature v marci 2000 jednoznačne dokázali, že dnešní ľudia nemajú vo svojom rodokmeni neandertálskych predkov a tým pádom sú úplne nepríbuzní.

Telesnými znakmi neandertálskeho človeka boli charakteristické veľké nadočnicové oblúky a vo všeobecnosti boli jeho ruky dlhšie vzhľadom k ostatnému telu. Bol prognatický – to znamená, že jeho čelo bolo viac vzadu a zuby výrazne vyčnievali dopredu – zväčša až za najprednejší bod nosu alebo brady.

Kromaňonec – prvý príslušník dnešnej bielej rasy

Prvý rasový typ dnešnej bielej rasy sa objavil približne medzi rokmi 40 000 pnl. až 15 000 pnl. v rozličných častiach Európy a Blízkeho východu. Toto časové obdobie sa nazýva neskorý paleolit, všeobecne je známe tiež ako doba kamenná. Prvý biely rasový typ je známy ako kromaňonský človek – podľa miesta prvého nálezu kostrových pozostatkov v oblasti Dordogne vo Francúzsku.

Kromaňonec je prvá dvojnohá forma života, s ktorou si dnešní príslušníci bielej rasy môžu dokázať priamu genetickú príbuznosť. História bielej rasy preto začína okolo roku 35 000 pnl. – a tak je to obdobie neskorého paleolitu, ktorým príbeh v tejto knihe skutočne začína.

(Poznámka prekladateľa: máločo môže byť povedané s istotou o dávnej histórii ľudstva a aj to, čo vieme, je spochybniteľné a diskutabilné. Keďže účelom tejto knihy nie je výklad pôvodu človeka, nezastáva k nemu žiadne konkrétne stanovisko, iba konštatuje fakt, že príslušníci bielej rasy pravdepodobne prvýkrát kráčali po povrchu Zeme približne pred 40 000 rokmi.)

02. Obdobie neskorého paleolitu

Rasové typy identifikovateľné ako príbuzné súčasným bielym sa po prvýkrát objavili v častiach Európy, južného Ruska a Blízkeho východu v časovom rozhraní od cca. 30 000 pnl. do 15 000 pnl. (nasledujúc skončenie poslednej veľkej ľadovej doby okolo roku 40 000 pnl)

Noví príchodzí sú známi ako homo sapiens sapiens (alebo „človek rozumný“) na rozlíšenie od ostatných životných foriem známych ako homo erectus a neandertálsky človek.

Tieto prvé biele rasové typy sa vyskytovali v dvoch hlavných telesných formách: pôvodní mediteránci („starí Európania“), ktorí mali tmavé alebo hnedé vlasy a tmavé oči a tzv. protonordici, alebo kromaňonci – vysokí, so svetlými vlasmi a očami. V určitých častiach Európy – najmä v Škandinávii – je až do dnešného dňa možné nájsť dokonalé žijúce príklady tohto protonordického rasového typu, ktorý sa len jemne vo výške odlišuje od súčasných nordikov.

Telesné pozostatky protonordického rasového typu sú hojné, keďže putoval široko-ďaleko. Žil v rozsiahlom páse ťahajúcom sa od Španielska cez celú Európu až do Ázie, kde tiež boli nájdené jeho telesné zvyšky.

Vľavo: jeden z najpozoruhodnejších nálezov z obdobia neskorého paleolitu je tento odetý biely muž nájdený v Sungire, Rusko. Bol pochovaný pred približne 25 000 rokmi. Tento druh človeka vytvoril prvé náznaky bielej civilizácie súčasného obdobia interglaciálu, ktoré začalo okolo roku 40 000 pnl. Zložitosť spracovania materiálu, v ktorom bola mŕtvola pochovaná je dôkazom, že biely človek neskorého paleolitu bol už vysoko vyvinutý – v porovnaní s Afrikou, kde tkané materiály začali byť používané len nedávno: približne pred 500 rokmi.

Nordické typy tvoria vodcovskú elitu

Mediteránci a protonordici pomerne často obývali rovnaké územia – najmä na Blízkom a Strednom východe, ale tiež v západnej Európe a na Balkáne.

Do určitej miery prebiehalo aj miešanie a keďže mediteránci boli v obrovskej prevahe, výskyt nordických znakov medzi prvými bielymi populáciami bol pomerne nízky, pričom väčšina týchto nordických typov tvorila vodcovskú elitu obyvateľstva.

Neandertálci vyhubení konfliktom

Táto epocha, cca 25 000 pnl., je charakterizovaná dvoma podstatnými udalosťami – raný biely človek sa živí lovom a zberom a neandertálec vymiera (počas zrážok s novými príchodzími).

Lovci a zberači – luk a šípy, 9 000 pnl.

Protonordici neskorého paleolitu putovali z oblasti do oblasti, pričom sa nikdy neusádzali nadlho – často boli vytlačení už prítomným obyvateľstvom, niekedy zase prenikali stále hlbšie do nových území vhodných na osídlenie, vytváraných ustupujúcimi ľadovcami.

V dôsledku kočovnej povahy títo ľudia putovali väčšinou v rodinných skupinách, zvyčajne o počte 5 až 20 jedincov. Malé počty dobytka a lov zabezpečovali ich živobytie.

Aj keď sa z tohto obdobia nezachovali žiadne väčšie budovy alebo stále usadlosti, menšie každodenné predmety sú pomerne rozšírené. Vykopávky po celej Európe a Rusku ukázali, že títo raní bieli mali oheň, farby, kamenné mlaty a schopnosť vytvarovať zvieracie kosti na zbrane a nástroje. Počas tejto doby boli vynájdené aj ihly na šitie.

27 000 pnl. – prvé hudobné nástroje

Objavujú sa aj hudobné nástroje – na náleziskách v južnom Francúzsku boli nájdené flauty 27 000 rokov staré. V tomto čase bolo po prvýkrát použité ako palivo uhlie.

Raným bielym bola známa tiež pálená keramika – na území dnešnej Českej republiky boli objavené sošky a ďalšie predmety z pálenej hliny z roku približne 26 000 pnl. Boli vyvinuté tiež dve dôležité zbrane: vrhač oštepov, vylepšenie k základnému oštepu (bol to nástroj z kosti, ktorý dával vrhanému oštepu väčšiu páku, a tým pádom aj väčšiu rýchlosť a dostrel), ktorý sa objavil okolo roku 12 000 pnl a luk a šípy, ktoré sa prvýkrát vyskytli okolo roku 9 000 pnl.

Z tejto doby sa po celej Európe zachovali zmyselné sošky žien, ktoré sa stali známe ako „venuše“. Predpokladá sa, že mali predstavovať symboly plodnosti.

Azilské umenie – prvé písmo? – 7 000 pnl.

Možno najväčšou prekážkou pri skúmaní ľudí z obdobia neskorého paleolitu je to, že po sebe nezanechali žiadne písomné záznamy toho, čo vykonali – iba maľby na stenách jaskyní.

Jeden z najlepšie zachovaných príkladov je tiež najzarážajúcejší – maľby na skalách nájdených v jaskyniach Mes d’Azil v južnom Francúzsku. Boli tu nájdené kamienky, ktoré majú na sebe niečo, čo pripomína písmo, avšak nikdy neboli rozlúštené. Ak skutočne zobrazujú písmo, môžu byť prvou a najstaršou formou písomnej komunukácie na svete.

Prvé domy – cca 30 000 pnl.

Najstaršie pozostatky budov sa zaraďujú do obdobia lovcov neskorého paleolitu, ktorí obývali územia dnešných republík Česka a Slovenska a južné Rusko. Na ochranu pred chladným počasím si skupiny lovcov neskorého paleolitu vyrábali oblečenie zo šitých koží, zvyšky ktorého sa zachovali na území republík Česka a Slovenska.

Mamuty – dnes už vyhynuté slonom príbuzné živočíchy, boli počas tohto obdobia lovené a domy boli stavané z mamutích rebier, ktoré sa používali ako podpery strechy. Existujú tiež náznaky toho, že ľudia neskorého paleolitu používali ako úkryty vápencové jaskyne v západnej Európe.

Celkovo, život v neskorom paleolite musel byť prostý, tvrdý a krutý a takmer všetka energia členov spoločenstva bola vkladaná do prežitia. Putovná povaha spoločnosti tohto obdobia bola hlavnou príčinou neprítomnosti veľkých stálych usadlostí – tento vývoj prišiel až s počiatkami poľnohospodárstva, charakteristického pre obdobie po roku 10 000 pnl.

Objavujú sa alpínci – cca 10 000 pnl.

Okolo tohto času sa objavila podskupina alpíncov: možno ako výsledok miešania medzi protonordikmi a mediteráncami (toto je však špekulácia).

Tieto tri zoskupenia – protonordici, pôvodní mediteránci a alpínci, sídlili vo veľkých častiach Európy, Blízkeho a Stredného východu – situácia, ktorá ostala nezmenená, až pokým nebol celý kontinent vystavený inváziám bielych nordických kmeňov – Indoeurópanov, ktoré začali po roku 5 000 pnl.

Nordickí Indoeurópania a alpínci dodnes formujú základ bielej rasy, ktorá obýva Európu.

Tieto tri biele rasové podkupiny – nordici, alpínci a pôvodní „starí Európania“ – mediteránci napokon spoločne ovládali pás územia siahajúci od Británie po Ural, od Škandinávie po severnú Afriku a Blízky východ, vrátane Egyptu, Palestíny, dnešného Jordánska, Sýrie, Iraku a Iránu.

Postupom času sa Blízky a Stredný východ stali vírom rás, s vlnami usadzujúcich sa bielych, Arabov, Semitov a dokonca Mongolov, pričom každá z týchto skupín načas ovládla územie a vytvorila svoju kultúru a civilizáciu.

Súčasní obyvatelia Blízkeho a Stredného východu sú výsledkom tisícročí miešania medzi všetkými týmito skupinami, hoci znaky každej z pôvodných skupín sú občas k videniu aj dnes: Palestínčania s blond vlasmi alebo modrookí Iračania nie sú neznámi – genetický dôkaz prítomnosti bielych kmeňov, ktoré tieto oblasti obývali v pradávnych časoch.

03. Obdobie neolitu

Keď sa podnebie zlepšilo s ústupom poslednej veľkej ľadovej doby, človek neskorého paleolitu sa postupne začínal častejšie usádzať a na miestach s priaznivými podmienkami ostával dlhšie než predtým.

Tieto prvé stále usadlosti viedli k posunu od lovecko-zberačskej spoločnosti k výrobnému hospodárstvu pestujúcemu kultivované plodiny. Obrábanie polí a domestikácia zvierat sa stali znakmi nového obdobia. Táto premena v spôsobe života sa nazýva neolitická revolúcia.

Nadprodukcia jedla a postupný nárast jeho prebytku spôsobený zavedením roľníctva znamenali, že väčšie množstvo ľudí mohlo žiť na usadenom, viac zabezpečenom území – tým pádom si ľudia po prvýkrát mohli dovoliť prepych povolaní, ktoré sa nevenovali výrobe jedla.

Tento posun od loveckého-zberačského spôsobu k poľnohospodárstvu sa objavil na území osídlenom bielymi v Európe a na Blízkom východe. Najstaršie roľnícke sídla v severnej Európe sa nachádzajú v Írsku a objavujú sa približne v tom istom období ako pestovanie polí v Mezopotámii na Blízkom východe. Je všeobecným pravidlom, že prvé neolitické sídla boli založené približne okolo roku 10 000 pnl. a pestovanie plodín a chov domácich zvierat boli už v roku 5 000 pnl. bežné po celej Európe a Blízkom východe.

Európa a Blízky východ – rovnaký stupeň rozvoja

Existencia pôvodnej civilizácie na európskom kontinente, ktorá predstihuje civilizácie na Blízkom východe, je do veľkej miery ignorovaná tradičnými historikmi, najmä tými, ktorí písali počas obdobia silného vplyvu kresťanstva v Európe.

Táto skutočnosť mala príčinu z veľkej miery v biblickom židovsko-kresťanskom tvrdení, že všetka civilizácia má počiatok na Blízkom východe (Starý zákon pojednáva výlučne o udalostiach na Blízkom východe a počas veku cirkvi sa bežne tvrdilo, že záhrada Eden bola na Blízkom východe).

Toto však nie je presné premietnutie faktov, keďže v mnohých častiach Európy existovali relatívne vyvinuté spoločenstvá buď pred, alebo súčasne s civilizáciami Mezopotámie a Egypta.

Hoci je úplne jasné, že obrovské mestá a štáty na Blízkom a Strednom východe boli na svoju dobu úžasnými počinmi, je nesprávne hodnotiť ich ako jedinú prekvitajúcu civilizáciu na svete v tom čase.

Existuje mnoho veľkých budov (nazývaných megality), raných neolitických sídel, predmetov a pohrebísk a dokonca vynález podobný písaniu, ktoré ukazujú, že vtedajší obyvatelia Európy dosiahli vysoký stupeň rozvoja svojich kultúr a spoločenstiev.

Táto stará európska civilizácia trvala približne 3 000 rokov a potom padla pod vlnami nových nájazdníkov, nordických indoeurópskych kmeňov, ktoré sa vyrútili z ich prastarej domoviny na území dnešného Ruska.

Bieli mediteránci a protonordici obývajú Stredný východ

Toto však neznamená, že pôvodní obyvatelia Európy – hlavne mediteránne rasové typy s menšinou protonordikov – boli odlišnej rasy ako ľudia, ktorí v tom čase obývali Stredný a Blízky východ. V skutočnosti prvé civilizácie v riečnom údolí Mezopotámie (v dnešnom Iraku) boli tiež vytvorené bielymi mediteráncami a protonordikmi, čo je jasne viditeľné z veľkého množstva zachovaných predmetov a vyobrazení z tohto obdobia ranej bielej histórie.

Európa – organizované poľnohospodárstvo a meď

Farmy s pestovaním obilnín sa v strednej Európe objavili okolo roku 8 000 pnl. (Takmer súčasne s obrábaním kultúrnych plodín v „úrodnom polmesiaci“ v Mezopotámii.) Najlepšie zachované usadlosti vo Francúzsku a Británii boli pozitívne datované do obdobia pred rokom 4 000 pnl.

Spracovanie mede sa objavilo na Balkáne v roku 5 000 pnl. – o nejakých 2 000 rokov skôr ako u prvej civilizácie v Mezopotámii.

V neolitickej Európe, kde bol dostatok dreva, boli stavané obdĺžnikové drevené domy. Niektoré mali dve miestnosti a dokonca štítové strechy. Nálezy zo Švajčiarska z obdobia okolo roku 5 000 pnl. ukazujú, že aj na mäkkej močaristej pôde boli stavitelia schopní vztýčiť domy tak, že najprv na alebo pod zem položili drevené základy.

Okolo roku 5 000 pnl. biele neolitické sídla nadobudli formu stálych dedín, osád či dokonca, v niekoľkých prípadoch, aj miest, roztrúsených po celej Európe, západnom a južnom Rusku.

Títo raní neolitickí farmári pestovali obilniny a chovali domáce zvieratá ako prasatá, dobytok a psy. Farmy vyrástli po celom európskom kontinente, z ktorých najneporušenejšie sa zachovali na území Írska.

Nástroje a lovecké zbrane väčšinou vyrábali z kremeňa a domy z dreva. Oblečenie bolo kožené a existujú aj nálezy tkaných odevov. Menšie nástroje boli vyrobené z parohov a zachovali sa aj mnohé príklady sofistikovaného hrnčiarstva.

Mohyly odhaľujú rasové zloženie

Vodcovia tejto skorej bielej spoločnosti boli pochovávaní podľa náboženských rituálov, ktoré sú dnes nanešťastie navždy stratené. Ale hroby sú dobrým zdrojom poznatkov o súdobej spoločnosti ako celku.

Dôležití vodcovia boli pochovávaní v umelo zostrojených násypoch. Existencia týchto pohrebísk, a tiež ďalšie nálezy v menej dôležitých hroboch poslúžili ako cenné ukazovatele rasového zloženia raných Európanov.

Všeobecným pravidlom je, že čím ďalej na sever, tým silnejší je nordický alebo protonordický prvok, zatiaľ čo na miestach ako Británia a stredná Európa prevažovali alpínske a mediteránne rasové typy.

Staré európske písmo – 4 000 pnl. – základ pre runy

Títo pôvodní kontinentálni obyvatelia Európy vyvinuli aj formu písania, a to okolo roku 4 000 pnl. Presný pôvod tohto jazyka je stratený (sú dôkazy o tom, že sčasti alebo úplne mohol pochádzať od indoeurópskych alebo nordických nájazdníkov, ktorí prenikali do Európy z južného Ruska okolo tohto času). Tento jazyk pravdepodobne položil základy pre ostré hranaté písmo známe ako runy.

Pálené hrnčiarstvo a spracovanie zlata na Balkáne

Ručne vypaľované hrnčiarstvo sa praktizovalo na Balkáne už v roku 6 500 pnl. Mestá s vyše 1 000 obyvateľmi – na ten čas obrovské – boli založené okolo roku 5 000 pnl.

Až dodnes na Balkáne existujú bane na meď – niektoré sú až 20 metrov hlboké. Pochádzajú z obdobia pred rokom 4 000 pnl.

Drahokamy zo zlata objavené na Balkáne predstihujú spracovanie zlata Egypťanmi o minimálne 1 600 rokov (na území dnešného Bulharska boli nájdené zlaté ozdoby z obdobia okolo roku 3 500 pnl. – najstaršie spracované zlato na svete – pozn. prekl.). V roku 2 500 pnl. bolo už po celej kontinentálnej Európe rozšírené spracovanie mede a existuje archeologická evidencia o rozsiahlom obchode medzi sídlami vo Francúzsku, Holandsku a strednej Európe.

Rozhodujúci pokrok – spracovanie železa, 1 000 pnl.

Zavedenie spracovanie železa v západnej a severnej Európe okolo roku 1 000 pnl. zo strednej Európy a Blízkeho východu prinieslo novú éru a približne od tohto času začali prví západní Európania stavať pevnosti na vrcholoch kopcov, ktoré sa neskôr vyvinuli do hradov. Tieto opevnenia sú rozptýlené po celej Európe a niektoré z nich sa používali ešte v období raného kresťanstva o 1 600 rokov neskôr.

Megality – obdivuhodné výkony

V mnohých častiach Európy sú najdlhšie pretrvávajúcimi ostatkami z týchto dôb megality, ktoré mohli mať náboženský alebo rekreačný účel. Masívne kusy kameňa, niekedy dreva, boli premiestňované cez veľké vzdialenosti a vztýčené na vybratých územiach po celej Európe, od Británie cez kontinentálnu Európu, niektoré dokonca až v blízkosti Čierneho mora – v južnom Rusku a predstavujú úžasné výkony staviteľstva toho času.

Najznámejšou z týchto pamiatok je Stonehenge vo Wiltshire, Anglicku, ktorý bol postavený v niekoľkých fázach, prvá časť bola vztýčená medzi rokmi 3 500 pnl. a 3 000 pnl.

Pre uvedenie do súvislostí: prvá časť Stonehenge bola vystavaná približne 1 000 rokov pred veľkými egyptskými pyramídami (posledná fáza bola dokončená približne v roku 1 000 pnl., teda stovky rokov pred rozkvetom klasických civilizácií Grécka a Ríma). Neolitickí farmári v Európe vytvorili niekoľko ďalších pôsobivých stavieb, ktoré sú dokonca staršie ako Stonehenge.

Jedna z najstarších je situovaná pomerne blízko pri Stonehenge a nesie (mätúci) názov Kruh Robina Hooda. Pozostáva z kruhových základov buď veľkej haly alebo niekoľkých budov a pohrebiska (podľa ľudských pozostatkov nájdených v jednej z okolitých priekop). Táto stavba pochádza z obdobia veľmi skorého neolitu, okolo roku 4 000 pnl., a ukazuje nám podobu spoločenských budov tohto obdobia ranej európskej histórie.

Často prehliadanou historickou evidenciou stavebných a technologických schopností neolitických ľudí sú pohrebné komory, ktoré sú rozptýlené po mnohých častiach Európy: niektoré z najstarších z nich boli rádiokarbónovou metódou identifikované ako vyše 8 000 rokov staré – o nejakých 3 500 rokov staršie ako slávne egyptské pyramídy.

Existujú štyri typy megalitov: menhir, alebo monolit, samotný stojaci kameň (často obrovskej veľkosti); sada menhirov v kruhu – ako napríklad Stonehenge v Anglicku; rad menhirov, ako napríklad v Carnacu vo Francúzsku; a pohrebná komnata, niekedy nazývaná dolmen.

Pohrebné komory sú najčastejším typom megalitov: na európskom kontinente bolo nájdených vyše 50 000 exemplárov. Mnohé z interiérov týchto komnát sú ozdobené komplikovanými výrezmi alebo geometrickými vzormi a poskytujú veľkolepý pohľad aj tisíce rokov potom, čo boli vytvorené.

Najstaršie mestá na svete – 7 000 pnl.

Nárast neolitických sídel v Európe bol dorovnaný vzostupom podobných sídel na Strednom a Blízkom východe, kde taktiež väčšinové obyvateľstvo tvorili biele mediteránne rasové typy s nie zanedbateľnou menšinou protonordikov, ktorí často tvorili kmeňových vodcov (táto skutočnosť bola najviac znateľná v Egypte).

V roku 7 000 pnl. bolo na mieste, dnes známom ako Jericho v Palestíne, mediteráncami postavené mesto s domami a hradbami z blatových tehál. V Anatólii (dnešné Turecko) boli vykopané zvyšky ďalšieho rozsiahleho mesta, pochádzajúceho z obdobia okolo roku 6 200 pnl. Toto mesto tiež ovládalo zručnosť výroby tehál, rovnako ako aj obrábanie obilninových polí.

Po celom Blízkom východe boli okolo roku 5 000 pnl. založené poľnohospodárske dediny, ktoré postupne položili predpoklady aj pre vznik profesií nezaoberajúcich sa výrobou jedla. V tomto období sa po územiach neolitických sídel vo veľkom objavuje hrnčiarstvo. Na Strednom a Blízkom východe boli biele rasové typy napokon vytlačené a zmiešali sa s početnými vlnami Semitov, Arabov, privezených čiernych otrokov a nakoniec dokonca aj mongoloidov. Z tejto zmiešaniny pochádza mnoho dnešných Egypťanov a ostatných Severoafričanov.

Staroeurópska civilizácia

Vytvorením stálych sídlisk a nastolením postupného, aj keď pomalého, technologického vývoja sa stalo nevyhnutným, že tieto komunity učinia na svojej ceste ďalší veľký krok: vytvorenie systému gramotnosti a práva zavedením formálnej spoločenskej zmluvy medzi jedincami, z ktorých tieto spoločenstvá pozostávali.

Utvorením pevných sídel v Európe a na Blízkom východe v dôsledku hospodárskej revolúcie známej ako obdobie neolitu boli teda položené základy pre ďalší veľký skok v bielej civilizácii: vytvorenie staroeurópskych civilizácií v Európe a na Blízkom východe.

Dole: skvelé vyobrazenie troch príslušníkov staroeurópskej (alebo mediteránnej) rasovej podskupiny z preživšej fresky na stenách ruín paláca v Knosse. Kontakt medzi touto starovekou civilizáciou a starovekou egyptskou civilizáciou je potvrdený dobovými záznamami, ako aj skutočnosťou, že umelci v Knosse kreslili mužov s červenými kožami a ženy s bielymi kožami, presne podľa egyptskej obyčaje.

Hore: socha bohyne zo staroeurópskej civilizácie na Kréte. Množstvo takýchto predmetov sa zachovalo takmer neporušených, čo je výborný spôsob, ako vypozorovať rasové typy starých Európanov.

Hore: rekonštrukcia paláca v Knosse na ostrove Kréta – veľkolepý príklad staroeurópskej civilizácie na vrchole. Pozostatky paláca nesú známky poškodenia zemetrasením a pravdepodobne ďalšieho poškodenia počas vojny po tom, čo boli staroeurópske civilizácie napadnuté nordickými indoeurópskymi útočníkmi. Rekonštrukcia vychádza z archeologických vykopávok a obrazov objavených na nálezisku.

Hore: pohľad na Knossos, ako môže byť videný v súčasnosti. Knossos bol tiež spätý s legendárnym minotaurom – napoly človekom, napoly býkom – z gréckej mytológie a labyrintom, v ktorom bájny netvor žil.

Hore: najstarší existujúci trón na svete – trón Minosa, stále zachovaný na svojom pôvodnom mieste, vytesaný z kameňa a vstavaný do steny, cca 2 000 pnl.

Hore: nástenná maľba minojského rybára, nájdená na ostrove Thera, minojskom stanovišti na sever od Kréty.

Hore: hlinená tabuľka s lineárnym písmom B, cca 1 800 pnl. Indoeurópske mykénske písmo nájdené na Kréte.

Vľavo hore: hoci kedysi bola považovaná za existujúcu len v predstavách slepého básnika Homéra, výskumom nemeckého archeológa Heinricha Schliemanna sa dokázalo, že skutočne existovala. Na mieste bolo postavených 9 rôznych miest, každé na vrchu predošlého a o prvých z nich sa vie veľmi málo. Fotografia hore ukazuje hlavnú severovýchodnú vežu šiesteho mesta, no schody napravo a steny vedľa nich a pod vežou pochádzajú z ôsmeho mesta. Malá stena úplne naľavo pochádza z mesta postaveného na tomto mieste Rimanmi. Trója bola pôvodne založená starými Európanmi a počas svojej histórie bola okupovaná rôznymi mocnosťami: preto bolo nájdených deväť rozličných miest.

Vpravo hore: trójsky lukostrelec, vytesaný z mramoru. Socha na východnom priečelí chrámu Aphaia, v Aegine, Grécko.

Opustiac povodie Čierneho mora, nordickí Indoeurópania vtrhli do Európy a Ázie. Európa bola osídlená štyrmi hlavnými skupinami: Keltmi, Germánmi, Baltmi a Slovanmi. Na juhu založili preddynastický Egypt a kultúry Stredného východu, ďalej prenikajúc až do Indie (Indoárijci), Afganistanu (Árijci) a Číny. Rozdiel medzi západnými a východnými migráciami Indoeurópanov bol v tom, že na západe sa zmiešali s geneticky príbuzným obyvateľstvom, zatiaľ čo na východe sa zmiešali – a nakoniec boli pohltení – geneticky odlišnými ľuďmi.

Hore: veľké nordické invázie do Európy sa konali v štyroch hlavných vlnách a ďalších menších podvlnách. Každá podvlna bola odnožou jednej z hlavných vĺn. Opustiac ich prastarý domov pod Kaukazom, Kelti (1), Germáni (2), Balti (3) a Slovania (4) sa usadili v rozličných oblastiach Európy, často ich pomenujúc svojimi jazykmi. Podvlny boli tvorené Mykénčanmi (1A) do Grécka a Latinmi (1B) do Talianska – oba tieto kmene sa neskôr rozrástli do klasických civilizácií, ktorými sa tieto územia stali známymi. Vo všetkých týchto regiónoch nájazdníci objavili už prítomné obyvateľstvo starých Európanov, ktoré im bolo do veľkej miery rasovo príbuzné. Tak sa Latini zmiešali s Etruskami v Itálii, čím sa vytvoril nordicko-mediteránny mix, ktorý predstavoval klasický rímsky typ. Rovnaký proces sa objavil aj v Írsku a stal sa príčinou „írskeho vzhľadu“, ktorý kolíše medzi nordickým (modré oči, blond vlasy) a tmavými vlasmi a tmavými očami, prípadne tmavými vlasmi a svetlými očami.

Hore: artefakt, ktorý vystihuje technickú vyspelosť predrímskych Germánov: vagón Dejbjerg z Dánska, cca 500 pnl., obsahuje udivujúco prepracovaný systém ložísk s drevenými čapmi a bronzovou výstužou na uľahčenie otáčania kolesa po jeho osi. Takto premyslený stupeň technológie dokazuje, že predrímski Kelti, Germáni, Balti a Slovania vôbec neboli „barbari“, ale vysoko vyvinutí ľudia schopní pozoruhodných technologických výkonov. (Národné múzeum, Copenhagen)

Hore: vplyv indoeurópskych nordických rasových typov (dokonca aj ochlpenie ohanbia je svetlej farby) na Balkáne je evidentný z tejto podlažnej mozaiky v macedónskom meste Pella, na severozápad od Saloniky v severnom Grécku, cca 4. stor. pnl.

Hore: Levia brána v Mykénach, cca 1 500 pnl.

Hore: tak trocha zidealizovaná maľba slovanskej pohrebnej hranice jedného z ich náčelníkov okolo roku 900 nl. Ako všetci Indoeurópania, aj Slovania tradične spaľovali mŕtvoly svojich vodcov. Ak bolo uprednostnené zakopanie mŕtveho, bolo bežné s náčelníkom zakopať aj všetky jeho zbrane, nástroje a predmety. Tento obraz bol vyrobený na základe opisu návštevníka južného Ruska toho času. Vyobrazenie lode vikingského štýlu v pozadí je zaujímavým postrehom – jasná známka toho, že pôvodní Slovania boli prakticky rasovo aj kultúrne zhodní s ďalšou skupinou Indoeurópanov, ktorá sa usadila v Škandinávii a z ktorej sa neskôr stali Vikingovia.

Tochariáni (Tochari): obrovská stratená biela migrácia do Číny

Čínska civilizácia vždy poznala príbehy o modrookých vodcoch so svetlými vlasmi, ktorí boli zakladateľmi budhizmu a prvými tvorcami a organizátormi čínskej spoločnosti. Tieto príbehy boli vždy považované len za legendy až pokým neboli v roku 1977 nájdené hroby Tochariánov v púšti Taklamakan v Číne. Tochariánske múmie – prirodzene zachované v suchej piesočnej pôde sú jednoznačne nordické rasové typy. Cintoríny ležia vedľa ruín veľkolepých tochariánskych miest, ktoré sú vybudované popri známej hodvábnej ceste. Je nespochybniteľné, že bieli sa usadili v Číne a legendy o bielom vplyve na tú civilizáciu sa teda môžu zakladať na faktoch.

Hore vľavo: prvá tochariánska nordická múmia, ktorá bola nájdená: biela žena s dlhými blond vlasmi, dobre zachovaná vďaka vyprahnutej atmosfére púšte Taklamakan. Vpravo: tochariánsky muž s červeno-blond vlasmi; jeho čisto európske znaky sú stále viditeľné aj po takmer 3500 ročnom pobyte v púštnom hrobe v Číne.

Tochariánske múmie odhaľujú indoeurópsky pôvod skorej čínskej civilizácie

Hore: tochariánska múmia s dlhými plavými vlasmi, ktoré sa perfektne zachovali vo vrkočoch. Predmety z tkaného materiálu, identického s keltským plátnom, definitívne dokázali indoeurópsky pôvod Tochariánov, ktorí nielen vystavali fantastické mestá popri hodvábnej ceste, ktoré dnes ležia opustené, ale tiež priniesli budhizmus, kone, sedlo a spracovanie železa do Číny. Podľa čínskej legendy prví vládcovia – ktorí priniesli jednotu a civilizáciu do Číny – mali svetlé alebo modré oči. Táto legenda dnes môže byť potvrdená ako fakt.

Vľavo a vpravo hore: jedna z najznámejších nájdených tochariánskych múmií, nazvaná „kráskou z Loulanu“; vpravo jej tvár podľa predstavy umelca.

Vľavo hore: priblíženie tváre tochariánskeho muža, vpravo ozdobná svastika vyobrazená na hlinenej miske nájdenej v jednom z tocharináskych pohrebísk. Svastika bola časť pôvodného indoeurópskeho jazyka a znamenala „v dobrom“. Skutočnosť, že svastika je dnes v Číne rozšírená ako symbol šťastia, dokazuje, ako ďaleko siahal tochariánsky vplyv v Číne.

Pieseň: Generál Lü

Generál Lü,
s odvážnym srdcom,
osamelý jazdec vychádza,
z brán Ch’in,
aby smútil na Zlatom obilnom kopci
pri stromoch popri pohrebišti.
Nevyspytateľný je ten oblúkový azúr,
klenúci sa ponad Zem,
takto svet beží
v našich Deviatich provinciách.
Blyštiaci sa kameň zo Šarlátového kopca!
Hrdina nášho veku!
Zelenooký generál, dobre ty poznáš
vôľu Nebies!

(Zvýraznenie pridané. Goddesses, Ghosts, and Demons – The Collected; Poems of Li He (790 – 816), Translated by J.D. Frodsham, North Point Press, San Fransisco, 1983).

Hore: jedna z mnohých stupňovitých pyramíd európskeho štýlu (podobná tej na Silbury Hill v Anglicku), ktorá môže byť nájdená blízko mesta Xian v provincii Qui Chauan v Číne. Môžu tieto záhadné (a veľmi nečínske) budovy byť spojené s Tochariánmi? Ďalší provokatívny dôkaz prítomnosti Indoeurópanov v Číne je fakt, že svastika – starodávny symbol sanskritu pre „v dobrom“, je rozšírená aj v Číne ako prianie šťastia.

Hore: táto maľba z roku 900 nl. z jaskýň budhistického kláštora v Bezekliku v Turfnane, strednej Ázii, zobrazuje Tochariánov darujúcich tácky s mešcami zlata budhistickému svätcovi. Všimnite si svetlé vlasy a modré oči Tochariána napravo, posledné zvyšky indoeurópskych cudzincov v Číne.

Hore: guanchské múmie, s červenými vlasmi a ďalšími nordickými znakmi – pôvodní obyvatelia Kanárskych ostrovov.

Vľavo hore: jedna z pyramíd na Guimari, Kanárske ostrovy. Vpravo: mayská pyramída v Strednej Amerike (Chichen Itza). Podobnosť je nespochybniteľná. Existujú tiež presvedčivé dôkazy, ktoré naznačujú, že bieli použili Kanársky prúd na preplavenie sa cez Atlantický oceán, kde mali vplyv na stredoamerické a juhoamerické civilizácie v predkolumbovských časoch.

Hore: poloha Kanárskych ostrovov a trasa Kanárskeho prúdu do a späť z Ameriky. Existencia červenovlasých Guanchov na Kanárskych ostrovoch, daná do súvisu s predkolumbovskými červenovlasými múmiami nájdenými v Južnej Amerike a podobnosťou stavebného štýlu pyramíd naznačuje, že bieli pravdepodobne použili Kanársky prúd na prekonanie Atlantiku, zrejme medzi rokmi 2 000 – 500 pnl. Kolumbus sám použil Kanársky prúd, keď vyrážal z Kanárskych ostrovov pri svojej prvej ceste cez Atlantik.

Nástenná maľba hore bola zrekonštruovaná ako skutočná scéna (fotka nižšie) a je vystavená v Parque Etnografico, múzeu založenom na Kanárskych ostrovoch pri pyramídach, ktoré je tiež otvorené pre verejnosť.

07. Blízky východ – bieli zaplavení

Rasové zloženie pôvodných obyvateľov Blízkeho východu, ktoré sa rozkladá od Turecka po súčasný Irán, vrátane území dnes známych ako Irak, Sýria, Libanon, Palestína a Egypt, bolo okolo roku 4 000 pnl. predominantne pôvodné biele mediteránne s roztrúsenými skupinami protonordikov a alpíncov.

Títo pôvodní bieli obyvatelia boli posilnení príchodom veľkých skupín nordických Indoeurópanov, ktorí sa do tejto oblasti začali šíriť zo svojej prastarej domoviny v južnom Rusku po roku 3 000 pnl.

Okrem týchto ľudí v histórii Blízkeho východu zohrala významnú úlohu aj ďalšia skupina – národy rozprávajúce semitskými jazykmi (toto zoskupenie zahŕňa široký záber ľudí, vrátane skupín známych v histórii ako starovekí Židia a Arabi). Títo Semiti sa nakoniec stali prevažujúcou skupinou na Strednom východe, dostávajúc sa do pôvodne bielych území ako pracovná sila, obchodníci, imigranti a vojenskí podmanitelia.

Z rasového hľadiska je potrebné si uvedomiť, že ani mediteránci, ani semiti už viac vo svojej prapôvodnej forme neexistujú. Aj keď si udržali niektoré telesné charakteristiky, obe tieto skupiny sa počas priebehu dejinného vývoja Stredného východu v podstatnej miere miešali medzi sebou a s ďalšími rasovými skupinami.

Je tiež hodné zaznamenať, že hoci existoval semitský rasový typ, pri používaní pojmu „semitský“ vzniká zmätok.

Keď sa spomína slovo „Semita“, veľmi často sa predpokladá, že sa rozpráva o Židoch – toto je však nesprávna domnienka. Židia prastarých časov boli čisto semitským národom národom (z rasového hľadiska – pozn. prekl.), zatiaľ čo dnes sú zmiešaninou obrovského množstva rás, od čiernej cez všetky biele rasové podskupiny, čiže by bolo úplne nesprávne označovať súčasných Židov za čistých semitov.

Ak sa pod pojmom „Semita“ rozumejú semitsky rozprávajúce kmene, tie zahŕňali množstvo ďalších národov na Strednom východe, nielen Židov, čo platí aj dnes.

(pozn. prekl. – autor vyjasňuje rozdiel medzi semitom v rasovom slova zmysle a Semitom ako príslušníkom národa rozprávajúceho niektorým zo semitských jazykov)

Rovnako väčšina ostatných obyvateľov Stredného východu je dnes rasovo zmiešaná (hoci zväčša nemajú až takú veľkú prímes európskych rasových podskupín ako Židia), čo znamená, že dokonca aj na Strednom východe je už len minimum čistých „semitov“.

História starovekého Stredného východu je vyplnená stáročiami bojov medzi bielymi a semitskými národmi, pričom obe tieto skupiny zakladali svoje civilizácie, ktoré boli následne prevalcované tými druhými, no často tiež rasovo príbuznými kmeňmi.

Kontrola Mezopotámie po tisícročia kolísala medzi oboma týmito zoskupeniami a každá nová prichádzajúca invázia priniesla vlnu novej krvi a kultúry. Po dlhé obdobie boli biele kmene schopné udržať sa vo vyšších krajinách na severovýchode povodia riek Eufrat a Tigris, zatiaľ čo rôzne semitské kmene obsadzovali územia predtým Indoeurópanmi držaných oblastí na Blízkom východe.

Ako výsledok tohto neustáleho križovania civilizácií v spoločnej zemepisnej oblasti sa rasové znaky týchto ľudí stávali viac a viac nejasnými a ku koncu tohto obdobia je stále namáhavejšie identifikovať jasné rasové skupiny. A nakoniec, zmiznutie rozličných rasových skupín v tejto oblasti viedlo k odovzdaniu pochodne civilizácie rasovo homogénnejším skupinám toho času – najprv do Egypta, potom do klasických civilizácií Grécka a Ríma.

Sumer: prvé biele osídlenie

Územie medzi riekami Eufrat a Tigris je bežne nazývané úrodným polmesiacom pre blízkosť zásob čerstvej vody. Pomenovanie úrodný polmesiac je však nesprávne. Zrážky boli v tejto oblasti vždy zriedkavé a rozsiahle časti krajiny v skutočnosti tvorí suchá púšť (pozn. prekl. – úrodné pásmo okolo veľkých tokov je v skutočnosti pomerne úzke).

Tento región nikdy nebol, v rozpore s rozšíreným mýtom, ideálnym územím na poľnohospodárstvo a sucho bolo len čiastočne zmiernené blízkosťou riečnych vôd. Napriek tomuto všetkému okolo roku 5 000 pnl. pôvodní bieli mediteránci a zopár raných nordických kmeňov (spolu známi ako Ubaidánci) založili prvé usadlosti v údolí riek Eufrat a Tigris.

Tieto sídla sa postupne vyvinuli do najväčších miest tejto oblasti, ktorá leží v dnešnom Iraku.

Druhý biely vpád, 3 250 pnl. – počiatky Sumeru

Títo prvotní bieli boli podrobení novým bielym kmeňom, Sumermi, v roku 3 250 pnl. Podľa tohto národa bolo pomenované celé priľahlé územie: Sumer. V nasledujúcich storočiach krajina hospodársky silnela a bohatla. Umenie, architektúra, remeslá a náboženské a etické myslenie prekvitali.

Sumerský jazyk postupne v krajine získal vedúce postavenie a ich písomný systém – sumerské písmo, v ktorom obrázky predstavovali jednotlivé predmety, položil základy pre všetky písané jazyky tých čias.

Hoci spočiatku bolo veľmi jednoduché – obrázok ryby predstavoval rybu atď. – tento písaný jazyk položil základy pre všetky piktografické jazyky, vrátane neskoršieho egyptského jazyka či sanskritu. Rané písmo sa do hlinených tabliet vyrývalo pomocou drevených klinov. V piktografickom písme sa neskôr vyvinuli aj znaky pre abstraktné výrazy ako „láska“, „ísť“ atď. Sumerské písmo dominovalo všetkým písomným formám niekoľko tisícročí, až pokým sa významnejšou nestala grécka abeceda.

Od samotného začiatku sa v sídlach v Sumere vyskytovali zariadenia na spracovanie kovov (boli zruční najmä v spracovaní mede) a vozidlá s kolesami, v tom čase znamenie neobyčajnej technickej vyspelosti. Predpokladá sa, že koleso sa pôvodne rozvinulo z hrnčiarskeho kruhu, ktorý Sumeri, samozrejme, poznali tiež.

Juhovýchod Sumeru ležal na Arabskom polostrove – pôvodnej domovine semitských národov. Pôvodní bieli boli čoskoro obkľúčení semitskými kmeňmi a počas niekoľkých storočí k nim semitskí prisťahovalci prenikali často ako lupiči, ale tiež ako mierumilovní usadlíci.

Prvá semitská invázia: Akkadi

Prvá z väčších semitských invázií sa odohrala v roku 2 335 pnl., kedy boli bieli Sumeri podrobení národom Akkadov. Okupácia semitských Akkadov viedla k založeniu nového kráľovstva, pomenovaného (neprekvapivo) „Kráľovstvo Sumeru a Akkadu“. Krátko po akkadskej invázii je zaznamenaný príchod prvých väčších skupín Židov do Sumeru.

Nakoniec – po niekoľkých generáciách – sa semitské kmene začali miešať s pôvodným bielym osídlením a hoci tento proces nebol úplný, rozdiely medzi oboma zoskupeniami sa zmenšili. Miešanie rás v tejto oblasti viedlo k postupnému stúpaniu počtu zmiešaného obyvateľstva – trend, ktorý pokračuje až dodnes.

Umelecké diela raných Babylončanov odhaľujú ich rasové zloženie – boli primárne mediteránnym národom, postupom času sa ale vplyv semitských cudzincov stal jasne viditeľným.

Britskí antropológovia Dudley Buxton a Talbot Rice našli lebky medzi ľudskými pozostatkami vykopanými v sumerskom paláci v meste Kiš v Mezopotámii. Podobné lebky boli nájdené aj francúzskym antropológom H. V. Valloisom medzi pozostatkami zozbieranými v Sialk, ktoré leží na polceste medzi Teheránom a Isfahanom, na severovýchod od Kišu; v údolí rieky Indus R. B. S. Sewell a B. S. Guha zo Zoological Survey of India tiež našli podobné lebky: všetky boli zaradené k (dnes prakticky neexistujúcej) mediteránnej podskupine bielej rasy. (Race, John R Baker, Oxford University Press, 1974, strana 511)

Sumerská civilizácia na vrchole – po prvej indoeurópskej invázii

Kráľovstvo Sumeru a Akkadu potom padlo pod prvou indoeurópskou inváziou, ktorá bola podľa všetkého krutá. Keltský kmeň známy ako Guti na Blízkom východe dobyl Kráľovstvo Sumeru a Akkadu po približne 100 rokoch jeho existencie – okolo roku 2 2000 pnl.

Guti dobyli a zničili zmiešanú semitsko-mediteránnu kultúru Sumeru a Akkadu a založili svoju vlastnú vládu a civilizáciu. Čoskoro sa ich provincie tiahli až k Stredozemnému moru.

Gutská invázia odštartovala nový rozvoj sumerskej civilizácie – práve po tomto vpáde dosiahla sumerská civilizácia jeden zo svojich vrcholov. Tento sa vyznačoval:

Po niekoľkých generáciách boli Guti samotní pohltení širšou sumerskou populáciou, ktorej veľké mestá a bohatstvo slúžili ako magnet pre okolité semitské kmene. Pomaly, ale isto začal narastať počet Semitov prichádzajúcich do Sumeru ako kupci, pracovníci alebo otroci, v dôsledku čoho sa časom vytvorila zmiešanina mediteráncov, Semitov a Indoeurópanov. Toto sa veľmi jasne dokázalo z nálezov pohrebísk a umeleckých diel z tohto obdobia, kde je možné nájsť široký záber rasových typov.

Druhá indoeurópska invázia: Amoriti

V roku 2 000 pnl. bol región opäť napadnutý ďalším indoeurópskym národom, Amoritmi, ktorí so sebou priniesli novú vlnu nordickej krvi pre obyvateľstvo celej oblasti.

Amoriti pôvodne prenikli na Stredný východ cez Balkán a obsadili Palestínu, pričom sa do istej miery zmiešali so židovskými kmeňmi, ktoré si podmanili. Je predmetom dohadov, koľko semitských (teda tmavších) telesných znakov prebrali do roku 2 000 pnl., ale pravdepodobne nie veľa, pretože Egypťania ich ešte po nejakých 700 rokoch po tom, čo napadli Sumer, opisovali ako svetlovlasých a modrookých.

(pozn. prekl. – Jazyk Amoritov väčšina vedcov identifikuje ako semitský; autor opäť hovorí o rase, nie o jazykovej skupine)

Sumerská kultúra – matematika a literatúra

Sumerské náboženstvo malo štyri hlavné božstvá – bohov stvoriteľov – s menami: Anu, pán neba; Ki, bohyňa zeme; Enlil, pán povetria a Enki (neskôr známy ako Ea), boh vody. Existovali traja bohovia oblohy: Nanna (ktorý sa nazýval aj Sin), boh mesiaca; Utu (tiež známy ako Šamaš), boh slnka a Innana (neskôr známa ako Ištar), kráľovná nebies, ktorá bola aj bohyňou lásky, plodnosti a vojny.

Sumeri mali vysoko vyvinutý matematický systém s tabuľkami pre násobenie, delenie a dokonca pre druhú a tretiu odmocninu. Ovládali aj umenie geometrie.

Najslávnejšie zachované literárne dielo z tohto obdobia je „Epos o Gilgamešovi“, fiktívny príbeh starého kráľa mestského štátu Uruk, ktorý sa vydá hľadať nesmrteľnosť. Obsahuje aj kapitolu o potope sveta a je jasným predchodcom kresťanských a židovských príbehov o Noem a biblickej potope zo Starého zákona.

Babylon a Chammurapi

Chaos spôsobený vpádom Amoritov trval do roku 1 763 pnl., kedy povstal schopný a silný kráľ a opäť zjednotil obyvateľstvo. V tomto období vystúpilo do popredia mesto Babylon a oblasť v jeho okolí sa stala známa ako Babylonia.

Prvý kráľ Babylonu – ten, ktorému sa podarilo zastaviť zmätok a zjednotiť všetky kmene do národa – niesol meno Chammurapi.

Kráľ Chammurapi sa stal najznámejší svojím zákonníkom z roku 1 750 pnl., ktorý je často, ale nesprávne, považovaný za prvý písaný zákonník na svete (v skutočnosti bol aspoň druhý, po zákonníku vytvorenom skoršími bielymi Sumermi). Chammurapiho zákonník bol vytesaný do kameňa a vystavený vo všetkých veľkých mestách. Až do dnešného dňa je považovaný za otca všetkých písaných zákonníkov na svete.

Hoci niektoré zákony samotné pôsobia veľmi kruto vzhľadom na súčasné myslenie (trest smrti sa v nich vyskytuje vyše 30 krát), prológ k Chammurapiho zákonníku nepochybne predstavuje fascinujúci náhľad do konfliktu medzi semitským a indoeurópskym obyvateľstvom oblasti.

V prológu Chammurapi oznamuje, že prišiel „vládnuť nad čiernovlasými ľuďmi“ a je označovaný tiež za „bieleho kráľa“ a „bieleho vladára“, so zjavnou narážkou ne jeho rasu.

V pôvodnom predslove k Chammurapiho zákonníku, ktorý bol vytesaný do kameňa a existuje dodnes, sa píše:

Vpravo: Počas veľkých indoeurópskych migrácií od Čierneho mora, približne po roku 5 600 pnl. do Egypta vstúpili a v údolí rieky Níl sa usadili nordici ako „zázvor“ (nižšie) a položili základy pre to, čo sa do roku 3 000 pnl. stalo prvou egyptskou dynastiou.

Vľavo hore: zvyšky vonkajších stien hrobky faraóna Uadjiho z 2. dynastie (2770 – 2650 pnl.) v Sakkare. Na architektúre sú jasne viditeľné do stien zasadené hlinené býčie hlavy, na ktoré sú nasadené prirodzené rohy. Všimnite si jednoznačnú podobnosť, vedľa vpravo, s býčím kultom z Catal Huyuku v Turecku (pozrite kapitolu 3) v blízkosti Čierneho mora – ďalší dôkaz o spojitosti medzi oboma regiónmi.

Hore: dobre zachované telo z preddynastického obdobia Egyptu, okolo 3 300 pnl. Telo, pochované v piesočnom hrobe, bolo dobre zachované prirodzenou suchosťou okolia. Jeho červené vlasy (a tým pádom nordické znaky) sú aj po tisícročiach tak dobre viditeľné, že v British Museum, kde je vystavené pre verejnosť, dostalo prezývku „zázvor“. Vpravo: „zázvorova“ hlava.

Vľavo hore: prvá veľká pyramída Egyptu: stupňovitá pyramída v Sakkare, cca 2 600 pnl. Jej architekt, Imhotep, bol neskôr pretransformovaný na božstvo pre úctu k tomuto technologickému výkonu. Vpravo hore: časť masívneho kamenného komplexu, ktorý obkolesuje stupňovitú pyramídu.

Kráľovná Hetepheres II. zo 4. dynastie, dcéra Cheopsa, staviteľa veľkej pyramídy, je na farebných reliéfoch jej hrobky zobrazená ako jasná blondína. Jej vlasy sú namaľované svetložltou farbou, prekryté malými červenými horizontálnymi čiarami a jej koža je biela. („The Races of Europe“ („Rasy Európy“), Carleton Stevens Coon, New York City, Macmillan. 1939, str. 98)

Sfinga a pyramídy v Gíze, cca 2 500 pnl.

Hlava Chafreho zo 4. dynastie (2 575 – 2 467 pnl.). Flinders Petrie Collection, University College, Londýn.

Posmrtná maska kráľa Tetyho, 6. dynastia (2 323 – 2 152 pnl.). Káhirské múzeum.

Faraón Šepsekaf, posledný kráľ 4. dynastie (2 575 – 2 467 pnl.).

Socha faraóna Menkaureho a jeho manželky, Khamerernebti II., 4. dynastia (2 575 – 2 467 pnl.).

09. Alfa a omega – Vzostup a pád civilizácií

Čo je myslené pod „civilizáciou“? Existuje pravdepodobne toľko definícii, koľko je zdrojov – mnohé z nich sú subjektívne, opisujúc národy a civilizáciu vnímajúc podľa stupňa dosiahnutého technologického rozvoja či inými úzkymi faktormi.

Pre účely tejto knihy je civilizácia vnímaná ako celý okruh sociálnych a kultúrnych prejavov, ktoré sú charakteristické pre konkrétny národ alebo rasu. Týmto spôsobom sa možno vyhnúť obvineniam zo subjektivity. Civilizácia v najširšom zmysle slova teda znamená všetky prejavy spoločnosti, od sociálneho prostredia po jazyk, formy umenia, vedu, technológiu, zvyky a kultúru.

Je teda možné hovoriť o japonskej civilizácii, civilizácii amerických Indiánov, polynézskej civilizácii a bielej civilizácii bez toho, aby sme boli o ktorejkoľvek z nich subjektívni a tým vyhlasovali akúkoľvek hierarchizáciu či priamo nadradenie.

Otázka nastolená vzostupom a pádom

Keď sledujeme historický vývoj všetkých národov, pomerne často sa spomína „vzostup a pád“ civilizácií. Toto nastoľuje závažnú otázku: ako je možné, že Japonsko, Švédsko, Anglicko a Nemecko (ako príklady), všetko krajiny s obmedzenými prírodnými zdrojmi, môžu mať pokrokové a aktívne kultúry po vyše 2 000 rokoch – a prečo potom tak mocné štáty ako Rím, Grécko, Perzia a India, medzi inými, vytvorili prekvitajúce civilizácie na pár storočí a potom padli, aby už nikdy nevstali?

Politicky korektní historici zvaľujú príčiny vzostupu a pádu veľkých národov minulosti na politiku, ekonomiku, morálku, bezprávie, dlhy, podnebie a hromadu ďalších povrchných dôvodov.

Avšak Japonsko, Anglicko, Švédsko a Nemecko prežili vážne krízy i porážky bez toho, že by sa dostali do večného úpadku. Je zrejmé, že sa tu musí uplatňovať aj nejaký iný faktor – niečo oveľa podstatnejšie než len dekadencia v politike, morálke, práve alebo ďalšom zo stoviek malicherných dôvodov, ktoré sa historici pokúsili vysnívať si.

Každá spoločnosť jedinečná konkrétnym ľuďom

Tu leží kľúč k porozumeniu vzostupu a pádu všetkých civilizácií, bez ohľadu na to, kde sú alebo kto sú. Na akomkoľvek území ľudia vytvárajúci spoločnosť tvoria kultúru, ktorá je im jedinečná. Spoločnosť alebo civilizácia sú len odrazom obyvateľstva špecifického územia. Napríklad: čínska civilizácia je výtvorom čínskych ľudí a je odrazom zloženia populácie žijúcej v Číne. Čínska civilizácia je jedinečná Číňanom, oni ju vytvorili a odzrkadľuje ich hodnoty a normy.

Keďže Číňania vytvorili čínsku civilizáciu, logicky z toho vyplýva, že čínska kultúra by zmizla, keby zmizli Číňania.

V súčasnosti drvivá väčšina Číňanov žije v Číne, kde vytvárajú čínsku civilizáciu. Ak by však do Číny imigrovali milióny austrálskych Aborigéncov a populácia Číňanov by dramaticky poklesla čo do počtu, v priebehu niekoľkých rokov by sa charakter čínskej civilizácie zmenil – odrážal by nových obyvateľov územia.

Inými slovami, spoločnosť alebo civilizácia danej oblasti by potom odzrkadľovala fakt, že väčšina obyvateľov by neboli Číňania, ale Aborigénci. Keby sa Čína zaplnila Aborigéncami, znamenalo by to koniec čínskej civilizácie. Aborigéni by vytvorili novú civilizáciu, ktorá by odrážala ich, nie Číňanov.

Že by sa niečo takéto stalo, je úplne logické. Nemá to nič spoločné s tým, ktorá kultúra je vyvinutejšia, ani predstavou nadradenosti či podradnosti – jednoducho je to odraz faktu, že civilizácia je výtvorom povahy ľudí vytvárajúcich obyvateľstvo daného územia.

Teoretický príklad

Aby sme sa vrátil späť k čínskemu príkladu: keby zajtra všetci čínski ľudia na svete zmizli, potom, úplne pochopiteľne, by s nimi zmizla aj celá čínska kultúra a civilizácia. Je to presne tento prirodzený spúšťací princíp, ktorý určuje vytvorenie a zánik civilizácií: ak ľudia, ktorí tvoria určitú spoločnosť alebo civilizáciu, zmiznú, potom daná spoločnosť alebo civilizácia zmizne s nimi.

Ak je zmiznuté obyvateľstvo nahradené inými ľuďmi, je vytvorená nová spoločnosť alebo kultúra, ktorá odráža spoločnosť alebo kultúru nových obyvateľov daného územia.

Praktický príklad

Sú početné príklady, kedy sa tento proces odohrával v praxi. Jeden z nich, ktorý bude známy každému, je zmena charakteru Severnej Ameriky. Na tomto kontinente Indiáni žili po tisícročia a vytvorili kultúru, ktorá dominovala tomuto svetadielu. Inými slovami, civilizácia a kultúra, ktorá prevažovala v Severnej Amerike, odrážala skutočnosť, že Indiáni tu žili a tvorili väčšinu obyvateľstva.

Avšak po roku 1500 sa kontinent zaplnil bielymi prisťahovalcami z Európy. Títo imigranti nahradili Indiánov, vytlačiac ich z pozície pánov Severnej Ameriky. Potom nastala obrovská zmena civilizácie Severnej Ameriky. Tam, kde indiánska kultúra dominovala po tisíce rokov, sa počas pár storočí prevládajúcou civilizáciou stala biela – európska. Táto zmena odrážala fakt, že väčšinou obyvateľstva Severnej Ameriky sa stali bieli Európania – a indiánska civilizácia prakticky temer úplne vymizla. Indiánska civilizácia Severnej Ameriky „padla“, pretože sa zmenilo obyvateľstvo Severnej Ameriky.

Zmena rasového zloženia prvoradá

Tento efekt – odsun ľudí a následné zmiznutie ich civilizácie – má priame dôsledky vzhľadom k rasovým vzťahom. Čiže vzostup a pád ktorejkoľvek civilizácie môže byť zdôvodnený nie ekonomikou, politikou, morálkou atď. tej ktorej civilizácie, ale skôr aktuálnou rasovou prítomnosťou ľudí samotných. Ak spoločnosť, ktorá vytvorila určitú civilizáciu, ostáva neporušená ako rasovo homogénny celok, civilizácia ostáva aktívna.

Ak sa ale rasové zloženie spoločnosti určitého územia, naopak, mení – cez invázie, imigráciu alebo akýmkoľvek číselným poklesom, potom civilizácia, ktorú daná spoločnosť vytvorila, zmizne spolu s ňou, aby bola nahradená novou civilizáciou, odrážajúcou aktuálnych obyvateľov územia.

Zmiznutie bielych viedlo k zmiznutiu ich civilizácií

Pôvodne vytvorené protonordikmi, alpíncami a mediteráncami a potom pod vplyvom indoeurópskych nájazdníkov, biele civilizácie antiky, Blízkeho a Stredného východu prekvitali a vytvorili zázraky starovekého sveta.

Tieto regióny boli buď napadnuté alebo iným spôsobom zaplavené (cez použitie pracovnej sily alebo, vo vzácnych prípadoch, dobytím) nebielymi ľuďmi – semitmi a veľmi často černochmi.

Následne pôvodní bieli ľudia, ktorí tieto civilizácie postavili, zmizli, boli zabití alebo pohltení inými rasami. Spolu s ich zmiznutím „padli“ aj ich civilizácie, presne tak, ako „padla“ indiánska civilizácia v Severnej Amerike.

500 pnl. – prvý zlomový bod v bielej histórii

Bolo to okolo roku 500 pnl., kedy bol dosiahnutý prvý zlomový bod v bielej histórii. Bol to úpadok prvých veľkých bielych civilizácií na Strednom a Blízkom východe a ich nahradenie národmi a ľuďmi podstatne odlišného rasového typu.

Až do tohto bodu bol rozsah bielej teritoriálnej expanzie taký, že boli väčšinou v Európe a celom západe Ruska až po Ural; a tvorili podstatnú zložku obyvateľstva Stredného východu, rozširujúc svoju vládu až do údolia rieky Indus v severnej Indii.

India – pôvod kastového systému

V Indii, napríklad, bolo biele indoárijské obyvateľstvo znižované štyrmi faktormi:

V Indii útočiaci Indoárijci zaviedli prísny segregačný systém, aby sa oddelili od tmavších miestnych domorodcov. Tento systém bol taký prísny, že pretrval až dodnes a je známy ako kastový systém.

Avšak ani najprísnejšia segregácia (a árijské zákony stanovujúce tresty ako smrť za miešanie) nezabránila väčšinovej populácii, aby nakoniec nepohltila vládnucich Árijcov až po dnešnú situáciu, kedy len veľmi málo Indov z vysokej kasty brahminov môže byť považovaných za potomkov pôvodných Árijcov.

Presne to isté sa stalo v Strednej Ázii, Egypte, Mezopotámii a v menšej miere aj na území dnešného Turecka. Pomaly, ale iste sa všetky tieto civilizácie spoliehali na iných, aby pracovali za nich alebo boli fyzicky podmanení inými rasami; zloženie ich obyvateľstva bolo tmavšie a tmavšie.

Egypt – úpadok dôsledkom miešania s otrokmi

Pôvodní bieli Egypťania, napríklad, používali od čias Starej ríše núbijskú, čiernu či semitskú (arabskú) pracovnú silu pri výstavbe početných budov, alebo príslušníkov týchto národov používali ako otrokov.

Niekedy faraóni dokonca najímali núbijských žoldnierov a napokon boli Núbia a Sudán obsadené a pripojené k Egyptu. Hoci budovy starovekého Egypta sú veľmi pôsobivé – mnohé z nich prežívajú až dodnes, ich stavba závisela od organizačných schopností bielych Egypťanov a obrovského množstva ľudskej práce.

Pod vedením pisára a architekta tisíce otrokov a pluky vojakov pracovali po desiatky rokov a postavili veľkolepé budovy, len za použitia pák a saní. Je nemysliteľné, že také masové používanie otrokov a cudzej pracovnej sily by nezanechalo žiadne stopy na obyvateľstve krajiny. Miešanie prebiehalo a v kombinácii s prirodzeným prírastkom a vysokou reprodukciou otrokov a robotníkov znamenalo, že v pomerne krátkom čase tvorili značnú časť obyvateľstva.

Napriek viacerým pokusom o zabránenie usadeniu sa veľkého počtu Núbijcov v Egypte – jeden z prvých zaznamenaných zákonov o rasovej segregácii je vyrytý v kameni na brehu južného Nílu, zakazujúci Núbijcom postúpiť ďalej na sever – používanie Núbijcov na prácu všetkých druhov postupne viedlo k zakladaniu usadlostí nebieleho obyvateľstva. Počet tohto obyvateľstva postupne narastal prirodzenou reprodukciou a neustálou imigráciou.

Územie Egypta bolo tiež 200 rokov okupované semitskými Hyksósmi, ktorí sa takisto miešali s miestnou populáciou a tento proces bol sprevádzaný ďalšou semitskou/arabskou imigráciou, doplnenou o čiernu imigráciu z černošských obydlí z najjužnejších častí rieky Níl.

Opäť, okolnosti, ktoré viedli k vymretiu a zániku Árijcov v Indii, sa vyskytli aj v Egypte – príliv nebielych ľudí na prácu – prirodzený prírastok nebielych – rasové miešanie – a pokles pôrodnosti medzi pôvodnou bielou populáciou – toto všetko zapríčinilo konečné zloženie dnešného obyvateľstva Egypta, ktoré je veľmi odlišné od mužov a žien, ktorí založili Egypt a naplánovali pyramídy.

Ako sa menilo zloženie populácie Egypta, tak sa menili aj kultúrne prejavy, teda civilizácia, oblasti – až po bod, kedy súčasné obyvateľstvo Stredného východu nemôže ani pri značnej dávke predstavivosti byť klasifikované ako biele.

Toto vysvetľuje, prečo dnešní obyvatelia Egypta nie sú takí istí ľudia ako tí, ktorí naprojektovali pyramídy. Dnešní Egypťania sú úplne iní, čo sa týka rasy a kultúry, žijúci popri ruinách civilizácie inej rasy.

Stredný Východ

Úpadok a konečné vymiznutie bielych národov na Strednom východe boli sprevádzané zánikom pôvodných civilizácií tejto oblasti. Vo všetkých krajinách Stredného východu počet semitského (arabského) a čierneho obyvateľstva narastal, keďže boli vo zvýšenej miere používaní ako pracovná sila vládnucimi bielymi – alebo, ako v prípade Sumeru, kde boli bieli vládcovia fyzicky vyhnaní vojenskou silou semitských nájazdníkov.

Tento proces pokračoval až dovtedy, pokým prakticky všetky pozostatky pôvodných bielych neboli asimilované do tmavších populácií; už len zriedkavá prítomnosť svetlého zafarbenia očí a vlasov u dnešných Iračanov, Iráncov, Sýrčanov a Palestínčanov ostávajú ako spomienka na pôvodných vládcov týchto krajín.

Výstraha – úloha rasovo cudzej pracovnej sily pri páde civilizácie

Varovanie je jasné: pokým rasa, akákoľvek rasa, či už biela, čierna alebo žltá, udržiava svoju územnú integritu a nezačne sa spoliehať na iných ľudí odlišnej rasy, aby pre nich pracovali, tá civilizácia ostane stáť neporušená. Keď však začne do svojho stredu púšťať veľké množstvá iných rás (najprv na prácu, čo sa neskôr nutne musí premietnuť aj v miešaní), potom sa tá civilizácia zmení alebo, v mnohých prípadoch dokonca úplne vymizne. Tento princíp sa uplatňuje rovnako pre všetky civilizácie po celom svete, bez ohľadu na to, kto boli ich pôvodní tvorcovia.

Civilizácia – akákoľvek civilizácia, či už biela, čierna, ázijská alebo aborigénska – stojí alebo padá vzhľadom na homogenitu svojej populácie – a pre nič iné. Ak obyvateľstvo stratí svoju jednoliatosť, povaha spoločnosti sa zmení.

V realite je to úplne logický princíp a nie je to dokonca ani názor, ale len skonštatovanie faktu.

Grécko a Rím

Rané biele civilizácie v Grécku a Ríme tiež prešli týmto procesom. Posledný veľký grécky vodca, Perikles, uzákonil v roku 451 pnl. zákon, obmedzujúci občianstvo štátu rasovým pôvodom.

Avšak po nejakých 400 rokoch bol tento zákon zmenený a zmeny obyvateľstva boli čoraz viac viditeľné. Dnes sú medzi mnohými obyvateľmi Grécka a pôvodnými obyvateľmi tej krajiny významné rasové rozdiely, hoci táto zmena v žiadnom prípade nie je taká úplná ako napríklad v Egypte.

Niektorí rímski vodcovia sa tiež snažili obrátiť rasové hodiny, ale nakoniec sa všetky takéto pokusy ukázali ako nemožné a zbytočné – rozľahlosť Rímskej ríše znamenala, že všetky druhy rás boli obsiahnuté v jej okrajových častiach, čo v konečnom dôsledku viedlo k zmiznutiu pôvodných Rimanov.

Tí, ktorí sídlia na určitom území, určujú povahu spoločnosti na tom území. To je nemenný zákon prírody, pred ktorým sa nedá ujsť. Toto je prvoradý princíp dejín: história je funkciou rasy.

10. Heléni – antické Grécko

Grécky polostrov a Balkán, ležiaci na sever od neho, boli pôvodne osídlené starými Európanmi. Títo ľudia vytvorili staroeurópske neolitické civilizácie, ktoré patrili medzi najrozvinutejšie tej doby v Európe.

Približne od roku 5 000 pnl. sa začali indoeurópske kmene šíriť na západ a v tomto procese najprv dobýjali Európu a potom splývali s jej pôvodnými obyvateľmi.

Masívny príliv Indoeurópanov priviedol staroeurópske kultúry k pádu. Na ich mieste potom vyrástli dve mocné civilizácie, ktoré stelesňujú antický svet: Grécko a Rím.

Mykénčania a Dóri – zakladatelia Atén a Sparty

Prví z týchto nových ľudí boli Mykénčania, ktorí svoju civilizáciu založili okolo roku 1 900 pnl. Boli však rozptýlení ďalšou indoeurópskou inváziou, vpádom dórskych kmeňov. Mykénčania sa vo veľkých počtoch usádzali na ostrovoch dnešného tureckého pobrežia, čím položili základy Iónie a iónskej civilizácie. Hlavným mestom Dórov sa stala Sparta, mesto, ktoré sa spolu s Aténami stalo synonymom histórie antického Grécka.

Okolo roku 1 000 pnl. sa obdobie indoeurópskych vpádov začalo pomaly končiť a do strednej a západnej Európy sa navrátila stabilita. Spolu s pôvodnými európskymi obyvateľmi noví nordickí usadlíci nadviazali na staroeurópske civilizácie a na Gréckom polostrove sa sformovali prvé veľké mestské štáty.

Helénske obdobie 800 pnl. – 400 pnl.

(pozn. prekladateľa – u nás je periodizácia gréckych dejín nasledovná: 1200 – 800: homérske obdobie; 800 – 500: archaické obdobie; 500 – 336: klasické obdobie; od 336: helenistické obdobie. pre pôvodnosť zachovávam datovanie použité autorom)

Štvorstoročie medzi rokmi 800 pnl. – 400 pnl. je známe ako helénske obdobie a značí vrcholný rozmach antickej gréckej civilizácie. V tomto čase tiež Gréci založili mesto Byzantium, ktoré sa neskôr stalo slávnym Konštantínopolom a dnes je Istanbulom.

Iba neskorší Rimania nazvali obyvateľov tejto oblasti Grékmi – oni však sami seba nazývali Helénmi, odtiaľ teda názov helénskej doby.

V roku 776 pnl. sa na posvätnej Olympii konali prvé Olympijské hry, ktoré sa konali každé štyri roky na počesť Dia a vytrvali až do roku 394 nl. Počas týchto osláv takmer všetky grécke štáty vyslali atlétov do Olympie a všetky potenciálne prebiehajúce vojny boli počas trvania hier dočasne prerušené.

Ideologické rozdelenie – oligarchia verzus demokracia

Poznanie charakteru mestského štátu je dôležité pre porozumenie histórie antického Grécka. Majúc ďaleko od toho, aby boli zjednoteným národom, Gréci bývali v opevnených, ohradených a často celkom sebestačných mestách, z ktorých každé bolo úplne nezávislé a ochotné ísť do vojny s hociktorým iným aj pre malichernosť.

Okolo roku 750 pnl. sa medzi gréckymi mestskými štátmi sformovali dve protichodné ideológie. Prvou bola oligarchia – vláda vzdelanej elity. Druhou bola obmedzená forma demokracie – vlády občanov.

Sparta bola hlavnou baštou oligarchického systému, zatiaľ čo Atény boli vedúcim exponentom demokratického zriadenia. Do popredia sa dostali štyri mestské štáty: Sparta, Korint, Atény a Téby. Posledné tri boli po dlhé obdobia politicky nestabilné, kedy sa formy vlády menili od demokracií cez monarchia po oligarchie.

Sparta bola jedinou výnimkou: neochvejne ostávala relatívne stabilnou oligarchiou a aktívne opovrhovala demokraciou

Sparta a rasa – prvá eugenika na svete

Sparťania prísne rozdeľovali svoju spoločnosť do troch tried: podľa krvi. Na vrchu boli Sparťania samotní, takmer všetci nordickí, ktorým vládli ich králi (Sparta mala dvoch kráľov pochádzajúcich z dvoch starobylých rodov).

Stredná trieda pozostávala hlavne z pôvodných obyvateľov Grécka a zopár neskorších potomkov iných indoeurópskych nájazdníkov. Táto stredná trieda bola čo do vzhľadu spravidla menej nordická ako samotní Sparťania.

Najnižšiu triedou spartskej spoločnosti tvorili tí najtmavší, tzv. heilóti, ktorí boli hlavne pôvodní mediteránci, ktorí sa zmiešali so severoafrickými (arabskými, núbijskými a semitskými) otrokmi, privezenými do tejto oblasti v skoršom období.

Sparťania plne zasvätili svoje životy vojenskému a telesnému tréningu. Každý spartský muž bol celoživotný vojak a nikdy neplnil v spoločnosti inú úlohu. Stredná trieda zaobstarávala všetku hospodársku činnosť v meste, zatiaľ čo najnižšie triedy sa starali o manuálnu prácu. Existencia takejto plne špecializovanej a plne profesionálnej vojenskej triedy je jedinečná v histórii a Sparta bola jediným gréckym mestom, ktoré nemalo hradby – nikto nepovažoval za rozumné zaútočiť na mesto, takí obávaní boli vojaci Sparty.

Sparťania tiež praktikovali primitívnu formu eugeniky (zlepšenie rasovej línie) – dovoľovali len tým najlepším a najvzornejším zo seba prežiť až do dospelosti. Všetky novorodeňatá boli skúmané radou starších a akékoľvek mentálne retardované alebo ťažko postihnuté deti boli úmyselne nechané naposas smrti.

Sparťania tiež pravidelne vykonávali takzvané „crypteia“ – hromadné zabíjanie stoviek heilótov naraz, čo sa považovalo za opatrenie potrebné na zachovanie ich spoločnosti.

Navyše, spartské zákony uvaľovali ťažké tresty za celibát a neskoré sobáše a oslobodzovali od daní tých, ktorí mali viac ako štyri deti.

Výsledný efekt všetkých týchto opatrení bola postupná nordikizácia spoločnosti. Tento proces sa však začal oslabovať, keď kvôli bojachtivej povahe Sparťanov nakoniec prakticky vymizla ich vojnová trieda. Mnohí boli zabití na bojisku predtým, ako mali čas rozmnožiť sa v dostatočných číslach na zachovanie pevného populačného rastu.

Takto oslabení Sparťania boli nakoniec podrobení Indoeurópanmi zo severného Grécka, Macedóncami. Sparťania sú teda takmer jedineční v tom, že nezmizli rasovou integráciou, ale skôr sebavyvraždením počas nekonečných vojen.

Hoci nie všade bolo rozdelenie spoločnosti také zjavné ako v Sparte, viac-menej rovnaký rasový mix prevládal v takmer všetkých juhogréckych štátoch, kde najnižšie (a najtmavšie) triedy vždy tvorili početne najsilnejšiu skupinu – a boli tiež trvalo dopĺňaní dovozom otrokov a pracovníkov z iných území, ktoré z času na čas padli pod moc rôznych mestských štátov.

Atény – vývoj vlády

Atény prešli najprv obdobím oligarchie, potom autokraciou a nakoniec dosiahli obmedzenú formu demokracie. Neexistovala však žiadna stála armáda, hoci Aténčania dokázali, keď sa už raz mobilizovali, postaviť do poľa mocnú vojenskú silu.

Dva ideologické systémy, ktoré prevládali v rozličných mestských štátoch – oligarchia a demokracia – sa dostali do priameho sporu – a tento konflikt zohrával dôležitú úlohu v zničení sily klasického Grécka, hoci konečnou ranou, ktorá spôsobila zánik starogréckej sily bola, opäť, infúzia cudzej krvi.

Prílev nebielych cudzincov do klasického Grécka sa začal najmä po veľkej kolonizácii susedných území gréckymi štátmi. Hoci niektoré územia, na ktorých boli založené grécke kolónie, mali rasovo kompatibilné obyvateľstvo (ako napríklad populácia južnej Itálie – odlišná od tej, ktorá tam prebýva dnes – a stredozemné pobrežie Francúzska a Španielska) – mnohé neboli kompatibilné vôbec.

Dovoz otrokov do pevninského Grécka z území ako Malá Ázia, Severná Afrika a z iných častí Stredného východu začal a nerušene pokračoval medzi rokmi 700 pnl. – 500 pnl. – a nakoniec zanechal značky na významnej časti gréckeho obyvateľstva toho času.

Pôvodne sa antickí Gréci pýšili tým, že mali „najsvetlejšie oči (…) spomedzi všetkých národov“ alebo tak aspoň písal židovský fyzik a sofista Adamantius počas 4. storočia nl. (Physiognomica, iii. 32).

Ako tmavšie elementy v gréckej spoločnosti narastali v číslach, tak rástla aj túžba napodobniť pôvodný svetlovlasý nordický typ. Grécky spisovateľ Euripides, napríklad, napísal traktát o tom, ako si Gréci farbili svoje vlasy na blond a mnohí ďalší grécki spisovatelia zanechali spisy opusujúce metódu, pomocou ktorej mohli byť vlasy nafarbené na blond za použitia prirodzených látok.

Toto však neznamená že starí Gréci si dostatočne neškodili neustálym bojovaním medzi sebou a s inými bielymi. Prvým z týchto veľkých a vlečúcich sa sporov boli vojny s Peržanmi.

Aténske vojny s Perziou 490 – 480 pnl.

Pôvodní indoeurópski Pežania (ich ríša však zahŕňala veľkú časť nebieleho obyvateľstva – pozn. prekl.) začali rozširovať hranice ich ríše okolo roku 550 pnl. – a táto expanzia na západ zahŕňala okrem iného zabratie iónskych mestských štátov (na západnom pobreží dnešného Turecka), založených zostatkom Mykénčanov.

Po tom, čo perzský kráľ Dareios I. nastúpil na trón, Ióni sa vzbúrili, obnovili svoju nezávislosť a päť rokov (499 – 494 pnl.) dokázali Peržanom vzdorovať.

Peržania však znovudobyli Ióniu a za trest zničili najväčšie mesto v oblasti, Milétos.

Počas iónskeho povstania mestský štát Atény poslal Iónom materiálnu pomoc, a tento akt viedol Peržanov k rozhodnutiu potrestať aj Aténčanov. Nasledovali dve perzské invázie na územie pevninského Grécka, v roku 490 pnl. a v roku 480 pnl.. Prvá perzská armáda však bola porazená v slávnej bitke pri Maratóne a útočníci boli prinútení ustúpiť a čakať ďalších 10 rokov na preskupenie svojich síl.

Termopyly – Leonidovo hrdinské postavenie

Druhá invázia začala keď perzský kráľ Xerxes I. zhromaždil jedno z najväčších vojsk v starovekej histórii a prekročil úžinu Helespont cez most vytvorený z lodí.

Gréci sa stretli s perzskou armádou v roku 480 pnl. v priesmyku Termopyly, kde spartský vodca Leonidas I. a niekoľko tisíc vojakov hrdinsky obraňovalo úzky priechod.

Zradný Grék ukázal Peržanom ďalšiu cestu, ktorá umožnila útočníkom vstúpiť do priesmyku zozadu. Keď sa Leonidas toto dozvedel, nariadil väčšine jeho mužov stiahnuť sa, ale on a ďalších 1 400 Grékov bojovalo ďalej, až kým neboli do jedného pobití mnohonásobnou presilou Peržanov.

Peržania potom postúpili k Aténam, zajali a vypálili opustené mesto (jeho obyvatelia boli evakuovaní na ostrov Salamína v blízkosti Atén). Perzská flotila sa potom vyplavila za gréckym loďstvom a obe armády sa stretli v bitke pri Salamíne v blízkosti Atén. Táto bitka, počas ktorej vyše 700 lodí na oboch stranách bojovalo takmer celý deň, skončila porážkou Peržanov. Perzský kráľ, ktorý sledoval boj zo zlatého trónu na neďalekom kopci, utiekol späť do Perzie.

V nasledujúcom roku 479 pnl. boli zvyšky perzských pozemných síl v Grécku rozdrvené v bitke pri Platajách. V roku 478 pnl. veľké množstvo gréckych štátov sformovalo dobrovoľnú alianciu, Délsky spolok, za vytlačenie Peržanov z gréckych miest a pobrežných ostrovov Iónie. Atény, ktorých postavenie medzi gréckymi štátmi bolo posilnené víťazstvami pri Salamíne a Platajách, alianciu viedli. Víťazstvá spolku boli korunované oslobodením iónskych ostrovov spod perzskej nadvlády.

Zlatý vek za Perikla – hlasovacie právo na základe krvi

Medzi rokmi 460 – 429 pnl. Atény a mnohé grécke mestské štáty zažívali to, čo dnes nazývame „zlatý vek“. Atény boli vedené nesmierne populárnym vládcom Periklom, ktorý, hoci bol demokratom (v obmedzenom zmysle slova – len dospelý muži určitej triedy mali právo voliť), si bol zjavne plne vedomý nebezpečenstva, ktorý jeho spoločnosti predstavoval stály prílev nebielych.

V roku 451 pnl. Perikles presadil zákon, ktorý obmedzil aténske občianstvo biologickým pôvodom – len tí, ktorí sa narodili aténskej matke a aténskemu otcovi, sa mohli stať občanmi – inými slovami, hlasovacie právo bolo udeľované na základe krvi.

Za čias Perikla antické Grécko dosiahlo vrcholný rozkvet, za ktorý je zapamätávané dodnes: medzi najslávnejšie pamiatky patrí Partenón na aténskej akropole, postavený v rokoch 447 – 432 pnl. a zasvätený patrónke toho mesta, Aténe. Tento monument stojí dodnes ako svetoznámy míľnik antického Grécka.

Medzigrécke vojny 431 pnl. – 404 pnl.

Vojny medzi gréckymi štátmi, známe ako peloponézske vojny (pomenované podľa polostrova) boli priamou príčinou pádu vojenskej sily Grécka.

Po skončení vojen s Perziou sa Grécko rozdelilo na dva tábory: spartský (najmä monarchie alebo oligarchie vedené Spartou) a aténsky (najmä demokracie vedené Aténami).

Vnútorné intrigy, žiarlivosť, všeobecná nedôvera a k tomu pridaný spor medzi demokraciou a oligarchiou viedol k vypuknutiu vojny medzi dvomi alianciami.

Prvá fáza vojny dopadla nerozhodne; zatiaľ čo Sparťania mali silnejšie pozemské vojsko, Aténčania mali výraznú prevahu na mori. Atény boli navyše chránené masívnym a dobre postaveným opevnením, vrátane „dlhých hradieb“ – neuveriteľná sada vyše 10 kilometrov dlhých stien obopínajúcich cestu vedúcu od Atén k ich hlavnému prístavu Pireus, cez ktorý mohla aténska flotila zásobovať mesto v prípade obliehania.

V roku 430 pnl. v Aténach vypukol mor, ktorému padla za obeť štvrtina obyvateľstva, vrátane Perikla. Spartská liga tiež utrpela straty ako sa mor šíril a v roku 421 pnl. boli už obe strany vyčerpané. Bola podpísaná mierová zmluva, ale tá nemala dlhé trvanie a nový konflikt vypukol v roku 415 pnl., kedy sa Aténčania pokúsili vpadnúť na Sicíliu, kde už existovali kolónie naklonené Sparte.

Následne zasiahli Peržania, ktorí si stále pamätali na svoju porážku Aténčanmi v roku 480 pnl., a ponúkli Sparťanom peňažné prostriedky a zručnosti na vystavanie flotily, ktorá by už bola schopná postaviť sa aténskej, pod podmienkou, že Sparta ponechá Peržanom voľnú ruku v Iónii.

Sparta návrh prijala a v roku 405 pnl. jej nové loďstvo dosiahlo významné víťazstvo pri prístave Aigospotamoi v Trácii. Sparťania zajali okolo 170 aténskych lodí a 4 000 zajatcov, čo bolo ranou, z ktorej sa Atény už nedokázali zotaviť. Sparťania potom opäť obľahli Atény.

Bez loďstva, ktoré by mohlo podporiť mesto, aténsky odpor oslabol a v roku 404 pnl. vypukol hladomor, ktorý prinútil Atény vzdať sa.

Peloponézske vojny sa skončili, ale na gréckych mestských štátoch si vyžiadali strašnú daň – počet bielych obyvateľov výrazne poklesol. Táto skutočnosť, spolu s fyzickou integráciou dovezených otrokov zmiešaného pôvodu, najčastejšie z Blízkeho východu alebo Afriky, bola primárnym dôvodom pádu starovekého Grécka.

V roku 400 pnl. už žiadne z bývalých veľkých miest nemohlo odolať tlaku novej sily na severe – Macedónie. Z tejto krajiny vzišiel Alexander Veľký, ktorý dobyl všetky súperiace grécke štáty v roku 338 pnl.

Grécka akadémia

Ohromné budovy nie sú jediným dedičstvom antického Grécka.

Medzi rokmi 700 pnl. – 400 pnl. bol dosiahnutý obrovský pokrok aj vo filozofii, kultúre a vede. Žiadny prehľad antického Grécka nemôže byť kompletný bez predstavenia týchto veľkých prác.

– Grécka filozofia je až dodnes držaná v hlbokej úcte. „Otcom filozofie“ bol Táles (636 – 546 pnl.), ktorý žil v iónskom meste Milétos. Táles bol prvým filozofom, ktorý sa pokúsil fungovanie sveta vysvetliť pomocou prirodzených príčin a nie ako rozmar bohov.

– Geometer Pytagoras (582 – 500 pnl.) pochádzal z ostrova Samos v Iónii a je najvýznamnejší svojou teorémou o pomere strán v pravouhlých trojuholníkoch.

– Ďalšia skupina filozofov sa stala známa ako sofisti, učitelia múdrosti a rečníctva –rétoriky. Sofisti trvali na tom, že samotná pravda bola relatívna a popierali existenciu akýchkoľvek absolútnych noriem. Najznámejším sofistom bol Protagoras (490 – 421 pnl.), z mena ktorého je odvodené slovo „protagonista“.

– V štvrtom storočí pnl. filozof menom Diogenes založil školu cynikov. Nemali žiadnu úctu voči pravidlám a predpisom spoločnosti a žili veľmi jednoduchým spôsobom života. Diogenes túto filozofiu bral až do extrému, jeden čas dokonca ako svoj domov používal veľkú skladovaciu nádobu.

– Stoickí filozofi boli nazvaní podľa stĺporadia (stoa), kde ich zakladateľ, Zenón z Kýtia, vyučoval. Verili, že ak by ľudia konali prirodzene, správali by sa dobre, pretože ich povahy sú kontrolované bohmi.

– Najzarytejším odporcom sofistov bol Aténčan Sokrates (470 – 399 pnl.), ktorý veril a hľadal večnú pravdu. Bohužiaľ pre neho, jeho hľadanie nakoniec viedlo k jeho nútenej samovražde po tom, čo ho jeho spoluobčania obvinili z nedodržiavania náboženských noriem a kazenia mládeže.

– Najvýznamnejším zo Sokratových žiakov bol Platón (427 – 347 pnl.), ktorý sa stal nesmrteľný spísaním prvého systematického spisu politickej vedy – Republiky. Podľa Platóna sa mala spoločnosť rozdeliť do troch tried – bronzovej (pracovníci); striebornej (stredná trieda); a zlatej (vládnuca trieda). Čo je veľmi dôležité, Platón bol prvý zo slávnych filozofov, ktorý rozpoznáva rasu ako kľúčový faktor vzostupu a pádu civilizácií. V Republike tvrdí, že prvou podmienkou trvalej štátnosti je potreba udržania rasovej homogenity.

– Platónovým najslávnejším žiakom bol Aristoteles (384 – 322 pnl.), ktorý sa venoval širokej palete tém vrátane umenia, biológie, matematiky, politiky, logiky a rétoriky, okrem iného. Aristotel bol aj učiteľom Alexandra Macedónskeho, ktorý sa neskôr stal vládcom väčšiny v tom čase známeho sveta.

– Hippokrates (okolo 420 pnl.) bol skvelým fyzikom, ktorý prepracoval mnohé z toho, čo bolo dovtedy známe o medicíne. Jeho Hippokratova prísaha je aj dnes lekármi používaná ako zásada profesionálnej etiky.

– Medzi veľkých gréckych autorov divadelných hier patria: Aischylos (525 – 456 pnl.); Sofokles (496 – 406 pnl.), najznámejší svojou hrou Kráľ Oidipus (presne nazvanou Tyran Oidipus) o mužovi, ktorý sa omylom ožení s vlastnou matkou; Euripides (480 – 406 pnl.); a autor komédií Aristofanes (445 – 385 pnl.).

– Istý oslobodený otrok si získal slávu ako rozprávač: Ezop (celým menom Ezopus), ktorý žil v 4. storočí pnl., je najznámejší svojou zbierkou bájok, z ktorých každá nesie morálne ponaučenie.

Grécki bohovia

Základ gréckej mytológie pozostáva z príbehov o mnohých bohoch. Grécke náboženstvo malo niekoľko spoločných charakteristík s mnohými indoeurópskymi predkresťanskými náboženstvami: bohovia často vzhľadom pripomínali ľudí, vykazovali ľudské pocity a náboženstvo neobsahovalo nijaké špecifické spirituálne učenia. Keďže mytológia nemala žiadnu svätú knihu, jej interpretácie a vykonávanie praktík sa tiež značne líšili.

V tomto bájovsloví žili bohovia na posvätnej hore, Olypme, v celkom bežnej spoločnosti so striktným hierarchickým rozdelením.

Hlavní bohovia a ich oddelené sféry zodpovednosti odrážajú veľmi pozemskú povahu náboženstva ako celku:

Gréci verili, že bohovia ovládali všetky stránky ich životov a že ľudia, ako smrteľné stvorenia, boli úplne závislí od vôle bohov. Každé mesto sa zasväcovalo bohovi alebo skupine bohov, pre ktorých boli stavané chrámy. Aténa bola týmto spôsobom ochrankyňou mesta Atén a vovnútri Partenónu stála jej zlatá socha, veľkolepá ruina stále viditeľná na akropole.

Existovali aj ďalšie posvätné miesta – Delfy boli svätým miestom zasväteným Apolovi. V chráme v Delfách sídlil prorok, ktorý tvrdil, že dokáže vidieť do budúcnosti; podobný chrám bol postavený v Didyme v dnešnom Turecku.

Najzvláštnejšou časťou gréckeho panteónu bolo, že bohovia, napriek ich nadľudským silám, trpeli ľudskými slabosťami a chybami úsudku – zvláštna kombinácia nadprirodzeného a veľmi ľudského, podobne ako v severoeurópskych a iných indoeurópskych náboženstvách.

Tmavnutie Grécka – občianstvo cudzincom

V roku 411 pnl., štyridsať rokov po tom, čo Perikles ustanovil svoj zákon obmedzujúci občianstvo biologickým pôvodom, bolo toto nariadenie prevrátené dolu hlavou a aténske občianstvo bolo udeľované desaťtisícom cudzincov, ktorí do Atén prichádzali prevažne zo Stredného východu, pričom sa argumentovalo tým, že mestský štát musel dorovnať obrovské straty obyvateľstva, ktoré utrpel v dôsledku grécko-perzských a medzigréckych vojen.

V tomto bode rasové zloženie Atén a mnohých ďalších gréckych štátov začalo vykazovať vplyv prisťahovalectva ľudí z Blízkeho a Stredného východu a významná časť populácie sa stala tmavšou ako za Perikla.

Toto tmavnutie obyvateľstva (sčasti spôsobené tým, že pôvodné nordické a európske prvky spoločnosti sa v sériách vzájomných vojen vyvražďovali – a sčasti dovozom más otrokov z Blízkeho východu, ktorí boli zmiešanej rasy) ide ruka v ruke s oslabovaním a pádom antického Grécka.

Pád antického Grécka a dovoz nebielych otrokov. Práve import veľkého množstva rasovo cudzích otrokov viedol k zániku starovekej gréckej civilizácie.

>

Postupné tmavnutie Grékov bolo zaznamenané mnohými slávnymi spisovateľmi toho času. Hipokrates sa vo svojich práchach zmieňuje o „dlhých hlavách“ (teda nordických lebkách) Macedóncov, zatiaľ čo Aristoteles často spomína svetlosť Skýtov a Macedóncov. (Perikla za jeho čias komici posmešne prezývali „špicohlav“ kvôli jeho dlhej lebke – pozn. prekl.)

Grécky vojak a historik Xenofón (430 – 354 pnl.) taktiež popisuje blond a svetlookých Macedóncov a Skýtov vo svojej knihe Anabasis, ktorá opisuje grécku výpravu proti Peržanom.

Za čias rímskeho cisára Octavia Augusta (ktorý vládol priamo po Cézarovi) rímsky historik Manilius radil Grékov medzi tmavšie národy sveta, nazývajúc ich súčasťou „colorate gentes“ (farebných národov) (Astronomica, iv, 719.). Je pravdepodobné, že Manilius opisoval helenistický svet ako celok, nielen obyvateľov Gréckeho polostrova, keďže obyvatelia okolitých území v tom čase už prevzali mnohé z gréckej kultúry a boli jazykovo a kultúrne relatívne nerozoznateľní od Helénov samotných. V tom čase samozrejme v Grécku boli aj bieli obyvatelia, ako tam sú aj dnes.

Ďalším faktorom, ktorý vplýval na rasové zloženie Grécka, bola existencia Byzantskej (Východorímskej) ríše, ktorá do oblasti priťahovala rôzne druhy stredovýchdoných zmiešaných rasových typov. Tento proces, ktorý trval viacero storočí, bol ešte zhoršený tureckou inváziou do Grécka a na Balkán.

11. Dobyvateľ a tvorca – Alexander Veľký

Objavenie sa Alexandra Veľkého v histórii je pozoruhodnou ukážkou toho, ako sila vôle a vodcovská pozícia jednej osoby dokáže zmeniť vývoj svetového diania. Akoby odnikiaľ sa Alexander vyrútil na antický svet, otočil jeho smerovanie o 180 stupňov a potom rovnako rýchlo zmizol.

Na sever od Grécka ležala oblasť Macedónie, obývaná národom, ktorého pôvod ležal vo vpáde nodických kmeňov do tejto oblasti počas veľkých indoeurópskych migrácií, ktoré sa odohrávali po roku približne 5 000 pnl. Archeologické výskumy ukázali, akí nordickí boli Macedónci – najmä v kontraste s ľuďmi, ktorí v čase prvých macedónskych výprav tvorili väčšinu obyvateľstva južného Grécka.

Alexandrov sarkofág

Slávny Alexandrov sarkofág (tiež známy ako sidónsky sarkofág, z roku 310 pnl., momentálne v Istanbule) zobrazuje Macedóncov s bielou pleťou, svetlými vlasmi a modrými očami a Alexandra ako vzorového nordika.

Filip II. – Alexandrov otec

Macedónci boli pomerne pokojným národom, až pokým nebol v roku 359 pnl. ich vojenský potenciál rozpútaný energickým kráľom Filipom II. Po upevnení macedónskej jednoty sa Filip vydal na Grécky polostrov, kde v roku 338 pnl. obsadil Atény. Potom svoju pozornosť obrátil na Perzskú ríšu na východe.

Predtým, ako mohol napadnúť Perziu, bol Filip zavraždený v roku 336 pnl., krátko potom, čo nechal kráľovnú, Olympias (ktorá bola Alexandrovou matkou) a zobral si novú ženu, Kleopatru (nie tú slávnu kráľovnú Egypta; o nej bude reč nižšie).

Špekuluje sa o tom, že tento akt viedol k Filipovmu zavraždeniu, možno dokonca zorganizovaným jeho synom, Alexandrom. Nech už to bolo akokoľvek, Filipovi bol vystrojený kráľovský pohreb a jeho hrobka bola objavená neporušená v roku 1977.

Filipova koruna prešla na jeho 20-ročného syna Alexandra, ktorý sa v roku 334 pnl. vydal raz a navždy pokoriť Peržanov. Na ceste k tomuto cieľu sa mu podarilo zjednotiť väčšinu Grékov a stať sa nespochybniteľým pánom Gréckeho polostrova.

Vojny proti Perzii – 334 pnl.

Alexander zahájil svoje ťaženie voči Perzii na jar 334 pnl. prekročením Dardanel s armádou 35 000 Macedóncov a Grékov. Jeho hlavnými veliteľmi boli Antigonos, Ptolemaios a Seleukos (všetci boli Macedónci) a neskôr zohrali veľmi dôležitú úlohu v histórii.

Na rieke Granikos, neďaľeko starodávneho mesta Trója, zahájil Alexander útok na perzskú armádu o počte 40 000 mužov. Macedónci Peržanov porazili so stratou, podľa Alexandra (ktorý však doazista preháňal) len 110 mužov. Nech už je pravda akákoľvek, víťazstvo bolo zdrvujúce a ako sa správy o bitke šírili po (dnešnom) Turecku, celý subkontinent sa Alexandrovi vzdával bez boja.

Alexander potom zamieril proti hlavnej perzskej armáde, ktorej velil kráľ Dárius III. osobne. Obe armády sa stretli pri Isse v dnešnej severovýchodnej Sýrii. Stále majúc asi 35 000 vojakov, napadol Alexander perzskú armádu, ktorej silu macedónske záznamy odhadovali na asi 500 000 mužov – pravdepodobne ďalšie zveličenie – ale tak či tak vypovedá o presile, ktorej Alexander čelil. Neuveriteľne, zrejme vďaka svojej vojenskej genialite, Alexander zvíťazil v bitke pri Isse v roku 333 pnl., ktorá sa pre perzskú armádu stala úplnou katastrofou.

Libanon a Egypt

Alexander sa potom otočil na juh, kde sa v dnešnom Libanone po sedemmesačnom zúrivom obliehaní zmocnil opevneného prístavu Týros. Potom obsadil Gazu a v rýchlej následnosti Egypt, kde neorganizovaní a oslabení nebieli vodcovia boli schopní klásť len malý odpor.

V roku 332 pnl. Alexander založil v Egypte nové mesto – ktoré nazval Alexandriou. Toto mesto sa neskôr stalo literárnou, vedeckou a obchodnou metropolou gréckeho sveta. Kyréné, hlavné mesto severoafrického kráľovstva Kyrenaika, sa čoskoro nato vzdalo Alexandrovi, čím sa jeho jeho domínium rozšírilo na krajiny mesta Kartágo, kde jeho indoeurópske nordické jednotky vytvorili vrstvu vládnucej aristokracie (a z ktorej nakoniec vzišiel veľký generál Hannibal, ktorý o nejakých 200 rokov neskôr odskúšal Rímsku ríšu).

Pád Babylonu

Alexander nabral posily, opäť sa obrátil na sever a s armádou 40 000 pešiakov a 7 000 jazdcov pochodoval proti Babylonu (ktorý bol v tom čase súčasťou Perzskej ríše). Po prekročení riek Eufrat a Tigris sa znova stretol s perzským kráľom Dáriom, ktorý podľa macedónskych záznamov nazhromaždil novú armádu o počte milión mužov – zjavne opäť zveličenie, ale stále bol bezpochyby v obrovskej presile oproti Alexandrovým jednotkám.

V bitke pri Gaugamelách 1. októbra 331 pnl. Alexander zase raz vyprášil Dária, ktorý utiekol a o niečo neskôr bol zabitý dvomi z jeho vlastných generálov. Babylon sa potom vzdal a Alexander obsadil hlavné mesto Perzie, Perzepolis. V priebehu troch rokov Alexander zabral široký pás územia a všetok odpor sa rozpadal pred jeho nemilosrdnou armádou. Jeho ríša siahala popri a za južné brehy Kaspického mora, vrátane dnešného Afganistanu a na sever do Strednej Ázie.

V šľapajach Árijcov – Alexander napáda Indiu

Aby dokončil dobytie zvyškov Perzskej ríše, ktoré istý čas zahŕňali časť západnej Indie, Alexander v roku 326 pnl. prekročil rieku Indus a napadol Pundžáb, nasledujúc kroky Indoárijcov, ktorí túto cestu absolvovali nejakých 1 200 rokov pred ním.

V tomto bode sa Alexandrova armáda vzbúrila a odmietla ísť ďalej, pretože nevideli žiadny zmysel v pochodovaní zdanlivo donekonečna, stále ďalej a ďalej od svojich domovov bez žiadnej úľavy v dohľade. Cítiac, že potreboval svojich mužov dostať domov rýchlo, Alexander vykonal ďalší neuveriteľný čin. Skonštruoval flotilu lodí a vyplavil sa dole po rieke Indus, ktorej ústie dosiahol v septembri 325 pnl. Potom sa so svojou armádou vyplavil do Perzského zálivu a po súši cez púšť sa v roku 323 pnl. vrátil do Babylonu. Práve na tejto ceste naspäť dostal Alexander horúčku a zomrel v Babylone.

Alexandrov vplyvný odkaz

Dokopy Alexander založil 25 miest – čo je samo o sebe pozoruhodným počinom. Mnohé z nich niesli jeho meno, alebo lokálne prepisy jeho mena, ale jedno sa stalo najznámejším zo všetkých: Alexandria v Egypte, založená v roku 332 pnl. Toto mesto sa stalo novým hlavným mestom Egypta a v roku 300 pnl. bola v ňom založená knižnica, ktorá sa neskôr stala známa ako slávna alexandrijská knižnica. Hovorilo sa o nej, že svojho času obsahovala najväčšie sústredenie dobových vedomostí na svete.

Alexandria sa tiež stala známou svojím slávnym majákom – 70 metrov vysokým, na vrchole ktorého horel oheň, zrkadlami odrážaný a viditeľný do vzdialenosti 50 kilometrov. Tento maják sa čoskoro stal jedným zo siedmich divov sveta. Hoci bol aktívny len po 13 rokov (336 – 323 pnl.) a zomrel vo veku 33 rokov, Alexander Veľký vryl svoje meno do histórie tým, že sám vytvoril najväčšiu ríšu, ktorú svet do tej doby videl. Bol pochovaný v egyptskej Alexandrii.

Alexandrova „rasová jednota“ – odsúdená na zánik

Napriek tomu, že ľahko prekonal všetkých ľudí zmiešanej rasy zo Stredného a Blízkeho východu, Alexander sám verejne vyhlásil, že je za ďalšiu rasovú integráciu.

Bol horlivým zástancom „zaisťovania poslušnosti“ podrobených národov tým, že nariadil macedónskym okupantom zmiešať sa s poddanými národmi. Prikázal napríklad všetkým svojim generálom, aby si zobrali manželku z radov dobytých národov, z ktorých väčšina bola zmesou Semitov, Arabov, negroidov a pôvodných bielych.

Alexander sám si zobral nebielu ženu, perzskú princeznú zmiešanej rasy. Začal sa tiež obliekať ako národy, ktoré podrobil a v roku 324 pnl. v Súsach sa osobne zúčastnil na ním inicovanej masovej svadbe 9 000 vyslúžilých vojenských dôstojníkov s manželkami zo Stredného východu – známy „sobáš východu a západu“ mal symbolizovať novú rasovú jednotu, vo vytvorenie ktorej dúfal.

Po Alexandrovej skorej smrti sa takmer všetci z jeho vyslúžilých dôstojníkov, ktorí boli nanútení do týchto multirasových sobášov, zriekli svojich predpísaných manželiek a zaviedli čisto macedónsku vládnucu triedu v územiach, ktoré pripadli pod ich kontrolu.

Alexandrova ríša rozdelená

V čase Alexandrovej smrti neboli žiadni samozrejmí nástupcovia (keďže jeden jeho syn bol veľmi mladý a ten druhý retardovaný – obaja boli v roku 305 pnl. zavraždení, čo ukončilo úvahy o nástupníctve), v priebehu dvoch desaťročí sa jeho ríša rozdelila na štyri časti, z ktorých trom vládli jeho bývalí generáli. Týmto vznikli tzv. helenistické štáty. Ázii vládol Seleukos so svojou rodinou – zakladateľ ríše Seleukovcov; Grécku a Macedónsku vládol Antigonos; a Egyptu najslávnejší z týchto veliteľov, Ptolemaios. Štvrtá časť, Malá Ázia (Turecko) sa stala nezávislou.

Antigonovské Grécko

Antigonos a jeho nástupcovia vládli väčšine gréckej pevniny v rokoch 281 pnl. – 168 pnl., kedy boli nakoniec porazení Rimanmi. Konflikt s Rímom sa stupňoval pomaly a vyvrcholil keď antigonovskí králi, hlavne Filip V., poskytli slávnemu kartáginskému veliteľovi Hannibalovi pomoc v jeho ťaženiach proti Rímu. Toto viedlo k trom vojnám s Rímom, v ktorých boli nakoniec Macedónci v roku 168 pnl. rozhodujúco porazení, po tom, čo macedónsky kráľ Perzeus prehral bitku s rímskymi légiami pri Pydne. Rimania spočiatku len odstavili Antigonovcov od moci, ale v roku 146 pnl. vypuklo promacedónske povstanie, po potlačení ktorého Rimania obsadili celé Macedónsko a pevninské Grécko, ktoré sa stali ich kolóniami.

Ríša Seleukovcov

Alexandrov generál Seleukos sa zmocnil ohromnej ríše, ktorá siahala od južného Turecka po púšť Sinai (územia získané od ptolemaiovského Egypta) a na východe zahŕňala Mezopotámiu a časti dnešných štátov Irak a Irán. Napriek opakovaným pokusom podporiť prisťahovalectvo z Macedónska do týchto oblastí Seleukovci nikdy nemali dostatočné počty na riadne ovládanie územia. Čoskoro sa aj ich ríša začala rozpadať pod tlakom plynúcim zo zahrnutia veľkého počtu vysoko rozličných rasových a etnických skupín v hraniciach jedného štátu.

Napríklad v severných častiach ríše Seleukovcov sa potomkovia macedónskych vojakov spájali s roztrúsenými indoeurópskymi kmeňmi a miestnym zmiešaným obyvateľstvom a bojovali za odpojenie od Seleukovcov, čím sa utvorili pomerne krátko pretrvávajúce štáty Baktria a Partia. Niektorí z týchto Indoeurópanov boli v skutočnosti putujúci Kelti, ktorí tiež obsadili časť samotného severného Macedónska.

Východné dŕžavy ríše Seleukovcov v jednom čase obsiahli aj hraničné oblasti Indie, v týchto bola ich vláda ale neustále kolísavá.

V roku 64 pnl. bola Ríša Seleukovcov dobytá rímskym veliteľom Pompeiom a stala sa rímskou provinciou.

Rimania si v tom čase, samozrejme, neuvedomovali, že obsadzovaním týchto oblastí si na seba privolávali problém, ktorý viedol k zániku Alexandrovej ríše – obrovské počty nebielych, ktoré ich na týchto územiach čoskoro zaplavili a nakoniec prenikli do Rímu samotného.

Ptolemaiovský Egypt – prvé múzeá na svete

Alexandrov veliteľ Ptolemaios zaviedol vládu Ptolemaiovcov v Egypte, ktorá trvala v rokoch 323 – 30 pnl. Najznámejšou ptolemaiovskou egyptskou kráľovnou bola Kleopatra VII., biela žena, ktorá si získala slávu svojimi vzťahmi s Rimanmi Júliom Cézarom a Markom Antóniom.

Hoci Ptolemaiovci obzvlášť zaisťovali, aby ich línia ostala vždy čistá macedónska, prebrali mnohé z obliekania a kultúrnych aspektov dávneho starovekého Egypta – nechali sa nazývať faraónmi, stavali monumenty a stavby v štýle prastarých bielych Egypťanov. Balzamovanie a mumifikácia sa opäť rozšírili.

Ptolemaios I. založil centrum učenia a výskumu známe ako musea, alebo, ako túto inštitúciu poznáme dnes, múzeum – prvé na svete.

Ptolemaiovská vláda predstavovala ďalší krátky rozkvet Egyptu, ale prevažne miešaná miestna populácia čoskoro zaplavila ťažko prečíslených bielych Macedóncov, ktorí museli navyše zápasiť s novou mocnou bielou civilizáciou – Rímom.

Egypt za Ptolemaiovcov zahŕňal dnešný Izrael, časti Sýrie a dokonca malý kúsok južného Turecka. Väčšina týchto dŕžav bola ale stratená vojenskými útokmi Seleukovcov – potomkov ďalšieho z Alexandrových veliteľov – okolo roku 220 pnl.

Strata Palestíny znamenala oslabovanie moci Ptolemaiovcov v Egypte, pričom neskôr napätie medzi záplavou nebielych Egypťanov a prisťahovaných bielych gréckych vládcov prepukávalo do násilností.

Horný Egypt sa odčlenil medzi rokmi 205 – 185 pnl. a v tom čase bol ovládaný len svojím vlastným nebielym obyvateľstvom. Napriek týmto tlakom sa bielej macedónskej vládnucej vrstve Ptolemaiovcov podarilo zachovať ich grécku kultúru a len úplne posledná (a tiež najznámejšia) ptolemaiovská panovníčka, Kleopatra VII., sa obťažovala naučiť sa po egyptsky.

Práve táto Kleopatra sa stala najprv milenkou veľkého Rimana Júlia Cézara a potom, po jeho zavraždení, manželkou jeho priateľa Marka Antónia. Kleopatrine a Markove Antóniove jednotky následne porazilo rímske vojsko v bitke pri myse Actium (rok 31 pnl.), po čom Kleopatra a Markus Antónius spáchali samovraždu.

Táto udalosť znamenala koniec úplne posledného helenistického kráľovstva, Ptolemaiovského Egypta.

Po bitke pri Actiu bol ptolemaiovský Egypt pripojený k Rímu ako ďalšia provincia. Ako sa rasová rovnováha v ostatných územiach dobytých Alexandrom pomaly obracala proti bielym Macedóncom, tak upadali zvyšky jeho ríše do zabudnutia.

V čase porážky Kleopatry VII. už dávno Alexandrova ríša neexistovala. Keďže bolo primálo čistých Macedóncov na to, aby kolonizovali celé územie ríše, macedónske stanovištia neboli ničím viac než len ostrovčekmi v mori ľudí, ktorí už dávno predtým stratili akékoľvek zdanie rasovej homogenity.

Bolo teda už iba otázkou času, kedy budú tieto ostrovčeky zatopené.

Kultúrne výdobytky alexandrijského (helenistického) obdobia

Obdobie vymedzené rokmi 320 – 30 pnl. sa nazýva alexandrijské alebo helenistické a prispelo západnej civilizácii veľkým množstvom filozofických, kultúrnych a vedeckých pokrokov. Počas tohto obdobia boli založené tri dobre známe filozofické školy: epikureizmus, stoicizmus a skepticizmus.

Obvod Zeme zmeraný

V dôsledku Alexandrových výbojov sa grécka veda zlúčila s poznatkami, ktoré našiel v Egypte a Babylone, čím dosiahla významného pokroku (hovorí sa, že Alexander dal poslať každý nový druh zvieraťa a rastliny, s ktorým sa stretol, do Grécka svojmu učiteľovi, slávnemu filozofovi Aristotelovi – pozn. prekl.). Rozšírenie zemepisných vedomostí umožnilo kartografom vyrobiť mapy a odhadovať veľkosť Zeme, ktorej oblý tvar už bol určený cez pozorovanie jej tieňa počas zatmenia mesiaca.

Najväčším prispením alexandrijskej doby bol presun veľkého množstva antickej vzdelanosti novej európskej sile – Rímu.

Keď rímske légie nakoniec fyzicky obsadili Atény, divili sa tomu, čo videli a značné množstvo sôch, okrás a iných objektov bolo priamo fyzicky ulúpených a prinesených do Ríma. V mnohých prípadoch sa stali základom toho, čo je, celkom nesprávne, považované za rímsku klasickú kultúru.

12. Vek cisárov – predkresťanský Rím

Strana 1 z 2

Apeninský polostrov bol pôvodne počas obdobia neolitu obývaný bielym rasovým mixom protonordikov, alpíncov a mediteráncov, pričom alpínske a mediteránne elementy boli v prevahe. Približne od roku 2 000 pnl. sa v severnom Taliansku po prekročení Álp z oblastí dnešného Rakúska a Maďarska začali usádzať indoeurópski prisťahovalci zo strednej Európy (ktorí boli pôvodne z južného Ruska). Medzi týmito ľuďmi boli kmene známe ako Latini. Čo sa týka rasy, boli predominantne nordické. Ďalšia skupina bielych, známa ako Etruskovia, sa usadila v Taliansku okolo roku 800 pnl.

Časť I: vznik Ríma a púnske vojny

Etruskovia

Etruskovia boli zmesou pôvodných starých európskych podskupín, ale vojensky boli nadradení pôvodným obyvateľom Talianska. V dôsledku toho sa pod ich vládu čoskoro dostala veľká časť severného Talianska. Etruskovia vytvorili vyspelú spoločnosť, vystavali mestá a usadlosti, ktoré boli rozhodne omnoho vyvinutejšie než čokoľvek iné dovtedy videné v tej krajine. Etruskovia však neboli jedinou skupinou, ktorá mala o Taliansko záujem: okolo roku 800 pnl. v južnom Taliansku a na Sicílii založili svoje sídla aj niektoré grécke mestské štáty. Tieto neboli len imperialistickými kolóniami: slúžili tiež ako nárazníkové pásmo proti agresívnym nájazdníkom z Afriky.

Romulus a Remus

Podľa rímskej legendy bolo mesto založené okolo roku 753 pnl. osirelými dvojičkami Romulom a Remom, ktorí boli pred smrťou v ranom detstve zachránení vlčicou, ktorá ich ochraňovala a kojila.

Nech už je skutočný pôvod mesta akýkoľvek, faktom ostáva, že v roku 700 pnl. na siedmich pahorkoch okolo rieky Tiber malo už mesto pevnú pozíciu a v 6. stor. pnl. boli mesto a priliehajúce územia ovládané Etruskami.

V tomto čase Rímu vládli králi zvolení ľudom. Symbolom zvoleného rímskeho kráľa sa stal celosvetovo známy ako symbol sily: sekera zarazené do zväzku prútov, fasces.

Pointou tohto symbolu bolo, že každý kmeň predstavoval jeden prút – samotní by mohli byť poľahky zlomení, ale pevne zviazaní dokopy predstavovali významnú silu.

V slovenských dejinách existuje analógia – Tri prúty kráľa Svätopluka. Preto symbol prútov je aj slovenským národným symbolom. (pozn. red.)

Symbol fasces, ktorý bol v 20. storočí používaný talianskym vodcom Mussolinim, môže byť aj dnes nájdený spočívajúci pod rukami Abrahama Lincolna na jeho pamätníku v hlavnom meste Spojených štátov amerických, Washingtone D. C. a dokonca aj vovnútri Kongresu samotného.

Prvým rímskym kráľom radili hlavy všetkých významných rodín na zhromaždení, ktoré sa nazývalo senát.

Tento zbor sa zachoval, hoci jeho právomoci a zloženie sa časom menili, až do pádu Rímskej ríše o vyše 1 000 rokov.

Senátori a ich rodiny sa stali vyššou triedou Ríma, nazývanou patricijovia, zatiaľ čo široké masy ľudu boli známe ako plebejci.

Raná republika (509 – 133 pnl.)

V roku 509 viedla skupina patricijov vzburu proti osobitne nepopulárnemu etruskému kráľovi, zvrhla ho a zaviedla v Ríme republiku. Najznámejšou udalosťou tohto prevratu bola bitka pred bránami Ríma, kedy legendárny rímsky vojak Horácius osobne čelil armáde etruského kráľa, zatiaľ čo most do mesta bol zničený a zabraňoval Etruskom znovuzískať kontrolu nad hlavnou časťou Ríma.

Právomoc zastávaná bývalým kráľom bola rozdelená medzi dvoch každoročne volených vládcov, nazvaných konzulmi. Ďalšie mestá v strednom a severnom Taliansku sformovali alianciu proti sile novej Rímskej republiky, ktorá viedla k porážke Ríma v bitke pri jazere Regillus v roku 496 pnl.

O tri roky neskôr, v roku 493 pnl., sa Rímska republika pridala k spojenectvu, ktoré sa stalo známe ako Latinská liga a dalo si za cieľ odstrániť posledné etruské bašty.

Hoci pôvodne neboli takí vyvinutí ako Etruskovia, v roku 400 pnl. Latini prevzali mnohé z etruskej kultúry a v prakticky všetkých ohľadoch predčili svojich bývalých pánov, vojensky i kultúrne. Tajomstvom ich úspechu – ako aj úspechu celej Rímskej ríše – bola ohromujúca schopnosť organizovať sa v miere, ktorú svet nevidel od čias prvých Egypťanov.

V roku 400 pnl. už boli Latinskou ligou úspešne porazené posledné dŕžavy Etruskov a odvtedy boli Etruskovia úplne pohltení Latinmi, čím sa vytvoril nordicko/alpínsko/mediteránny mix, ktorý sa stal charakteristický pre obdobie raného Ríma, s tým, že vládnucu vrstvu tvorili skôr nordické elementy.

Rím bol všetkými kmeňmi Latinskej ligy uznaný ako vedúce mesto, hoci, ako sa ukázalo, s týmto rozhodnutím boli neskôr nespokojní.

Počas tejto fázy zrodu národa Rimania vytvorili svoj prvý významnejší zákonník: v roku 450 pnl. boli spísané Zákony dvanástich tabúľ, ktoré poslúžili ako základ celého rímskeho právneho systému, ale tiež ako základ takmer všetkým dnešným právnym systémom.

(Odzrkadľujúc dávnejšiu grécku spartskú tradíciu, Zákony dvanástich tabúľ špecificky požadovali eutanáziu pre každé novorodeňa vykazujúce nápadné deformácie alebo retardáciu – príklad základov eugeniky vykonávaných ranými Rimanmi.)

Keltský vpád – vydrancovanie Ríma, 387 pnl.

Rimania boli však čoskoro nútení čeliť ďalšej závažnej kríze. V roku 387 pnl. Galovia, potomkovia keltských kmeňov, ktoré sa usídlili vo Francúzsku, napadli a vyplienili Rím. Odišli až potom, ako im Rimania zaplatili výkupné v zlate.

Invázia Galov ukázala slabotu v radoch Latinskej ligy – členovia spolku odmietli Rímu poskytnúť pomoc proti Keltom.

Tento počin nebol zabudnutý Rimanmi, ktorí si do roku 380 nielen prestavali celé mesto a vztýčili masívne obranné hradby, ale tiež si začali pripravovať armádu silnejšiu než predtým.

V roku 338 pnl. po spojení sa s niekoľkými menšími kmeňmi v okolí Ríma sa Rimania obrátili proti svojim bývalým spojencom z Latinskej ligy a v roku 280 pnl. im uštedrili rozhodujúcu porážku, čím sa stali dominujúcou silou v Itálii.

Grécke vojny

Ako sa rímska sila a vplyv rozrastali, konflikt s gréckymi mestami na juhu Itálie sa stával čoraz viac nevyhnutným. Vojna skutočne vypukla po tom, čo Rimania začali obsadzovať najjužnejšie časti Apeninského polostrova.

Tarent, jedno z gréckych miest, si na pomoc proti Rimanom najalo gréckeho kráľa Pyrrha z Epiru, mesta v severnom Grécku. Pyrrhovi sa podarilo spôsobiť Rimanom porážky, avšak za cenu takých strát mužov a materiálu, že úplne vyčerpali grécku expedičnú armádu a do roku 280 pnl. celá Itália upadla pod nadvládu Rímu, keďže Gréci neboli schopní mu vojensky vzdorovať. Odvtedy sa každému víťazstvu za cenu veľkých strát, ktoré dlhodobo vedie k porážke hovorí Pyrrhovo víťazstvo.

Kartágo – hrozba pre Rím

Po eliminovaní gréckych základní v samotnej Itálii jedinou silou v oblasti Stredomoria, ktorá by dokázala ohroziť ďalšiu expanziu Rímu, bolo Kartágo na severoafickom pobreží. Kartágo bolo založené okolo roku 800 pnl. zmiešanými semitsko-mediteránnymi Feničanmi a stalo sa nezávislou a mocnou silou.

Kartágo sa počas storočí rozrástlo, veľký nordický prílev sa odohral po tom, čo túto oblasť obsadil Alexander Veľký a počas vojen s Rímom bolo Kartágo v o svojom vrcholnom rozkvete.

Latinské pomenovanie Feničanov bolo Púni, preto sa rímske vojny proti Kartágu nazývajú púnske vojny.

Prvá púnska vojna (264 – 241 pnl.)

V roku 264 pnl. vypukla medzi Rímom a Kartágom vojna o Sicíliu. Po utŕžení počiatočných porážok napokon Rimania porazili Kartágincov, ktorí boli v roku 241 pnl. nútení prosiť o mier. Podľa podmienok mierovej zmluvy Rím získal Sicíliu, Sardíniu a Korziku, čím si republika pridala do svojich rozrastajúcich sa dŕžav.

Druhá púnska vojna (218 – 201 pnl.)

Druhá púnska vojna je tiež známa ako Hannibalova vojna, podľa veľkého kartáginského generála, ktorý po dlhom ťažení úplne podkopal silu Ríma. Po strate kontroly nad Sicíliou a inými stredomorskými ostrovmi, sa Kartágo snažilo získať nové dŕžavy v Hispánii. Za týmto účelom tam vyslalo armádu, ktorá v rokoch 237 pnl. a 219 pnl. dobyla značné časti dnešného Španielska, nakoľko pôvodné biele a keltské obyvateľstvo nebolo žiadnym súperom pre skúsených kartáginských vojakov.

V roku 218 pnl. potom Hannibal previedol armádu asi 50 000 mužov a 37 bojových slonov cez južné Francúzsko a severotalianske Alpy (len jeden z jeho slonov prežil túto neuveriteľnú cestu) a po ďalších asi 15 rokov takmer nepretržite útočil na Rimanov po celej dĺžke a šírke Itálie.

Hannibal dosiahol veľa víťazstiev, najväčšie z nich pri Kanách, kde premohol početnú presilu Rimanov. Načas sa zdalo, že Rimania konečne stretli silnejšieho súpera – ale rímsky generál Scipio objavil recept proti Hannibalovi. Napadol severnú Afriku so zmýšľaním, že ak Hannibal dokázal vpadnúť do Itálie a ohroziť Rím, aj Rimania mohli vpadnúť do severnej Afriky a ohroziť Kartágo. Táto taktika zaúčinkovala, Hannibal bol nútený vrátiť sa na obranu Kartága a veľkú časť svojej armády musel nechať v Itálii.

Rím bol potom schopný vtrhnúť do Hispánie a vytlačiť kartáginské vojská. Hannibal bol nakoniec Rimanmi porazený v bitke pri Zame v roku 202 pnl. a nasledovala ďalšia mierová zmluva. Podľa jej podmienok Kartágo muselo súhlasiť s odzbrojením, platením reparácií Rímu a odovzdaním španielskych kolónií Rímu.

Hannibalovi však Rimania nikdy neodpustili a prenasledovali ho až do Malej Ázie (dnešné Turecko), kde v roku 182 pnl. spáchal samovraždu.

Grécko obsadené – 146 pnl.

Porážka Kartága umožnila Rímu nerušene rozširovať svoju koloniálnu moc ďalej na východ. Macedónci, ktorí pomáhali Hannibalovi, boli Rimanmi za tento skutok potrestaní ako prví.

Rímske légie napadli Macedónsko v roku 200 pnl. a v roku 197 pnl. porazili jeho armádu. Pevninské Grécko bolo potom zahrnuté pod rímsku ochranu, hoci mnohým mestským štátom bolo umožnené vládnuť si samostatne.

Pokračujúce nepokoje a vojny medzi týmito štátmi nakoniec priviedli Rím k tomu, aby toto územie priamo obsadil a tento akt bol zavŕšený do roku 146 pnl. (v tom roku rímske légie zničili grécke mesto Korint).

Po 60 rokov po roku 146 pnl. bolo Grécko takmer úplne ovládané Rímom, hoci niektoré mestá, napríklad Sparta a Atény, si udržali slobodné postavenie.

V roku 88 pnl. Mitridates, pontský kráľ, z východu napadol Rimanmi držané územia – mnohé grécke mestá podporili ázijského monarchu vo viere, že znovuzískajú svoju nezávislosť.

Rímska armáda vyhnala Mitridata z Grécka a rozdrvila povstanie – v roku 86 pnl. vyplienila Atény a o rok neskôr Téby. Rímska pomsta vzbúreným mestám bola tvrdá a ťaženia na gréckej pôde zanechali stredné Grécko v ruinách. V roku 22 pnl. boli grécke mestské štáty oddelené od Macedónie a Rimania z nich spravili provinciu Achája.

Počas vlády rímskeho cisára Hadriána (117 – 138 nl.) boli mnohé zo slávnych aténskych budov vzkriesené z ruín. Pokračujúce reštaurátorské pokusy boli však prerušené vpádom Gótov, ktorí v rokoch 267 – 268 nl. zaplavili Grécko, zajali Atény a zničili mestá Argos, Korint a Sparta.

V 6. – 8. stor. nl. sa na polostrov zo severu prisťahovali slovanské kmene, ktoré obsadili Ilýriu a Tráciu.

Po odchode Gótov Grécky polostrov, úplne spustošený storočiami vojen a rasového miešania, upadol do temnoty ako provincia Východorímskej Byzantskej ríše.

Egypt

V tomto čase bol už Rím dominantnou silou Stredomoria a v roku 168 pnl. sa Egypt (stále pod vládou macedónskych Ptolemaiovcov) formálne stal spojencom Ríma, takže v roku 168 pnl. väčšina Stredomoria – od Španielska, po pobreží Stredozemného mora až po Grécko a časti Turecka, Egypt a severoafrické pobrežie až po Tunis, bola buď pod rímskou nadvládou alebo spojencom Ríma.

Tretia púnska vojna (149 – 146 pnl.)

Nepriateľstvo medzi Rímom a Kartágom bolo zakorenené tak hlboko, že nemohlo byť urovnané jedinou zmluvou a v roku 149 pnl. vypukla medzi dvomi mocnosťami ďalšia vojna. V tomto čase bola už ale rímska moc obrovská – Kartágo bolo obľahnuté a po trojročnom obliehaní podľahlo a bolo dobyté.

Rimania, rozhnevaní tým, že boli neustále ohrozovaní tým istým nepriateľom, už s Kartágom nepodpísali žiadnu zmluvu. Aby si zaistili, že Kartáginci ich už nikdy neohrozia, fyzicky zrovnali mesto so zemou, zavraždili alebo zotročili celé jeho obyvateľstvo, preorali pôdu medzi troskami a do zeme zasiali soľ, aby tam už nikdy nič nevyrástlo.

Na konci tretej púnskej vojny Rimania obsadili územie dnešného Tuniska a znovuzaložili Kartágo – tentoraz rímske. Toto teritórium nazvali provinciou „Afrika“ – toto pomenovanie sa neskôr začalo vzťahovať na celý kontinent. Týmto istým spôsobom viedli rímske výboje na východe k vytvoreniu provincie „Ázia“ – ďalšie rímske pomenovanie, ktoré sa stalo názvom pre celý svetadiel.

67. Meniaca sa tvár – nebiela imigrácia do bielej domoviny

Kľúčovou témou v dejinách bielej rasy je od poslednej štvrtiny 20. storočia rozsiahla imigrácia nebielych národov a rás do súčasných domovských krajín bielych: Európy, Austrálie, Nového Zélandu a Severnej Ameriky.

Tento proces prebieha dvojakým spôsobom: legálnou imigráciou a ilegálnou imigráciou. Je ťažké odhadnúť ich pomer ako aj to, ktorá z nich je častejšia. Nech však ide o ktorýkoľvek aspekt spoločnosti, možno celkom oprávnene povedať, že masy nebielych usadzujúce sa v týchto územiach doslova menia ich tvár.

Európa

Eurostat (Štatistický úrad Európskych spoločenstvev, B-19049 Bruxelles, rue de la Loi 200, Luxemburg) vo svojej publikácii z roku 1996 Migračné štatistiky, uvádza, že spomedzi 15 západoeurópskych krajín (oblasť, ktorá bola skúmaná) nie je ani jedna, ktorá by na začiatku roku 1994 mala menej než 3 – 10 %, podľa eufemistického jazyku Eurostatu „inonárodných obyvateľov“.

Francúzsko, Nemecko, Rakúsko a krajiny Beneluxu, Dánsko, Škandinávia a Anglicko majú podľa týchto štatistík 10 % alebo viac „inonárodných obyvateľov“, pričom dve oblasti v Nemecku majú „viac ako 15 %“.

Priemer okolo 10 až 15 % „inonárodných obyvateľov“ v západnej Európe pre stred 90-tych rokov je preto triezvym odhadom, keď sa vezme do úvahy, že oficiálne odhady sú spravidla menšie než skutočné čísla, nakoľko množstvo ilegálnych imigrantov je často takmer rovnako veľké ako tých legálnych.

„Inonárodný obyvateľ“ a „menej rozvinuté krajiny“ sú kódovacie slová EÚ

Títo „inonárodní obyvatelia“ podľa materiálov Eurostatu pochádzajú z najväčšej časti z „menej rozvinutých krajín“, ktoré sú vymedzené nasledovne: „Turecko, Afrika, Latinská Amerika (okrem USA a Kanady), Ázia (okrem Japonska), Oceánia (okrem Austrálie a Nového Zélandu).“ (Migračné štatistiky, 1996, Eurostat, strana xvii). Je teda jasné, že pojmy „inonárodný obyvateľ“ a „menej rozvinuté krajiny“ v praxi znamenajú nebiely.

Nebiela väčšina v Európe do roku 2090

Ak sa vezme do úvahy, že nebiela imigrácia do Európy prvýkrát vo väčších číslach začala na konci 50. rokov a značne sa rozšírila v priebehu 70. rokov, na základe exponenciálnej miery jej rastu možno usúdiť, že nebiele obyvateľstvo v Európe sa úspešne zdvojnásobuje približne každých 15 rokov. Ak tento trend nebude kontrolovaný, tak Európa bude mať úplnú väčšinu obyvateľstva nebielu v druhej polovici 21. storočia: do roku 2090.

Francúzsko – obľúbená krajina pre severoafrických imigrantov

Najväčším zdrojom nebielych vo Francúzsku je severná Afrika: odhaduje sa, že 6,95 milióna legálne prítomných nebielych prisťahovalcov žijúcich vo Francúzsku (z celkového odhadovaného počtu asi 12 miliónov nebielych) pochádza len z troch krajín: Alžírska, Maroka a Tuniska.

Vpravo: Tabuľka ukazujúca počet severoafrických prisťahovalcov, ktorí prišli do Francúzska v tom-ktorom roku a ich prírastok od konca druhej svetovej vojny. (Zdroj: BBC News – www.bbc.co.uk, 13. marec 1998, “France Tops Europe Racist Poll”)

Tieto čísla nezohľadňujú ilegálnu imigráciu. Nie je prekvapujúce, že prisťahovalectvo a rasové vzťahy sa stali vo Francúzsku v 90. rokoch dôležitými otázkami. Vysoká nezamestnanosť a kriminalita charakterizujú čierne a severoafrické komunity vo Francúzsku a vo viacerých mestách rozpútali vážne nepokoje.

Rasové miešanie vo Francúzsku vysoké

Ako v iných európskych krajinách, aj vo Francúzsku sú počty nebielych zvyšované nielen prirodzenou reprodukciou, ale aj miešaním s bielymi. Sčítanie vo Francúzsku v roku 1990 ukázalo, že ak mladé alžírske ženy mali stálych partnerov, takmer vo štvrtine prípadov bol partner biely; a o čím mladšie Alžírčanky išlo, tým väčšia bola miera bielych partnerov.

Porovnanie sčítaní obyvateľstva z roku 1975 a 1990 ukazuje pre alžírske matky sa percento, ktoré malo deti s bielymi otcami zvýšilo zo 6,2 % v roku 1975 na 27,5 % v roku 1990. Toto v dôsledku znamená silný početný nárast ľudí novej rasovo zmiešanej generácie, ktorí Eurostatom nie sú považovaní za „inonárodných obyvateľov“, ale taktiež nie sú bieli.

Nemecko – turecké obyvateľstvo dopĺňané politikou zamestnanosti

Najväčším zdrojom nebielych prisťahovalcov v Nemecku je Turecko, hoci liberálne azylové zákony platiace do prvej polovice 90. rokov podnietili migračné vlny niekoľkých ďalších miliónov nebielych aj z Afriky a Ázie.

Nemecká ústava prijatá ihneď po druhej svetovej vojne prikazovala krajine prijať prakticky akéhokoľvek utečenca, ktorý unikal pred politickými alebo spoločenskými nepokojmi vo svojej domovskej krajine. Keďže väčšina tretieho sveta je neustále otriasaná rozbrojmi a občianskymi vojnami, táto skutočnosť sa dala jednoducho dokázať a minimálne milión, no pravdepodobne ešte viac nebielych vstúpilo do Nemecka týmto spôsobom.

Toto ústavné ustanovenie sa zmenilo až po tlaku verejnosti, ktorý hrozil až celoštátnou krízou. Výsledkom je, že na konci 20. storočia bolo v Nemecku asi 7 miliónov „cudzincov“ (ako bývajú korektne nazývaní nebieli), z ktorých väčšinu tvorili Turci. Toto vytvorilo v krajine radu sociálnych problémov. Na konferencii o ilegálnom prisťahovalectve, ktorá sa konala v Budapešti v júni 1998, nemecký minister vnútra uviedol že cudzinci boli zodpovední za dve tretiny zločinov páchaných organizovanými kriminálnymi skupinami v Nemecku. Problém cudzineckej zločinnosti sa stal jednou z hlavných tém domácej politiky v Nemecku a všetky významnejšie strany ho zapracovali do svojich politických programov.

V roku 2001 Nemecko oznámilo, že ustanovilo špeciálny druh vstupných víz pre „kvalifikovaných pracovníkov“, ktorý poskytuje obyvateľom z iných krajín právo usadiť sa v Nemecku, ak disponujú kvalifikáciou, ktorá tam chýba. Toto opatrenie bolo zamerané predovšetkým na prilákanie Indov pracujúcich v oblasti informačných systémov (ako lacnú pracovnú silu) – hoci milióny Nemcov boli nezamestnané a mohli na takéto miesta byť jednoducho rekvalifikovaní, ak by to vláda mala v úmysle. Vláda aj nemeckí kapitalisti však argumentovali, že by to bolo „príliš drahé“ a dovoz Nenemcov bude „lacnejšou“ možnosťou.

Rasové miešanie v Nemecku stále relatívne nízke

Množstvo rasovo zmiešaných detí v Nemecku, ktoré bolo dôsledkom veľkého prílevu nebielych, je podstatne menšie než v iných európskych krajinách: podľa nemeckého cenzu z roku 1975 podiel tureckých matiek, ktoré porodili dieťa bielemu otcovi bol 0,5 %; do roku 1990 sa tento pomer zvýšil na 1,2 %.

Británia – invázia nebielych imigrantov v plnom prúde od 50. rokov

Británia aktívne podporovala nebielu imigráciu z krajín Commonwealthu, ktorá začala koncom 50. rokov. Prílev nebielych imigrantov z týchto oblastí odvtedy neustal a značne zmenil povahu niekoľkých veľkých britských miest – kde sa prisťahovalci zvyknú najčastejšie sústreďovať.

Drvivá väčšina prisťahovalcov pochádza z troch zdrojov: India/Pakistan, Karibik a západná Afrika. Miera nebielej imigrácie môže byť odvodená zo štatistického prehľadu z roku 1996 vyhotoveného Národným štatistickým úradom danej krajiny, kde sa ukázalo, že, celoštátne, 36. najobľúbenejším menom pre novorodencov bolo „Mohammed“ – moslimské meno.

Oficiálne odhady udávajú množstvo nebielych v Británii na konci 20. storočia na približne 3,5 milióna; ale tieto čísla nezapočítavajú ilegálnu imigráciu, ktorá je masívna: metropolitná polícia v Londýne odhaduje, že minimálne pol milióna ilegálnych imigrantov žije len v aglomerácii Londýna, nehľadiac na ďalšie nebiele koncentrácie v Birminghame a inde.

Presnejší odhad celkového čísla nebielych v Británii na konci 20. storočia by bol bližší k 5 miliónom, či ešte viac, ak sa započíta veľmi vysoké množstvo detí zmiešanej rasy.

Rasové miešanie v Británii extrémne časté

Rasové miešanie v Británii sa veľmi rozšírilo. Podľa cenzu z roku 1990, vyhotovenom Národným štatistickým úradom 40 % mladých čiernych mužov v Británii bolo ženatých alebo žilo s bielymi ženami. Tento trend je menej obvyklý u opačného pohlavia, kde len jedna z piatich mladých čiernych žien má bieleho partnera (Etnicita podľa sčítania obyvateľstva z roku 1991, Office for National Statistics, Londýn, 1991).

V roku 1990 bola jedna pätina všetkých predškolských detí v Londýne, Británii, nebiela.

Sčítanie obyvateľstva taktiež ukázalo, že okolo 20 % (teda jedno z piatich) predškolských detí v Londýne, Británii bolo nebielych a tento pomer stúpa každý rok (tamtiež).

Iné skutočnosti, ktoré zistil cenzus z roku 1991, boli:

Následkom tohto rozsiahleho nebieleho prílivu Británia utrpela značné množstvo nepokojov vyprovokovaných čiernymi, z ktorých doposiaľ najvážnejšie sa odohrali v roku 1981, kedy boli veľké časti centier mnohých miest po celej krajine zrovnané so zemou.

Spojené štáty americké – imigrácia z tretieho sveta začína po roku 1960

Do 60. rokov 20. storočia väčšina prisťahovalcov do USA pochádzala z Európy. Už dlho predtým sa však mnohí Mexičania snažili prekročiť južnú hranicu v pokuse získať blahobyt a zamestnanie v prosperite, ktorou bola bielymi vybudovaná Severná Amerika. Odhaduje sa, že približne 500 000 Mexičanov vstúpilo do Ameriky, legálne či ilegálne, v 30. rokoch; milión v 40. rokoch a 2,5 milióna v 50. rokoch.

Približne od roku 1975 drvivá väčšina imigrantov do Ameriky pochádzala z nebielych krajín, najmä Ázie a Latinskej Ameriky. Počas 70. rokov do USA vstúpili viac ako 4 milióny prišelcov, v 80. rokoch viac ako 6 miliónov, pričom aspoň 80 % z nich pochádzalo z Latinskej Ameriky a Ázie.

V priebehu 90. rokov do krajiny vstúpilo ďalších 10 miliónov prisťahovalcov: najviac počas ktoréhokoľvek desaťročia v americkej histórii. V 80. rokoch sa v reakcii na prílev ilegálnych prisťahovalcov v Kongrese prijali zákony s cieľom obmedziť ilegálnu imigráciu.

Zákon o kontrole a reforme imigrácie (The Immigration Reform and Control Act) z roku 1986 obsahoval ustanovenie (prijaté predovšetkým z ekonomických dôvodov) stanovujúce trest pre tých, ktorí by zamestnávali ilegálnych cudzincov.

Imigrácia Hispáncov zaplavila mnohé južanské štáty

Správa o populačných trendoch v Amerike z roku 1996, vydaná oficiálnym úradom pre sčítanie obyvateľstva, odhalila celý rozsah mexickej a inej hispánskej imigrácie zo Strednej a Južnej Ameriky. Správa predpokladala, že prirodzená miera reprodukcie medzi Hispáncami bude znamenať, že okolo roku 2005 predčia černochov, dovtedy najpočetnejšiu menšinu. V tomto ohľade však správa zabudla započítať vplyv masovej ilegálnej imigrácie a Hispánci predčili černochov v strede roku 2003, keď ich podľa oficiálnych čísel bolo 38,8 milióna. Symbolicky, tristomilióntym obyvateľom USA v októbri roku 2006 sa stal zrejme mexický imigrant.

Od roku 2020, ako hovorí americký úrad pre sčítanie obyvateľstva, k obyvateľstvu bude pravidelne pribúdať viac Mexičanov než černochov, ázijcov a bielych dokopy. Od roku 2019 bude mať vcelku mladé mexické obyvateľstvo najnižšiu mieru úmrtnosti v krajine.

Podľa úradu pre sčítanie obyvateľstva v roku 1998 bolo v Amerike viac ako 10 miliónov mexických detí mladších ako 18 rokov. Toto viedlo k tomu, že celé výseky mnohých južných štátov Ameriky: Nové Mexiko, Texas a južná Kalifornia sa stali prakticky drobnými replikami Mexika, pričom mexická španielčina nahradila angličtinu ako najviac rozšírený jazyk.

Pokles bielych Američanov

Dlhodobý nárast v počte Hispáncov, ktorí majú najväčšiu pôrodnosť a tvoria najviac prisťahovalcov, bude koincidovať s početným úpadkom bielych, tvrdí správa, pričom predpovedá, že v roku 2028 počet zomrelých bielych Američanov predčí množstvo narodených.

Obyvateľstvo ako celok sa do roku 2050 má zvýšiť o 50 %: z 263 miliónov (1995) na 394 miliónov (2050). Hoci biele obyvateľstvo má v absolútnych číslach pomaly vzrastať, ako percento celkovej populácie Ameriky bude radikálne klesať: v roku 1996 bieli tvorili 73,1 % obyvateľstva. Toto číslo má do roku 2050 poklesnúť na 52,8 %.

Prognóza vývoja obyvateľstva v USA, milióny (zaokrúhlené)

(Zdroj: U.S. Bureau of the Census, Current Population Reports, Series P25-1130, “Population Projections of the United States by Age, Sex, Race, and Hispanic Origin: 1995 to 2050”. )

(Poznámka prekladateľa: Odhad bol projektovaný v roku 1996 (vo februári) a sčítanie obyvateľstva v roku 2000 ukázalo, že predpokladaný počet bielych ľudí bol nadhodnotený (predpokladadných 71,8 % oproti skutočným 69,1 %).)

Američania nemeckého pôvodu sú najväčšou bielou skupinou

Podľa sčítania obyvateľstva v roku 1990 najväčšou bielou skupinou Američanov (okolo 58 miliónov ľudí) bolo čiastočne alebo úplne nemeckého pôvodu. Írsky pôvod bol hlásený 38,7 miliónmi Američanov a anglický ďalšími 32,7 miliónmi.

Deti – nebiele vedú v podstatných demografických ukazovateľoch

Podiel Ázijcov na americkom obyvateľstve sa do roku 2050 viac ako zdvojnásobí na 8,2 % a podiel čiernych stúpne na 13,6 %. Úrad pre sčítanie obyvateľstva tiež informoval, že v roku 1995 žilo 21 % bielych detí, 33 % hispánskych detí a 56 % čiernych detí v rodinách s jedným rodičom. Čísla publikované úradom pre sčítanie obyvateľstva v júli 1998 ukázali, že už vtedy bolo v USA viac mexických detí než čiernych.

Nárast nebielych čísel v USA

Podľa sčítania obyvateľstva z roku 1990 v Spojených štátoch žije viac než 7,2 milióna Ázijcov a Oceánčanov. Tvoria 2,9 % obyvateľstva USA, čo je zvýšenie o 107,8 % oproti roku 1980, kedy tvorili len niečo menej než 1,5 % obyvateľstva. Po tom, čo v roku 1975 skončila vietnamská vojna, sa veľa imigrantov z Vietnamu, Laosu, Kambodže a iných krajín juhovýchodnej Ázie usadilo v USA.

Vysoké miery vyhadzovania zo škôl a nárast kriminálnych gangov trvalo postihujú komunitu Vietnamcov žijúcich v Amerike. V roku 1990 viac ako štvrtina vietnamských rodín v USA mala príjem pod mierou chudoby, čo je dvojnásobok oproti celoštátnemu priemeru.

Zatiaľ čo obyvateľstvo USA celkovo vzrástlo medzi rokmi 1980 a 1990 o 9,8 % a o odhadovaných ďalších 7,4 % medzi rokmi 1990 a 1997, čierne obyvateľstvo vzrástlo o 14,2 %, z 26,7 miliónov v roku 1980 na 30,5 milióna v roku 1990 a v roku 1997 dosiahlo početný stav odhadovaných 33,8 miliónov.

Indiánske obyvateľstvo taktiež značne vzrástlo čo do počtu a od najnižšieho stavu na konci 19. storočia sa mu úspešne podarilo zotaviť sa. V roku 1980 bolo v USA 1,4 milióna Indiánov, do roku 1990 toto číslo narástlo na 2,1 milióna; medzi rokmi 1990 a 1997 opäť vzrástlo o 12,1 % na 2,3 milióna.

„Vyše dva milióny“ rasovo zmiešaných detí v roku 1998

Podľa článku v novinách USA Today zo 17. júna 1998 množstvo rasovo zmiešaných manželstiev v USA v roku 1960 bolo 150 000. Do roku 1998 vzrástlo na 1,5 milióna a odhaduje sa, že množstvo rasovo zmiešaných detí v Amerike je „vyše dva milióny“.

Množstvo osôb zmiešanej rasy na základe dobrovoľného priradenia sa

Podľa Washington Post z utorka, 13. marca 2001, strany A01 sa takmer 7 miliónov Američanov opísalo ako „multirasových“ v sčítaní obyvateľstva v roku 2000 (prvýkrát bola použitá kategória dobrovoľného zaradenia sa do tejto skupiny). Toto číslo je omnoho vyššie pre deti pod 18 rokov, kde bolo ako multirasových uvedených 4,2 %, oproti 1,9 % dospelých. Hlavným dôvodom, ako sa vyjadrili predstavitelia úradu pre sčítanie obyvateľstva, bolo, že množstvo medzirasových vzťahov sa viac ako zoštvornásobilo.

Toto číslo je však silne podhodnotené, nakoľko mnohí jedinci, ktorí sa považujú za čiernych, sú v skutočnosti zmiešaného rasového pôvodu. V skutočnosti je ťažké nájsť v USA čistých černochov vo väčších počtoch, čo sa odráža aj v širokej diverzite telesných typov obsiahnutých v tejto populačnej skupine.

Kanada – masívna ázijská imigrácia

Podľa štatistík kanadskej vlády v rokoch 1981 až 1991 74 % všetkých legálnych prisťahovalcov pochádzalo z nebielych krajín. V tomto období do krajiny prišlo 1,3 milióna legálnych imigrantov: 26 % z nich pochádzalo z Európy; 47 % z Ázie (čínština je najrýchlejšie pribúdajúci materský jazyk v Kanade); 12 % z Južnej Ameriky alebo Karibiku; 9 % zo Severnej a Strednej Ameriky a 6 % z Afriky.

Vzhľadom na klesajúcu pôrodnosť bielych – v roku 1997 bola pôrodnosť 1,67 dieťaťa na ženu (čo je menej ako miera potrebná na udržanie početného stavu: 2,4) sa kanadská vláda v 80. rokoch formálne rozhodla aktívne vyhľadávať imigrantov. Desať prvých zdrojových krajín do roku 1995 boli (v tomto poradí): Hong Kong, India, Filipíny, Čína, Srí Lanka, Tajwan, Bosna a Hercegovina, Anglicko, Spojené štáty a Pakistan.

V roku 1997 Indiáni podľa oficiálnych čísel tvorili 3 % obyvateľstva (865 400), zatiaľ čo čierni 2 % (576 920). Udomácnené ázijské obyvateľstvo v 80. rokoch zmohutnelo o ďalších 962 000 prisťahovalcov – čím sa celkové množsto Ázijcov posunulo na hranicu 3 miliónov.

Toto všetko sú oficiálne čísla zahŕňajúce len legálnych imigrantov: nakoľko ilegálne prisťahovalectvo vždy tesne sleduje legálne, je celkom možné, že v skutočnosti sú tieto čísla takmer dvojnásobné.

Celkový počet obyvateľov Kanady v roku 1996 bol 28 846 761. K tomu tri milióny alebo viac legálnych imigrantov vstúpili do krajiny pred rokom 2000. Ak sa do tohto počtu zarátajú aj nelegálni imigranti, číslo je samozrejme omnoho vyššie. Toto všetko znamená, že v Kanade je okolo 5 miliónov nebielych – teda 17 % celkového obyvateľstva, pričom toto číslo sa bude exponenciálne zvyšovať.

Austrália a Nový Zéland – prílev z Ázie a Stredného východu

Pred 70. rokmi 20. storočia bola takmer všetka imigrácia do Austrálie biela; avšak, podobne ako v Európe a Severnej Amerike, počas posledných 25 rokov 20. storočia nastal masívny nárast nebielej imigrácie do Austrálie, najmä z ázijských krajín.

Podľa sčítania obyvateľstva z roku 1991 bol celkový počet obyvateľov Austrálie 16 849 496. Odhad z roku 1995, so zarátaním Vianočného ostrova, Kokosových ostrovov a ostrovu Norfolk stanovil celkový počet obyvateľov na 18 338 000.

Na začiatku 90. rokov celkové obyvateľstvo Austrálie vzrastalo asi o 1,4 % medziročne. Hlavným dôvodom bol pokračujúci vysoký prílev prisťahovalcov a spolu s tým spojený zvýšený počet ľudí v plodnom veku.

Austrália – z 27 % ázijská do roku 2025

Okolo 70 % prisťahovalectva do Austrálie počas 90. rokov pochádzalo z ázijských krajín. Miestny výskum ukázal, že za udržania súčasných trendov do roku 2025 bude Austrália z 27 % ázijská, pričom Ázijci sa už sústreďujú vo veľkomestách, čo spôsobuje známy fenomén „white flight“ na predmestia a vidiek.

Skutočnosť rapídneho nárastu ázijského obyvateľstva sa dá jednoducho demonštrovať na porovnaní za posledné štvrťstoročie. V roku 1980 bol počet neaborigénskych nebielych v Austrálii 250 000. Počas posledných 20 rokov 20. storočia toto číslo vyletelo na takmer dva milióny. Toto sa týka len čísel legálnych nebielych prisťahovalcov; austrálska polícia odhaduje, že v roku 1998 sa aspoň 500 ilegálnych imigrantov každý týždeň pokúsilo vstúpiť do krajiny, najčastejšie prostredníctvom návštevníckych víz.

Nový Zéland – rovnaký vzor ako Austrália

Obyvateľstvo Nového Zélandu podľa cenzu z roku 1991 bolo 3 434 950. Odhad z roku 1996 bol 3 547 983. Podľa cenzu z roku 1991 asi 73 % obyvateľov tvoria bieli. 12 % (okolo 430 000) Sú Maori, zatiaľ čo ostatní sú „ďalšie ázijské“ skupiny. Tieto vykazujú mieru rastu, ktorá, keď sa dá do súvislosti s ostatnými demografickými ukazovateľmi, utvorí do roku 2030 podobnú rasovú rovnováhu ako v Austrálii.

Celkový úbytok bielych

Vzhľadom na súčasné trendy prisťahovalectva a prirodzeného prírastku nebielych na všetkých troch svetadieloch – v západnej Európe, Severnej Amerike a Austrálii – sa zdá nepravdepodobné, že ktorýkoľvek z nich si udrží svoju bielu väčšinu po roku 2100.

Okrem stále narastajúcich vĺn nebielej imigrácie sa na stálom úbytku bielych podieľa ďalší faktor, ktorý tento proces akceleruje: nízka pôrodnosť bielych.

Správa zverejnená v Británii v júli 1998 Centrom rodinných štúdií (Family Policy Studies Center) ukázal, že v Británii každá piata žena v plodnom veku (teda, narodená po roku 1975) nemá žiadne deti, hlavne kvôli finančným pomerom. Tento ukazovateľ je dvojnásobný oproti generácii z roku 1945; zvyšuje sa od 50. rokov.

Pokles bielych – z 30 % svetového obyvateľstva na 15 % (rok 2000)

Rozsiahly prírastok celkového počtu nebieleho obyvateľstva je taktiež vážnou témou na zamyslenie: v roku 1900 bolo celkové obyvateľstvo sveta 1 625 miliónov, pričom bieli tvorili asi 485 miliónov. Takže na začiatku 20. storočia bieli ľudia tvorili asi 30 % obyvateľstve Zeme.

V roku 2000 sa počet obyvateľov sveta odhadoval na okolo 6 095 miliónov, z toho asi 953 miliónov bielych. Hoci ide o nárast v termínoch absolútnych čísel, v skutočnosti ide o polovičný pokles: v roku 2000 bieli tvorili len asi 15 % obyvateľstva sveta.

Exponenciálny a explozívny nárast nebieleho obyvateľstva sveta – ktoré sa zdvojnásobuje každých 34 rokov (zatiaľ čo biele obyvateľstvo sa zdvojnásobuje raz za 200 rokov) znamená, že do roku 2100 budú biele len tri percentá svetového obyvateľstva.

Medzi rokmi 1900 a 2100 – v priebehu dvoch storočí, ak sa nezmení smerovanie bielych krajín, podiel bielych na svete klesne z 30 % na 3 %.

Pilulka na kontrolu pôrodnosti – „tabletka bielej samovraždy“

60. roky 20. storočia vstúpia do dejín ako obdobie, kedy bol zavedený jeden z najvýznamnejších prostriedkov, ktorý ovplyvnil čísla bielych v histórii vôbec: vývoj tabletky na kontrolu pôrodnosti alebo orálna antikoncepcia, ktorá bola schválená na používanie v Spojených štátoch v roku 1965. Sociálne demografické trendy ukázali, že iba v západných, bielych, vyspelých krajinách sa antikoncepcia používa vo významnej miere.

Miera reprodukcie v bielych krajinách (čo sa týka ich pôvodného obyvateľstva) od zavedenia orálnej antikoncepcie padla až do bodu, kedy je pre väčšinu krajín menšia než stabilná miera udržania: 2,4 dieťaťa na ženu. V nebielych krajinách tretieho sveta však žiadne takéto obmedzenia neexistujú a obyvateľstvo narastá exponenciálne, zatiaľ čo biele obyvateľstvo v Európe a Severnej Amerike sa stenčuje: táto demografická časovaná bomba bude mať v nie tak vzdialenej budúcnosti vážne dôsledky pre celý svet.

Preľudnenie nebielych spôsobuje migráciu

Následné masívne preľudnenie nebielych krajín na svete je hlavnou hnacou silou nebieleho prisťahovalectva do bielych domovín Európy, Austrálie a Severnej Ameriky.

Napríklad v Indii, kde sa obyvateľstvo zdvojnásobuje každých 30 rokov, mnohí nevidia inú budúcnosť ako emigráciu do Austrálie, Ameriky alebo Európy, keďže problémy plynúce z prehusťovania populácie tlačia už ajtak krehkú infraštruktúru na bod zlomu.

Obyvateľstvo čiernych Afričanov sa zdvojnásobuje každých 24 rokov. Toto sa odráža v čoraz väčšom počte hladomorov na tomto kontinente a zvyšujúcich sa číslach čiernych utečencov vstupujúcich do Európy, Ameriky a Austrálie.

Všetky tieto populačné posuny v značnej miere menia zloženie a tvár súčasných bielych domovín – tým istým spôsobom, ako sa to stalo každému inému bielemu národu v histórii, ktorý bol následne zaplavený a vymazaný zo stránok histórie.

Rozhovor s Arthurom Kempom

Tento rozhovor s autorom knihy Pochod Titanov Arthurom Kempom bol uverejnený v roku 2002 na stránke Tightrope. Prinášame vám jeho slovenský preklad.

Povedzte nám niečo málo o sebe…

Mám 39 rokov (august 2002). Narodil som sa vo vtedajšej britskej kolónii Južná Rodézia. Moja matka je Holanďanka, narodená v Amsterdame a rodina môjho otca pochádza z Gillingham, grófstva Kent vo Veľkej Británii. Vzdelanie som získal v Južnej Afrike a mám vysokoškolský titul z troch hlavných predmetov: politológia, medzinárodné vzťahy a verejná správa.

Aký druh hudby počúvate?

Počúvam veľmi široký záber žánrov: od klasiky po súčasnú americkú country a WP hudbu. Veľmi rád by som vydal aj hudobnú verziu Pochodu titanov a už mám k tomu spísaný komentár a texty. Jediné, čo potrebujem, je pomoc niekoho s trochu väčším hudobným nadaním ako ja, aby to previedol do hudby!

Kedy ste dostali motiváciu napísať Pochod titanov?

V roku 1983 som v knižnici univerzity v Kapskom meste v Juhoafrickej republike robil nejaký s touto témou nesúvisiaci výskum, keď som narazil na knihu o dejinách čínskeho národa. Zaujatý som pátral ďalej v danej časti knižnice. Našiel som haldy kníh venujúcich sa histórii Japoncov, čiernej rasy, Inkov, Aztékov, austrálskych Aborigéncov, Arabov, amerických Indiánov, Polynézanov – naozaj tam bola história každého národa a každej rasy na svete – okrem, čo ma prekvapilo, histórie bielej rasy. Vtedy som sa rozhodol, že toto je vec, ktorú sa pokúsim vytvoriť ja.

Takže ako dlho trvalo napísanie knihy?

Od času, kedy som prvýkrát chytil do ruky pero po dopísanie prvého kompletného rukopisu to trvalo o niečo menej ako 17 rokov! Samozrejme, nie všetok čas som strávil písaním – boli tam prestávky – ale väčšinu z toho času som robil výskum, bádal v knižniciach a múzeách po celom svete, veľa miest som navštívil osobne. Počas toho som precestoval päť kontinentov.

Nakoľko vám boli nápomocné už existujúce zdroje?

Prvú predstavu o rozsahu knihy som dostal z teraz smutne (ale neprekvapivo) zaniknutého oddelenia kultúrnej histórie západnej Európy na univerzite v Kapskom meste. Hoci tamojší pracovníci boli zasnení liberáli a nemali žiadne pochopenie pre vedúcu silu histórie – rasu – aspoň mi dovolili nahliadnuť do veľkých udalostí dejín, hoci ich náhľad bol úplne bezrasový.

Ďalším použiteľným zdrojom, ktorý som našiel, bola kniha profesora Johna Bakera Rasa(vydaná v Oxford University Press), ktorá do dnešného dňa ostáva klasikou rasovej typológie. Potom som objavil knihu Hansa F. K. Gunthera ešte spred druhej svetovej vojny Rasové prvky európskej histórie (anglický preklad vydal Methuen), hoci nenasledovala jasnú historickú líniu a jej značná časť bola zastaraná. Obsahovala tiež zopár zjavných chýb v rasovej klasifikácii – veci, ktoré sme boli schopní zistiť až moderným DNA testovaním, ktoré v čase, kedy Gunther písal, ešte nebolo objavené.

K najlepšiemu prameňu som sa dostal, až keď som mal hotové tri štvrtiny rukopisu! Bola to séria článkov s názvom „Kto sme“, ktorú napísal Dr. William Pierce v časopisoch Attack a National Vanguard. Išlo o projekt Dr. Pierca a hoci mi povedal, že ho vždy chcel dokončiť, bohužiaľ na to nemal dosť času. Aj keď v článkoch „Kto sme“ dokonca sám uviedol, že sú neúplné a veľa podstatného neuviedol, stále ide zďaleka najlepší prehľad rasovej histórie, aký bol kedy napísaný. Pochod Titanov: si však získal uznanie Dr. Pierca a National Vanguard Books ho na jeho požiadavku podporili.

Ústrednou myšlienkou Pochodu titanov je vzostup a pád civilizácií v súvislosti s rasovým zložením spoločnosti, ktorá civilizáciu vytvára. Ako ste prišli k tomuto námetu?

Zdôvodňovanie je pomerne prosté: expresívne povedané, vieme, že kdekoľvek sú veľké počty bielych, tam je civilizácia a kde nie sú žiadni, všetko ide do pekla. Tento celkom jednoduchý a prirodzený poznatok som potom aplikoval na všetky civilizácie – a sledoval som ich vzostup a pád z tohto hľadiska. Potom už len stačilo hľadať artefakty: umenie, kostrové pozostatky, jazyk či akékoľvek rasové/kultúrne indikátory – ktoré by mohli preukázať, aké bolo rasové zloženie určitej civilizácie v rozličných časových okamihoch. Nebolo to až také zložité, keď som vedel, čo hľadať, hoci to zaberalo veľa času.

A samozrejme, výsledok bol predvídateľný: kdekoľvek povstala civilizácia, tam bolo možné nájsť bielych, dokonca aj v Číne, Japonsku a dávnej Amerike; a kdekoľvek civilizácia padla, bolo možné badať dôkazy o príleve a zaplavení daného štátu nebielymi, najčastejšie cez ich použitie ako „lacnej pracovnej sily“ (ktorá sa nakoniec ukázala ako veľmi drahá, keďže civilizáciu nakoniec stála jej samotnú existenciu).

Aká najzaujímavejšia vec sa vám stala počas výskumu?

Povedal by som, že najzaujímavejšia vec, ktorú som počas výskumu objavil, bolo zistenie, akou upadnutou sa stala súčasná akademická obec. Bol to značný šok, dokonca aj pre cynika ako som ja. Z najväčšej časti len donekonečna opakujú, čo iní povedali – každý, kto má vysokoškolské vzdelanie, vám to potvrdí. Ak študent napíše prácu, kde necituje desiatich ľudí na každej strane, má zhoršenú známku za „nedostatok zdrojov“ – božechráň, aby napísal nejaké vlastné názory alebo myšlienky! Toto je v skutočnosti úmyselný spôsob ako odrádzať ľudí od nezávislého myslenia a skúmania!

Počas diskusie o starovekom Egypte s údajne veľmi schopným a sčítaným špecialistom na egyptológiu Oxfordskej univerzity som zistil, že hoci veľakrát videl obrázky z Tutanchamónovho hrobu, nikdy o nich nezmýšľal v rasových kategóriách! A to napriek tomu, že z tejto hrobky pochádzajú niektoré z najviac evidentných rasových vyobrazení v celom Egypte: od černochov udupávaných topánkami kráľa Tutanchamóna po zviazaných väzňov na jeho vychádzkovej palici. Ale tento „špecialista na Egypt“ „uvidel“ rasové dôsledky týchto vecí, až keď som mu ich ukázal (nebudem ho menovať pre ochranu jeho akademickej kariéry a tiež preto, že nevedel, na čom som pracoval).

Bolo to vcelku udivujúce: predo mnou stál človek, ktorý doslova celý život zasvätil štúdiu starovekého Egypta, mal v tejto oblasti titul PhD. a nemal ani poňatia o rasovom dianí v danej spoločnosti: pretože ho učili len čítať a opakovať, čo povedali ostatní liberálni akademici a pretože bol učený NIKDY nepoužívať vlastný rozum a nezávislé myslenie.

Podobné prípady som našiel po celom západe – ďalšou zaujímavou príhodou bolo, keď som kurátorovi jednej z výstav v Metropolitnom múzeu v New Yorku poukázal na to, že sumerské sochy, ktoré tam boli vystavené, mali všetky vsadené modré lazuritové oči, čo je jasným umeleckým indikátorom rasy. Jeho odpoveď: „Fíha, o tom som nikdy predtým nerozmýšľal.“

Predávate svoju knihu aj na CD?

Áno. Celá kniha bol najprv zverejnená na internete – daru z nebies! Za takmer nulovú cenu som ju mohol poskytnúť na nahliadnutie všetkým! (Keby som len k tomu mal dolár za každé kliknutie!) Aj teraz je kniha viac čítaná online než offline: predpokladám, že to predznačuje príchod novej vlny internetových kníh. CD verzia má ďalšiu výhodu v tom, že mnoho ilustrácií je tam aj vo farbe.

Čo je hlavným cieľom, ktorý by ste chceli vytvorením Pochodu titanov dosiahnuť?

Pomôcť zachrániť bielu rasu! Mojím hlavným cieľom je prezentovať rasový svetonáhľad na akademickej úrovni, a teda šíriť pochopenie pre dôležitosť rasy ako rozhodujúceho faktora histórie. Pretože ak k tomuto nepríde, naša západná biela civilizácia zanikne a ak PT môže čo len v drobnej miere pomôcť pri jej záchrane, zomriem ako šťastný človek.

Som toho názoru, že ak sa budú dejiny písať o 300 rokov, budú obhajovať všetko, čo sme spravili na zaistenie svojho prežitia: jednoducho preto, že ak biela rasa zanikne, do pár storočí nebudú žiadne písané dejiny alebo čokoľvek iné. Takže ak sa v tom čase stále bude niečo písať, bude to preto, lebo sme vyhrali. Čo si myslíte: ako budú vaše knihy vnímané budúcimi generáciami?

Dúfam, že Pochod titanov bude vnímaný ako základ nového svetonáhľadu, alebo skôr definitívneho zjednotiteľa svetonáhľadu, ktorý doteraz existoval, ale nikdy nenabral ucelenú podobu. Týmto myslím, že rasové povedomie existuje minimálne od konca 19. storočia, ale nikdy nebolo podrobne aplikované pri vysvetľovaní všetkých kľúčových udalostí dejín – v kontraste s marxizmom a komunizmom. Inými slovami doteraz existovalo porozumenie konceptu rasy, ale ja dúfam, že PT dá tomuto konceptu praktické vyjadrenie. Ak prežijeme, tak to bude kvôli tomu, že dostatok ľudí pochopí podstatu riadiacej sily všetkých udalostí histórie: rasy.

Ak by moja kniha k tomuto mohla prispieť čo len malou mierou, bol by som veľmi rád.

Bieli roľníci v Rodézii považovali za podstatné, aby ostali v rámci platného práva a Mugabeho systému namiesto toho, aby bojovali… Dnes už ani nemôžu obrábať svoje polia bez toho, že by čelili riziku uväznenia… V ktorom bode je podľa vás vhodné začať revolúciu?

Sú tu dve veci, ku ktorým by som sa chcel vyjadriť. Po prvé, musím vám povedať, že mám skutočne len obmedzenú mieru súcitu k bielym farmárom v Zimbabwe. Nabudúce, keď uvidíte rozhovor s niektorým z nich alebo budete čítať článok v novinách, všimnite si ich vek. V takmer 90 % prípadoch, o ktorých viem, sú to prinajväčšom štyridsiatnici a niektorí dokonca dvadsiatnici či tridsiatnici. Teraz si to vypočítajme: Mugabe sa dostal k moci v roku 1980. To znamená, že Mugabe prišiel k moci, kedy drvivá väčšina bielych farmárov momentálne vyhadzovaná zo svojich pozemkov boli tínedžeri a určite nie vlastníci fariem.

Inými slovami, väčšina z nich si úmyselne zvolila usadiť sa v Zimbabwe, aby podporili čiernu vládu. A mnohí, určite väčšina, sú narodení v cudzine, najmä sú to Briti. Ak mi neveríte, sami si to všimnite pri najbližšej príležitosti, keď sa nejaký biely farmár bude sťažovať, ako je s ním zachádzané.

A čo nie je všeobecne známe, jeden biely farmár, Timothy Stamps, je členom Mugabeho kabinetu ako minister zdravotníctva. Stamps sa narodil vo Walese, Spojené kráľovstvo. Jeden z prvých farmárov, ktorý bol zabitý, bol chlapík vo svojich stredných tridsiatych rokoch. Mal za ženu Dánku, ktorá prišla do Zimbabwe dlho potom, čo Mugabe prišiel k moci, presne za cieľom tu pracovať a podporiť režim „novej demokracie“. (Čo ani nie je potrebné dodávať, medzitým utiekla späť do Dánska.) A teraz chcete, aby mi bolo ľúto takýchto ľudí? Naozaj ma mrzí osud starých ľudí, ktorí tam sú uväznení, samozrejme. Ale tí mladí, ktorí si sami zvolili podporovať čiernu vládu, pričom ignorovali všetky varovania ľudí ako ja, nie, je mi ľúto, ale ich problémy ma vôbec netrápia.

Sú ako bieli Juhoafričania: keď mali šancu demokraticky sa rozhodnúť, či chcú odovzdať osud svojej krajiny Africkému národnému kongresu alebo nie a v roku 1992 sa o tom konalo referendum, 2,1 milióna z nich povedalo „áno“ a len 860 000 hlasovalo za „nie“. Bieli Juhoafričania sa čoskoro dočkajú ovocia svojej politickej korektnosti.

Okrem toho, väčšina rasovo uvedomelých bielych Rodézanov opustila krajinu dávno. Okrem tých ľudí, ktorí tam ostali uväznení pre vek alebo finančné ťažkosti, tí, ktorí si dobrovoľne zvolili ostať a dokonca sa prisťahovať do Zimbabwe POTOM, čo čierni prišli k moci, no, oni len dostávajú, čo si zaslúžia.

Príroda je neľútostná: ak nedodržiavate jej zákony, spájate sa s cudzincami, zomriete.

K vašej hlavnej otázke: kedy by bol najlepší čas začať vzdorovať. Jednoduchou odpoveďou je, že Rodézia aj Južná Afrika boli predurčené k pádu a akýkoľvek „odpor“ v zmysle vojenskej akcie bol nezmyselný. Teraz ma nepochopte nesprávne: štyri roky som slúžil v juhoafrickej armáde. To, na čo narážam, je, že obe tieto krajiny sa dopustili smrteľného hriechu a dovolili, aby ich územie bolo zaplavené rasovými cudzincami pre účely „lacnej pracovnej sily“.

Keď už raz nebieli boli v krajine – alebo, ako v prípade Zimbabwe, boli tam vždy – a získali výhodu bielej medicíny, vzdelania, obliekania, čítania, písania, bývania, sociálnej podpory, atď. a rozmnožili sa na masívne počty, bol to koniec. Južná Afrika nasledovala rovnakú cestu: používaním čiernej pracovnej sily v baniach, továrňach a na farmách bieli hlúpo dovolili nebielym, aby vystupňovali svoje čísla až do dosiahnutia bodu, kedy boli zaplavení šírym množstvom.

Pamätám si, že keď som v strede 80. rokov slúžil vo vojsku Južnej Afriky, pozeral som sa na čísla a hovoril som si, že je to koniec: nikdy sme v armáde nemali viac než 180 000 bielych a čierneho obyvateľstva bolo vyše 35 miliónov a narastalo – nikdy sme nemohli dúfať, že by sa nám podarilo ich dlhodobo ovládať.

Nemá žiadny zmysel „vzdorovať“, keď ste už dopustili, aby ste sa stali drobnou menšinou: musíte „vzdorovať“ PREDTÝM než ste tou menšinou.

Existujú názory, že keď sme opustili Európu a vytvorili Spojené štáty americké, v konečnom dôsledku to malo negatívny efekt pre bielu rasu celosvetovo… Čo si o tom myslíte?

Nie, nesúhlasím. Biela rasa je jediná rasa na svete, ktorá limituje svoje počty vzhľadom na okolité prostredie. Ak by bieli ostali len v Európe, naše čísla dnes by boli podobné ako sú v Európe v súčasnosti. Ale pretože sme išli do Severnej Ameriky, Austrálie, atď., je dnes bielych dvojnásobok. Toto znamená, že aj ak tri štvrtiny bielej rasy budú poslané k stene, prestanú sa množiť, zmiešajú sa, atď., stále budeme mať dostatočne veľký genetický základ, z ktorého môžeme začať odznova v oblasti, ktorá je rasovo uvedomelá. Takže si myslím, že dlhodobý eugenický účinok imigrácie do USA bol pozitívny, napriek súčasným ťažkostiam.

Takže, kam si myslíte, že smerujeme?

V prvom rade dúfam, že nejaká biela krajina kdekoľvek na svete si uvedomí, že biela civilizácia je v smrteľnom ohrození: to by bola prvá cena. Ak toto zlyhá, môžeme očakávať, že do 100 alebo 150 rokov sa všetky v súčasnosti väčšinovo biele krajiny stanú menšinovo bielymi. Máme budúcnosť aj potom? Možno: ak budeme teraz pracovať dobre a zachová sa jadro rasovo uvedomelých bielych ľudí a všetci bieli liberáli (ktorí sú naši skutoční nepriatelia) sa zmiešajú do nemoty alebo sa prestanú množiť. V tom prípade bude svet pozostávať z mora neschopných nebielych a „našich“ ľudí. Bez zásahov bielych liberálov budú naši ľudia mať slobodu zobrať si akékoľvek územie, ktoré si zaželajú, zhromaždiť tých najlepších z nášho rodu a začať odznova. Pretože v tom štádiu už nebieli nebudú schopní nás zastaviť: iba nepriateľskí bieli. A môžeme dúfať, že v tom čase už budú všetci dávno preč. Toto je, zdôrazňujem, druhá cena; medzitým musíme všetci pracovať tak tvrdo, ako len dokážeme, na dosiahnutie prvej ceny