O velikosti a pádu – rozhodně neočekávaném – Tartarie bylo napsáno již mnoho řádků. Dnes však máme k dispozici dostatek materiálů na to, abychom se mohli v této otázce zorientovat. Nejprve si přiblížíme některá dějinná fakta, která historie jaksi obchází. Je to pro nás o to spíše zajímavé – lze-li vzhledem k tragédii našich Předků mluvit o zajímavosti – neboť celý tento proces likvidace Tartarie se ve značné míře týkal i nás.

Důležité to je pro nás i proto, abychom se rozhodně vyvarovali chyb, které vedly k pádu mohutné Državy, který nikdo neočekával. Hned zdůrazňujeme, že nešlo o vojenskou porážku. Vojenské operace přišly na řadu až jako následek jiných událostí, které byly detailně naplánovány a provedeny. To hlavní, co lze uvést jako charakteristika je zrada, vnitřní zrada. Dnes totiž je vidět náběh na stejné chyby a omyly. Je načase přejít k realitě.

Připomeňme si citát z knihy Johna Colemana: „Kdo nezná minulost je odsouzen k jejímu opakování“.

Jedním z klíčových bodů pochopení celého procesu spiknutí, které vedlo k likvidaci Tartarie je pochopení toho fenoménu, který historie podává jako napoleonské války. Válka sice byla, ale o něčem úplně jiném.

Napoleonská doba zanechala po sobě množství artefaktů a památníků. Pokud je pozorně prozkoumáme a spojíme si souvislosti, před naším zrakem se začne odvíjet úplně jiný obraz této války.

Ruská štátna knižnica vytvorila samostatnú stránku, ktorá je venovaná napoleonským vojnám roku 1812:

V kategórii „artefakty“ je uvedená veľmi zaujímavá plaketa, ktorá bola vydaná pri príležitosti storočnice napoleonských vojen v roku 1912. Na plakete sú vyobrazení na jednej polovici cisár Napoleon I. a druhej cár Alexander I. Zaujímavé je ale to, že zobrazení sú tvárou v tvár v priateľskej kompozícii.

Ale keď si ešte prečítame zadnú stranu plakety, sotva tomu môžeme na prvý pohľad porozumieť:

ВЪ ЕДИНЕНІИ СИЛА: ПРОМЫСЛ БОЖІЙ ТВЕРДОСТЬ МОНАРХА ЛЮБОВЬ КЪ РОДИНѢ НАРОДА

Po slovensky by sme to mohli čítať asi takto:

V JEDNOTE JE SILA: ÚMYSEL BOŽÍ   PEVNOSŤ MONARCHU   LÁSKA K VLASTI NÁRODA

A teraz si spojme, čo je zobrazené na lícovej strane a čo na reverze. Na chvíľku si predstavme, že by v takomto priateľskom postoji (tvárami k sebe) boli zobrazení Stalin a Hitler. Ak je ťažko pochopiť čo tam vlastne je na priateľskej plakete napísané, predstavte si, že by tento nápis bol na ich spoločnej plakete:

Je také niečo možné? Máte pravdu, ani náhodou.

Čosi absolútne nepredstaviteľné. O akom zjednotení môže byť reč, keď – podľa oficiálnej verzie – proti sebe bojovali.

Pozrime sa do knihy V. A. Ašiku – pôvodne vydanej v roku 1849 – venovanej pamätníkom a medailám na pamäť bojových hrdinských činov ruskej armády vo vojnách 1812, 1813 a 1814, a aj na pamiatku imperátora Alexandra I.

Na strane 156 sú zaujímavé vyobrazenia:

Medaila č. 7 má na prednej strane vyobrazeného Napoleona. Na rube vidíme chrám Krista Spasiteľa v Moskve, dole uvedené roky: 1812-1912.

Medaila č. 8 zobrazuje bustu cisára Napoleona v uniforme a s medailami. Rub je podobný ako na medaile č. 7.

Medaila č. 9 na čelnej strane zobrazuje profil cisára Napoleona, pred ním napravo je nápis NAPOLEON I. Ale všimnime si bližšie ako je nápis prevedený: „NAПOLEON I.“! Na rube je hore do polkruhu napísané „NA PAMÄŤ“, päťcípa hviezda a v strede „1812-1912“.

Takže v Rusku, v ruskom jazyku vydávali medaile s portrétom Napoleona I. Každému mysliacemu človeku musí byť hneď jasné, že s tou „Napoleonskou“ vojnou nie je čosi v poriadku. Čo nám zamlčiavajú? Je viac ako očividné, že v 19. storočí bol v cárskom Rusku vzťah k Napoleonovi I. úplne iný, ako nám to podávajú dnes.

Môžeme nazrieť aj do ďalšej zaujímavej knihy. Je to kniha o Puškinovi, ktorú pôvodne v roku 1862 napísal P. I. Bartenev:

Kniha bola vydaná v Moskve, dočkala sa viacerých vydaní. Originál je uložený v Ruskej štátnej knižnici.

Pozrime sa na stranu 77, kde nájdeme tieto zaujímavé slová:

Veríme, že našim čitateľom je známa Staroslovienska Bukvica a vedia si tento výber prečítať. Je veľmi zaujímavé, že aj Puškin mal k Napoleonovi kladný vzťah..? Z oficiálneho podania nám očividne čosi dôležité vypadlo. Ak by to bolo tak, ako podáva história, prečo Rusko nezaujalo rovnaký postoj k Hitlerovi?

V knihe je na strane 79 uvedený aj úryvok z básne, ktorú Puškin zasvätil Napoleonovi:

Treba spomenúť aj to, že tieň Napoleona doslovne oslovoval najlepších ruských básnikov – strana 80. Neobracal sa k nemu iba Puškin, ale aj iní vynikajúci ruskí básnici: Lermontov, Ťutčev, Chomiakov:

Dejinné súvislosti vtedajších udalostí skreslili a zmenili, aby nakoniec z cárovho spojenca urobili hlavného nepriateľa Ruska v 19. storočí.

V časti predchádzajúcej knihy je opis zasvätený chrámu Krista Spasiteľa. Nájdeme tam zobrazenú medailu:

Je to pamiatka na oslobodenie Moskvy od nájazdu cudzincov. Ale podľa oficiálnej verzie Rusi podpálili Moskvu sami a z mesta odišli. Keď prišli Francúzi, nenašli tak nič. Po mesiaci Moskvu opustili, teda v podstate žiadne oslobodzovanie mesta nebolo. O čo tu vlastne ide a o akých cudzincoch tu je reč?

Západný vojak s kresťanským krížom na štíte sa chystá dobiť na zemi ležiaceho raneného „cudzinca“, ktorý leží už vedľa mŕtveho druha, pričom tretí hľadá spásu v úteku. O aké udalosti v skutočnosti ide?

Prečo artefakty 19. storočia nesúhlasia s oficiálnou verziou histórie?

V roku 1912 sa v Moskve uskutočnila výstava venovaná storočnici napoleonských vojen. Pri tejto príležitosti bola vydaná aj kniha opisujúca expozície a exponáty výstavy. Aj táto kniha je dnes v Ruskej štátnej knižnici:

V sále č. 8 sú exponáty venované rokom 1813-1815. Na stranách 58/59 nájdeme zaujímavé informácie:

Opisuje sa tu šabľa Napoleona, ktorá bola odovzdaná generálovi Šuvalovi, ktorý sprevádzal Napoleona na Elbu. Ale generál Šuvalov podľa oficiálnej verzie bojoval na strane Ruska proti Napoleonovi a bol hrdinom roku 1812.

V tretej, železnej vitríne sú vyložené uniformy francúzskych vojsk, ktoré boli odovzdané Múzeu v r. 1812. Medzi nimi sú však aj vzorky uniforiem, ktoré predložil Napoleon cárovi Alexandrovi ako návrh honosnejších uniforiem pre ruské vojská..? Akosi sa mu ruské uniformy nepozdávali.

A už ani neprekvapuje, že základné služobné poriadky ruskej aj francúzskej pechoty vypracovali ruskí generáli…

V knihe Pamätníky a medaily bojových hrdinstiev ruskej armády vo vojnách 1812, 1813 a 1814:

Je uvedený pamätník v dedine Tarutine:

Pamätník bol postavený v roku 1843. Problémom však je – bez ohľadu na to, čo je na ňom napísané – že na jeho vrchole je inštalovaný Francúzsky orol:

Môžeme si ho priblížiť detailnejšie:

Orol s vytiahnutými krídlami a hlavou otočenou doľava je určite francúzsky – bol používaný práve na štandardách Napoleona. Čo vlastne symbol Napoleonovej armády robí na ruskom pamätníku? Žeby išlo o nejaký náhodný omyl z nevedomosti?

Pri meste Černochovsk v Kaliningradskej oblasti dal pruský kráľ Frindrich Wilhelm 3. postaviť na mieste, kde zahynul vojvoda Michael Andreas, pamätník padlým. Ale prečo aj tu nachádzame francúzskeho orla?

A ešte jeden pamätník víťazstva ruských vojsk, ktorý stojí v dnešnom Bielorusku. Na pamätníku je orol, ktorý drží v pazúroch veniec. Prečo?

Orol a okrúhly veniec boli základnými symbolmi napoleonskej armády:

Prečo vlastne predpokladáme, že tieto pamätníky postavili ruským vojakom?

A tu prichádzame k ešte zaujímavejšiemu pamätníku v meste Smolensk:

Na strmý vrchol sa škriabe (európsky) vojak. Údajne má táto kompozícia symbolizovať ťažkú dostupnosť, resp. nedostupnosť Ruska pre nepriateľské vojská.

A znovu sme pri orlovi – jednohlavom. Ale ruským symbolom bol vždy dvojhlavý orol. Pamätník bol postavený 100 rokov po vojne 1812.

Na tomto pamätníku je však niečo ešte zaujímavejšie – a to je mapa Ruska. Rusko je tu zobrazené rozlohou iba po pohorie aj rieku Ural:

Nachádzame tu aj nápis: „Vďačné Rusko hrdinom roku 1812“.

Aj tu sa dostávame k veľmi zaujímavej otázke. Prečo je tu zobrazená hranica Ruska iba po Ural, keďže v oficiálnych historických zdrojoch sa hovorí, že Rusko v tom čase vyzeralo už úplne inak? Veď táto skutočnosť sa dá overiť v mnohých zdrojoch, ktoré sú k dispozícii zadarmo na internete.

Na internete možno napríklad nájsť aj nemeckú mapu z roku 1863, ktorá zobrazuje Rusko v podstate presne tak isto:

Presne ako na pamätníku – východnou hranicou vtedajšieho Ruska je Ural.

A máme tu ešte jeden typický pamätník, ktorý bol postavený pred iba niečo viac ako 100 rokmi na žiadosť Francúzska. Povolenie na jeho výstavbu dal cár Nikolaj II. Na ňom je už nápis po francúzsky, ale ak sa mu lepšie prizrieme uvidíme, že ak by nebol francúzsky nápis, tak by presne zapadol medzi ostatné pamätníky:

Ten istý orol s hlavou otočenou doľava. Bol súčasťou heraldiky Prvej Francúzskej ríše Napoleona I. v rokoch 1804-1814/15.

Pamätníkov francúzskym vojskám je v Rusku viac, my sme uviedli iba tie, ktoré nám umožnia si vytvoriť jasnú predstavu o podstate celého tohto jezuitského projektu. Ale na záver tejto faktografickej púte sa pozrime ešte na list Napoleona cárovi Alexandrovi I., ktorý je uložený v Ruskej štátnej knižnici:

Treba doplniť, že existujú aj nezverejnené preklady tohto a ďalších listov korešpondencie medzi Napoleonom a Alexandrom I. Ale pre nás je zaujímavý aj tento preklad – aj keď niektoré veci z neho nevyplývajú. Je tu však veta:

„… я на самом деле хотел бы пожертвовать Вам преимуществом первым войти в Москву…“

Inými slovami, Napoleon úctivo ponúka Alexandrovi možnosť, aby on sám vstúpil do Moskvy ako prvý. Na takúto ponuku môže existovať iba jedno jediné vysvetlenie. Napoleon aj Alexander I. bojovali spolu proti spoločnému nepriateľovi. Inak táto veta nemá žiadny mysel a nedá sa nijako inak logicky vysvetliť.

Čo v skutočnosti spôsobilo neočakávaný pád mohutnej Dŕžavy Tartarie – resp. všetkých Tartarií – si povieme v pokračovaní. Zozbierali sme už dosť poznatkov.

V tejto časti si rozoberieme hlavnú príčinu pádu Tartarie, ale to hlavné, čo potrebuje dnes človek vedieť je ako sa z minulosti poučiť a ako postupovať, aby sme neupadli do tej istej pasce, do ktorej nás chytili v minulosti. Teda v prvom rade ide predovšetkým o praktický, racionálny „návod“. Teórií už bolo dosť. Dnes musíme vedieť čo je podstatou vecí, nie čo o tom šíria ambiciózni jednotlivci.

Je Ráno Svaroga a informácie už sú prístupné cez Rodové kanály. A tie sú prístupné bez akýchkoľvek zákazov, ak Človek chce a vyvinie dostatočnú vedomú a vôľovú aktivitu, ktorú korunuje činmi. Naša Tradícia bola vždy postavená na osobnej skúsenosti. Takto dokážeme identifikovať a nadobro oddeliť parazitické egregoriálne informačné zdroje od Rodového kanálu.

Takýchto Človekov už u nás pribúda. Nejde teda o žiaden ojedinelý prípad a ani sa toho netreba obávať. Ste to, čo chcete byť, ste Vôľa, všetky limity a obmedzenia môžete zahodiť. Vy a jedine vy, ako jediná Autorita vo Vesmíre. Naši Prѣdkovia nástojili na veľmi striktnom postupe, ktorý by sme mohli opísať asi takto: Neverte ničomu, čo vám hojne ponúkajú, nech by tomu ľudia verili aj tisícročia. Na začiatku procesu hľadania všetko zavrhnite a začnite pátrať od ničoho sami. Ak to, čo ste zavrhli je pravda, tak ste nič nestratili, iba ste dogmu nahradili vlastnou skúsenosťou.Rozhodne nie rabským, kresťanským „blahoslavení, lebo nevideli a uverili“. Dnes, v Ráne Svaroga je už výber jednoduchý. Buď „verím“ (lebo neviem), alebo viem. Kon Stavby Sveta hovorí: Čo prehlásim, to aj som.

Cestu vám budú krížiť takí, ktorí vás chcú zviesť z púte po vašej vlastnej ceste. Budú takí, ktorí to budú robiť cieľavedome, úmyselne – pretože nechcú, aby ste napredovali v poznávaní. Ale budú aj takí, ktorí ani netušia, že nejaká cesta vôbec existuje.

A až keď si overíme všetko, čo sa overiť dá, keď budeme vedieť, t.j. nadobudneme Znanie (veriť stačí aj doma za pecou), až vtedy môžeme oddeliť užitočné od neužitočného, až vtedy môžeme nastaviť na myseľ filter – vyjadrený nám už dobre známou postupnosťou Obrazov bukvíc Ѩ–Ѭ aj so spätným čítaním.

A prečo sa nemožno riadiť radami iných ľudí? Pretože kým nemáme praktickú skúsenosť práce s energiami a s informáciami zostupujúcimi cez Rodový kanál z Astrálu, tak môžeme pracovať iba s informáciami, ktoré dostávame od iných ľudí spravidla verbálnou cestou. Je však Ráno Svaroga a už nie sme odkázaní iba na verbálny kanál príjmu informácií. Dnes už sa šíri veľké množstvo našich, dôležitých informácií, ktoré zachycujú aj tí, ktorým nie sú určené. Ale to je iba akási základná časť. Človekom sa postupne aktivizuje aj mentálny kanál, ktorý nie je prístupný tvarom, lebo patrí iba k Živatme. Tá časť informácie, ktorá zostupuje mentálnym kanálom sa k nim nikdy nedostane. Čím viac budete o novej informácii premýšľať, tým viac sa vám ozrejmí, čo je aj dôkazom postupnej aktivizácie mentálneho kanálu. Informácie totiž majú vrstvovú, slojovú štruktúru, prichádzajú naraz vo viacerých hladinách. Po osvojení si prvej vrstvy sa vám otvorí druhá, či akákoľvek ďalšia, podľa jej zložitosti. Nemôžu ju teda zneužiť a použiť proti nám. Dnes už na to nemajú dosah.

Tartaria – rovnako ako aj Rus Slovienov – bola Dŕžava. Nie štát ale Dŕžava. Keď promovaní historici píšu, že u nás vznikol prvý „štátoprávny útvar“ neskoršie ako u iných národov, majú pravdu. Štát je nadstavba na kresťanskej cirkvi, Dŕžava je nadstavba na Rodovom systéme. Kým štát podlieha Pavlovmu príkazu „každá duša musí podriadiť sa vrchnosti, lebo všetka moc je od Pána“, Dŕžava „drží“ Vôľou Rodov. Rodový systém štruktúrou spočíva na rodinách, ktoré sú v obciach organizované do Občín. A Občina je jednorodá štruktúra, v ktorej každý jej člen pozná svoje miesto, vyznáva rovnaký súhrn hodnôt (ideológiu) a plní v nej svoje úlohy, ktoré sú zamerané na udržanie kompaktnosti tejto štruktúry. Dôležité je najmä to, že v Občine sa rozhodnutia prijímajú Jednohlasne, nie „demokratickou väčšinou“, ale – a toto je dnes najdôležitejší bod – vždy a zásadne NEANONYMNE. Anonymné voľby neumožňujú skutočnú kontrolu nad spoločnosťou, pretože ten, kto volil nemôže dokázať koho v skutočnosti volil a teda – ak zvolený koná inak, ako pred voľbami sľúbil – nemôže svoj prejav vôle odvolať. Ak odvolá svoj hlas, tak voľba prestáva byť jednohlasná a zvolený musí odstúpiť.

V Dŕžave volili ba kopní muži. Nikto iný nemal volebné právo.

Historici vlastne svojim tvrdením nesvedčia o zaostalosti Slovienov (neskoré vytvorenie štátoprávneho útvaru), ale o fakte, že mali dlho problém s našim pokresťančením, teda s likvidáciou zvyškov našej Dŕžavy. Ostatné „národy“ okolo sa prispôsobili (zradili sloviensky pôvod) oveľa skôr.

Kým v Rodinách boli iba Človekovia, systém fungoval bez chýb. Človek je celostná bytosť, ktorá nepotrebuje druhého Človeka zrádzať, klamať, podvádzať, ohovárať, zabíjať a pod. Spoločenstvo Človekov je takto zvonku nenarušiteľné, a preto práve v toto potrebovali Temní zmeniť.

Z patriarchálneho systému Slovanstva sa nám dochovalo učenie o Konoch Rita, alebo inak o Telegónii. Inými slovami, hovoríme o dodržiavaní čistoty Krvi. Tí, ktorí dodržiavali čistotu Krvi boli nazývaní Slovieni, pretože Múdrosťou Prҍdkov (Slωvω) udržiavali čistotu Krvi (Vҍny, t.j. Žily od ŽivAtmy). Jať je tam preto, lebo prepájame Múdrosť na Nebesiach so životom na Zemi, a Om preto, lebo pôsobenie tejto Múdrosti siaha až tam, kam ani „nedovidíme“, ale vplyv napriek tomu účinkuje.

Kony Rita opisujú spôsob vedenia života, ktorý stojí výlučne na čistote Krvi tak, aby sa v Rodoch rodili iba Človekovia. Vnímavý čitateľ si určite pamätá, že téma „Krv je najväčšie tajomstvo“ sa opakovane zdôrazňuje aj v Bulgakovom diele „Majster a Margaréta“.

Narušením Konov Rita došlo k narušeniu Občín. Občiny následne prestali byť jednorodými spoločenstvami a Dŕžava viac nemala na čom „držať“. Dôvod sa už následne našiel – „kto chce psa biť, palicu si nájde“.

Ak pochopíme, ako tento stav docielili, tak sa dokážeme vyhnúť zopakovaniu toho, čo zničilo Tartariu.

V minulom diely sme poukázali na fakt, že Napoleon nebojoval proti, ale spolu s ruským cárom proti spoločnému nepriateľovi. Už titul „cár“ môže veľa napovedať. V Staroslovienskej Bukvici má každá bukvica aj Obrazy, pričom hlavný Obraz bukvice „Ц“ je „Cieľ“. Prípona –AR znamená uchovávanie toho, čo sa pred ňou nachádza, teda „c-AR“ je uchovávateľ akéhosi cieľa, teda plnenie akejsi konkrétnej úlohy. Takto lek-ár je uchovávateľ umenia liečenia, such-ár uchováva sucho, brank-ár uchováva (stráži) bránku a podobne. V slovanských jazykoch je to v podstate bežný jav. Teda „cár“ mal za úlohu – od kohosi – uchovávať nejaký cieľ, t.j. plnil nejakú konkrétnu úlohu. Kto mal právo či moc ho takouto úlohou poveriť?

Na úvodnom obrázku článku je mapa Tartarie, ktorá sa zachovala v jednom archíve na Slovensku. Mapy Tartarie už určite mnohí naši čitatelia videli. Prekvapením je nájdenie takejto knihy u nás. Známym faktom je aj to, že Tartarií bolo veľa, ako to potvrdzuje aj táto mapa.

Na internete už nájdete množstvo materiálu potvrdzujúceho jadrovú vojnu v minulosti. Vždy ide o obdobie okolo polovice 19. storočia, čo je v súlade aj s nálezmi u nás. Napríklad jeden film z mesta Tule, ktorý datuje veľkú katastrofu na rok 1834:

Vojna roku 1812 bola prípravou predpolia pre nástup oveľa väčšej vojny. Prečo ju Tartaria dopustila? Odpoveď nájdeme v Konoch Rita, teda Konoch Krvi. V Tibetskej Knihe Mŕtvych sa hovorí, že ak niekde prebieha pohlavný akt (sex), tak tam stoja v rade tie duše, ktoré sa chcú materializovať. A tu treba začať.

Naša tradícia hovorí, že každý/á narodený/á v Javi má predurčeného partnera/partnerku, dohodli sa ešte pred narodením. Po narodení „hľadanie“ nespočíva v sexovaní s kým príde, až kým nepríde pod ruku ten správny partner. Keď sa spolu spoja v akte zameranom na zachovanie Rodu dvaja čistí partneri – Človekovia – tak dokážu vygenerovať takú vysokú špirálu sexuálnej energie, že stiahne vysokú Dušu Rodu z Nebies. Ale ak je sexuálna energia už vyčerpaná sexovaním s kadekým, už jej niet dosť na pritiahnutie vysokej Duše. Preto sa materializujú také duše, ktoré sú „poruke“.

A tak sa v ľudských telách materializujú nielen duše zo zvieracej, ale aj rastlinnej a minerálnej ríše. Samé osebe nie sú zlé, ale rozhodne ešte nevyvinuté na prebývanie v tele človeka. Dieťa kaktus napríklad sedí a dáva sa obskakovať (rastliny nechodia), všetkých okolo „pichá“ a vyžaduje neustálu posluhu. Nezaujíma ho žiadne učenie a vôbec žiadny skutočný progres. To najdôležitejšie ale je to, že to nie je Človek.

Aké záujmy má Človek žijúci v Občine a aké pes, mačka, koza, kura, zajac, kapusta či kameň v životnom priestore Občiny? O akej jednorodej spoločnosti tu môže byť reč? Ako príklad opäť odporúčame dielo Bulgakova „Sabačie srdce“. Sabaka pôvodne znamená „psa“ na dvoch nohách, teda tvara.

Takto sa zrodila tvárna bytosť, ktorá má telo humanoida, ale nie človečenskú psychiku.

Ak sa ďalej Človek spári s tvarom, tak dieťa už nikdy nebude Človek, aj keď môže mať tie najcharakteristickejšie genetické znaky. Psychika bude vždy voči Človeku nepriateľská, nech to je aj rodič. Je to zmes Človeka a nečloveka, teda Zmesok. Podobný výsledok možno dosiahnuť aj pri oplodnení pod vplyvom alkoholu či drog. Odtiaľto pochádza aj citát rozprávkara H. CH. Andersena: „Najzákernejší nepriateľ je príbuzný“. Ak ide o zmeska, má pravdu. Už nikdy žiaden z potomkov nebude Človekom.

A toto je dnes obľúbeným športom. Treba vedieť, že sú Človekovia a nečlovekovia, ľudia a neľudia. Každý z nich reálne existuje. Táto informácia je – ostatne – uvedená aj v Biblii.

Občina môže pozostávať iba z Človekov. Vtedy má zmysel zavádzať Kopné právo, vtedy môže existovať Dŕžava. Čistota Krvi – Mravnosť – je základom nášho zriadenia. Všetko ostatné je cudzie. Teda naozaj nie každý je Slovienom, ale Slovenov tu je naozaj hojne. Slovien je oveľa širší pojem, ktorý môžeme dnes nahradiť výrazom Slovan.

A teraz už ľahko pochopíme, prečo Tartaria padla vnútornou zradou. Príprava na tento brilantný jezuitský projekt trvala niekoľko generácií. V spoločnosti sa postupne začali materializovať zmeskovia, ktorí inak vyzerali ako Človekovia. Postupne, rok za rokom trpezlivo pracovali na tom, aby im okolie začalo dôverovať. Boli veľmi agilní, do všetkého šli prví, postupne začali všetko organizovať a viesť. Nakoniec dosiahli vytúžený cieľ – začali prenikať medzi Žrecov.

Prečo práve medzi žrecov? Na našej Zemi v minulosti prebehlo veľa globálnych jadrových vojen. Správy o nich sú dodnes uchované v indických Védach. Z týchto vojen ostalo v starých chrámoch, jaskyniach a na iných miestach po Zemi množstvo nepoužitých jadrových zbraní. Znanie o tom, kde sa nachádzajú a ako s nimi zaobchádzať uchovávali práve žreci. Toto tajomstvo bolo bezpečné len dovtedy, kým sa medzi najvyššie vrstvy žrecov nedostali zmeskovia.

A potom to už dostalo rýchly spád. Postupne vyvolávali konflikty a vlákavali armády Tartarie na polia, kde vopred tajne nachystali jadrové nálože. Čo ako mohutná a dobre vycvičené bola každá naša armáda – jadrový výbuch nikto neprežil. Tých, čo ostali po vojakoch – ich rodiny, ženy a deti postupne križiaci vysliedili a všetkých pozabíjali – najčastejšie rituálnym obetovaním.

Súdiac podľa rozsahu nálezov (mohutné nánosy bahna, ktoré pochovali celé spodné podlažia domov v mestách) na území Sibíri možno predpokladať, že vyhladili kompletne všetko obyvateľstvo. Takýchto videí nájdete na internete množstvo. Na „uvoľnené“ priestory deportovali už „pokorných“ Európanov alebo inštalovali Číňanov (napríklad na Altaji). Preto možno dnes odôvodnene predpokladať, že väčšina dnešných obyvateľov Sibíri – ak ide o Človekov – sú potomkovia bývalých deportovaných obyvateľov Európy.

O tomto fakte nájdeme informáciu aj v názvoch Národov. Ako sme ukázali, Národ Rusi (Slovieni) opísaný v PVL je pôvodne Národ Rusov, ktorý žil na našom území – na území Rusi Slovienov vo Veneji, t.j. dnešnej Európe. Tento fakt u nás dodnes potvrdzuje množstvo toponymov aj mien. Tí, ktorí boli odtiaľto presídlení už prešli v samonázve Národa od slovného označenia „Rus“ k slovného označeniu „Ruský“. Takto sa v dnešnej ruštine samonazývajú obyvatelia dnešného Ruska – „русские“. Teda veľkosť odkazu Rusov bola taká veľká, že prevzali samonázov v štýle „ako Rusi“ sú to však Rusi, a preto bude treba, aby nakoniec prešli k pôvodnému názvu Národa, teda od prídavného mena k podstatnému.

Zmeskovia – ako všetci tvari – sú riadení energeticko-informačnými poliami, ktoré nazývame Egregory a sú vytvorené vnútri 12-rozmernej Hry na úrovni 7. čakrálnej a priestorovej rovinnosti.

Prečo toľko krutosti voči Človekom? Je to dané principiálnym rozdielom medzi Človekom a nečlovekom. Človek je bytosť, ktorá má Telo, Dušu, Ducha, Živatmu a vlastný Kanál výstupu do Jemnohmotného Sveta. Každá Živatma – Častica Jediného Stvoriteľa – bola vytvorená ďaleko-vysoko nad priestorom Tvorby Hier. Po stvorení musí vstúpiť do niektorej z nekonečného počtu Hier, nabrať životné skúsenosti a vrátiť sa nazad, tam, kde vnikla. Tu odovzdá svoje životné skúsenosti a pokračuje v Kruhu Absolútna na oveľa vyššej úrovni. Nato, aby mohla hrať v nízkorozmerných hrách sa musí postupne „obliecť“ do „skafandrov“, t.j. do Ducha, Duše až nakoniec do Tela. Takto dokáže zostúpiť do najagresívnejšieho prostredia vo vesmíroch vôbec – do úrovní 1-2-3 čakrálnej a priestorovej rovinnosti. Do svojho rodného centra si však stále zachováva Kanál, po ktorom jej zostupuje Životná energia. A táto je „surovinou“, po ktorej pachtia nízkorozmerné bytosti Temného Sveta a ich ešte menej rozmernostní služobníci. Zmeskovia, tvari, klony, teda všetci paraziti nemajú takýto zdroj energie. Preto ani nie sú v tomto ohľade pre Temných zaujímaví.

Človekom je dnes dané to pochopiť. Všetci ostatní bránia tomuto Znaniu sa šíriť. Kým je Človek poslušným rabom umiestneným do 1-2-3 čakrálneho a priestorového prostredia, tak ho možno dojiť, po vyčepraní zabiť a on sa bude musieť znovu a znovu inkarnovať so svojim energetickým zdrojom, lebo nesplnil svoju životnú misiu – nemá sa s čím vrátiť Domov. A tu podlieha mágom či šamanom, ktorí sú umiestnení v 6. čakrálnej a priestorovej rovinnosti. Títo zase podliehajú riadeniu Bohov z 9., najvyššej im dostupnej rozmernosti. Deviata rozmernosť je delená, v Temnej časti žijú Čerti, Besi, Diabli, Satan – pod vládou Čiernoboha. Vo Svetlej časti žijú Anjeli, Archanjeli, kresťanskí svätí, Ježiš, Budha, slovanskí Bohovia a vôbec všetci im podobní – pod vládou Bieloboha. Prečo aj takí ako Ježiš? Lebo to sú energeticko-informačné polia, ktoré so skutočným Ježišom či Budhom, ako aj riadiacimi Silami či Energiami vesmírnych Svetov nemajú – okrem mena – nič spoločné. Tu síce sídli Boh Rod, Boh Perún, Boh Svarog a ďalší, ale Jediný Rod, Perún, Svarog a všetci ostatní sú v oveľa vyšších rozmernostiach. Kým Bohovia či bohovia sú paraziti, naši Vyšní Predkovia (Rod, Makoš, Perún, Koľada, Veles atď.) sú vysokorozmerné Vesmírne Enegie.

Človek s vlastným Kanálom prístupu do Jemnohmotného Sveta sa môže napojiť na svojho Nebeského Učiteľa, teda toho člena svojho Rodu, ktorý bol pri vzniku jeho Duše. Tieto priestory sú ďaleko nad rozmernosťami 12-rozmernej Hry. Všetci Človekovia môžu dostať Znanie ako konať, ale tento informačný zdroj nie je prístupný tým, ktorí nemajú Živatmu a pohybujú sa len v delenej časti Hry.

V tejto súvislosti hovoríme o stĺpcovom čakrálnom systéme (vertikálnom). Čakier máme ohromné množstvo, podľa našej tradície iba tých hlavných je 144. Siedma je na vrchole hlavy. Ôsma je tam, kde nad hlavou dosiahneme rukou zovretou v päsť. Deviata je približne 1,5 metra nad hlavou. Ostatné sú čoraz ďalej a vyššie, čím myslíme aj stovky, tisícky ba miliardy kilometrov – v skutočnosti v nepredstaviteľných vzdialenostiach od našej Zeme. Táto energetická linka pokračuje až do Priestoru, kde naša Živatma vznikla. Kanál nemožno zničiť, čo nezávisí od toho, či o ňom vieme alebo nie. Ale ak sa k nemu nehlásime, tak niekto iný jeho energiu určite cicia.

Živatma každého Človeka môže po tomto Kanály stúpať nahor, ak ho neblokuje negatív, ktorý nám bráni vidieť kým naozaj sme. Kým ho neodstránime, neuvidíme. Je to naša voľba a aj zodpovednosť.

Žreci-zmeskovia na vysokých miestach v správe Tartarie nás nakoniec nalákali na dohodu, ktorou sme sa vzdali vlastnej Vôle. To nastane vtedy, ak zveríme autoritu do rúk inému – hoci aj Človeku. Jedinou a výsostnou Autoritou sme my sami, pretože sme Časticou Jediného Stvoriteľa. Každý má svoj Kanál výstupu do Astrálu, každý sa v ňom dozvie o svojej životnej misii v tejto inkarnácii. Žiadne dve nie sú rovnaké – je to ako skladačka puzzle. A my sme im odovzdali riadenie nad nami. To je samo osebe zločin voči Konu Stavby Sveta, preto podlieha trestu. Jediný Stvoriteľ – hoci iba vo forme Živatmy – nesmie byť podriadený bytostiam nízkych rozmerností. Temní nadobudli právo nás zabíjať, čo sa aj stalo samotným trestom, lebo kto sa vzdá Vôle, ten sám seba prehlasuje za RABA. A rab žiadne práva nemá. Nuž nastúpilo pokresťančenie. A ďalej to poznáme.

Celá táto tragédia sa avšak neodobrala pred tisícročím, ale pred 150-180 rokmi. Poznáme človekov, ktorí vidia v Jemnohmotnom Svete na našom území vysoké budovy s nadstavbami, cez ktoré odoberali z Éteru energiu – bolo jej nadostač. Ale to čo je vidno je staré len okolo 200 (dvesto) rokov! Skaza prišla až potom. Celosvetové sprisahanie zorganizovali jezuiti – vrátane pokresťančovania. Aj porezané a do močiara pohádzané obete pokresťančovania, ktoré sme našli v Tatrách, sú staré len okolo 150-180 rokov. A potom napísali históriu a odstránili svedectvá dejín.

V minulom diely opísaná „Napoleonská“ vojna mala dohru v jadrovej vojne. Ako vieme z informácií z Velesturu, Čas je Živel. Zmeskovia-žreci sa dostali aj k informáciám, ako riadiť Živel Čas. Okrem priameho nasadenia starých jadrových zbraní dokázali aj presunúť do nášho časopriestoru tie plásty minulosti, v ktorých zúrila jadrová vojna. Takto ich vedeli použiť proti nám. A takto pokryli jadrovou skazou všetky oblasti, ktoré potrebovali. A všetko začalo naivnou dôverou našich Predkov ku Zmeskom – u ktorých žiadnej naivity a ľútosti voči nám NIET a NIKDY NEBOLO!

Dnes žijeme v energiách Rána Svaroga. Od roku 2020 s vyhliadkou po rok 2023 sa vytvára časopriestor, v ktorom môžeme napracovať dostatočný potenciál nato, aby sme potom mohli vyskočiť vysoko, do priestorov nad 12-rozmernú Hru. Pravdepodobne, lebo už nieto žiadnej záruky. Proces je očividne značne podobný nám známemu prastarému proroctvu z Indie.

Dnes naše „Občiny“, riadia Cigáni a Židia. Sú to iné národy. Oni takto odoberajú od Človekov životný potenciál pre svoje potreby.

Ak máme už na úrovni rodín Zmeskov, ako môžu vyzerať Občiny? A ako možno spájať „slovanské národy“?

Dnes sa ako huby po daždi objavujú učitelia, ktorí ťahajú svojich adeptov do tradičného Slovanstva. Ale to bolo učenie určené na prežitie Noci Svaroga. Prídete na nejaký slovanský sviatok a týchto „Starovercov“ tam hneď rozpoznáte. Nosia ľanový odev s výšivkami Noci Svaroga, majú dlhé vlasy a brady. Samo osebe to je v poriadku, ale potom ich uvidíte v družnej debate so Židmi, ktorí tiež prichádzajú v slovanskom ľanovom odeve aj s výšivkami, s bradou a dlhými vlasmi. Toto – vonkajšie znaky – im ako príslušnosť k „Starovercom“ úplne postačuje. A keď príde Cigán Kurovský v podobnom prestrojení, tiež ho majú za svojho. Oba tieto národy sú opäť aktívne, opäť sa im dávame viesť. Viac vari ani netreba hovoriť.

Slovanstvo Noci Svaroga fixuje svojich adeptov do priestoru 4-5-6 čakrálnej a rozmerovej štruktúry, čo je veľmi nízko, ale hlavne pod kontrolou 9. rozmernosti Bohov. V Ráne Svaroga dostávame možnosť si napracovať potenciál, z ktorého budú naši potomkovia žiť ďalších 5 000 rokov, keď nastúpi v plnej sile ďalšia, cyklická Noc Svaroga. Ak zdedia nízky potenciál po niektorých dnešných „Starovercoch“, neprežijú ju.

Dotkli sme sa témy dôležitosti potreby rozpoznania svojej vlastnej misie na Zemi – úlohy našej aktuálnej inkarnácie. Rovnako je už známe, čo sa stane s tými Človekmi, ktorí dnes dobrovoľne spočívajú v Matrici Egoista či Spotrebiteľ. Priblížime si to nabudúce

Zdroj: https://www.tartaria.sk/pad-tartarie-i/