Prinášame veľmi zaujímavý prevzatý článok, ktorý našim vnímavým čitateľom určite mnoho napovie. Petrohradom to môže iba začať – ak hľadáte odpovede na otázky, ktoré nás s čoraz väčšou nástojčivosťou obklopujú. Veď nie tak dávno bolo na Východnom Slovensku vykopané archeologické nálezisko, ktoré mnohí – vrátane zahraničných – odborníci označujú za „slovenské Mykény“. Nechceme vopred odvádzať od predmetu tohto článku, ale ak Alexandria nebola v Stredomorí, tak ani Mykény nemuseli byť tam, kam ich historická veda „uložila“…
Anton Blagin, spisovateľ, verejne vystúpil s verziou, podľa ktorej Petrohrad nezaložil Peter I. Ten mal úplne iný cieľ – skryť fakt, že toto prastaré antické mesto existovalo práve na Rusi.
Keď si človek prečíta jeho článok prvý raz, hneď mu v hlave skrsne myšlienka: A aký je praktický význam takejto práce?
Namiesto odpovede na túto otázku citujem slová Petra Stolypina (1862-1911), ktorý bol zavraždený v Kyjeve. Posledné roky svojho života zastával funkciu predsedu Rady ministrov Ruského impéria. Povedal:
„Národ, ktorý nepozná svoje dejiny je hnoj, na ktorom prekvitajú druhé národy“.
Tak aby sme prestali byť pre kadekoho hnojom, potrebujeme sa konečne dozvedieť naše skutočné dejiny a odhaliť jedno stáročia starostlivo ukrývané tajomstvo, ktoré je spojené s Petrom I. a mestom na Neve – Petrohradom.
Najskôr poviem, že prvý ruský imperátor Peter I. (1672-1725) sa neobjavil na scéne dejín proste len tak, náhodne, ako reformátor Rusi. Tiež nie náhodne ešte počas jeho života mnohí začal hovoriť o zámene jedného Petra (syna druhého ruského cára z rodu Romanovcov) za druhého Petra, cudzinca, pochádzajúceho z neznámeho rodu.
V podstate spory o rodovom pôvode „druhého“ Petra I. – ktorý vošiel do dejín Ruska ako veľký reformátor a staviteľ mesta Petrohrad – neutíchajú dodnes, pretože skutočne nie je jasné, čia krv tiekla v jeho žilách. Súdiac podľa portrétov, ktoré pochádzajú ešte z čias jeho života a aj portrétom jeho príbuzných, Peter I. jednoznačne po krvi Rusom nebol!
Portréty prvého ruského imperátora Petra I., jeho druhej ženy Kataríny I. a dcér Alžbety a Anny:
Rusi Slovania s takými tvárami, ako vidíme na portrétoch proste neexistujú! Koho krv mal Peter I., jeho druhá manželka Katarína Prvá a ich dcéry? Táto otázka ostáva dodnes otvorená.
Čo sa týka búrlivej reformátorskej činnosti Petra I., dodnes nám je známe iba jedno: Petra I. zamenili za doslovne iného človeka, alebo ho „podmienečne zamenili“ (vnikajte do skrytých významov slov jazyka) po jeho pobyte za hranicou v období od marca 1697 do augusta 1698.
Súčasníci si všimli – tí, ktorí videli a poznali Petra I. aj predtým – že jeho zovňajšok sa veľmi silno zmenil, ale ešte viac – až do nepoznania – sa zmenil vnútorne.
Ešte do návratu do Moskvy zo zahraničnej cesty priamo z Londýna, 26 ročný cár celej Rusi vydal písomné nariadenie, aby jeho zákonitú manželku Jevdokiu Lopuchinovú zavreli do suzdaľského Pokrovského kláštora, ktorá bola čo do pôvodu Ruska, a s ktorou sa oženil vo veku 16 rokov.
Čo sa týka prvej manželky Petra I. existuje zaujímavá informácia: „Jevdokia Lopuchinová vošla do histórie ako posledná ruská manželka ruského cára. Všetci ďalší ruskí imperátori si tiež brali za ženy iba cudzinky, a preto v žilách ich nasledovníkov prúdilo stále menej ruskej krvi“.
Veľmi zaujímavý poznatok z histórie štátu ruského, však?
A teraz sa pozrieme na najzaujímavejšie diela Petra a históriu Petrohradu.
Je známe, že 31. júla 1698 – počas svojho pobytu v (ruskej) Rave – sa Peter I. stretol s kráľom poľskej „Rzeczpospolitej“ Augustom II. „Stretnutie dvoch monarchov – v podstate rovesníkov – trvalo tri dni. Výsledkom bol vznik osobného priateľstva a návrh na vytvorenie zväzu proti Švédsku. Nakoniec bola tajná dohoda so saským kurfirstom a poľským kráľom uzavretá 1. novembra 1699. Na jej základe mal August II. začať vojnu proti Švédsku vtrhnutím do Livónie“ (Encyklopedický článok „Veľké posolstvo“).
Informácia: v dokumentoch sa Rava-Ruská spomína prvý raz v 15. storočí. Belzské a Mazowiecke knieža Vladislav v roku 1455 dal názov svojho mazowieckého panstva neveľkému osídleniu na rieke Rata s priložením slova „Ruská“ preto, aby ho odlíšil od Ravy-Mazowieckej, ktorá sa dnes nachádza na území Poľska.
Inak povedané, počas tohto stretnutia s Augustom II. s ním Peter I. uzavrel tajnú zmluvu, podľa ktorej po návrate cára celej Rusi do Moskvy začnú spoločnú vojnu proti Švédsku, aby v tejto vojne dosiahli nejaké svoje záujmy.
Krátko predtým – 14. júla 1698 – došlo k stretnutiu 26 ročného Petra I. s 58 ročným imperátorom Svätej rímskej ríše nemeckého národa (zároveň vladára Rakúska) Leopoldom I. (z rodu Habsburgovcov). O detailoch tohto stretnutia sa môžeme iba dohadovať, ale zaujímavé sú tie politické kroky, ktoré po návrate do Moskvy urobil mladý cár Rusi.
Na koláži: Leopold I. a Peter I. (v mladosti vyzerali ako keby bratia) a erb Svätej Rímskej ríše, ktorý sa následne stal erbom aj Ruského impéria.
Teda tak, Peter I. po návrate domov zo zahraničnej cesty považoval za dôležité okamžite zasadiť úder všetkému ruskému, predovšetkým ruským dejinám a tradícii.
Prečo a načo?
No neobľúbil si Peter I. Rusov, a preto aj chcel urobiť Rusko podobné európskemu štátu, ale najviac na Svätú Rímsku ríšu. V čase zahraničného turné po Európe 26 ročnému Petrovi I. vysvetlili (najpravdepodobnejšie tak urobil Leopold I.), že má všetky perspektívy sa zmeniť z „cára celej Rusi“ na „imperátora Ruskej ríše“, ak urobí rad správnych krokov.
Akých?
Treba predpokladať, že Petrovi I. to vysvetlili.
V tom čase na brehu Fínskeho zálivu – na území pod kontrolou 18 ročného švédskeho kráľa Karola XII. – už stálo neveľké antické mesto s kamennými budovami – polozatopené studenými vodami. Samotný fakt jeho existencie nedával pokoja mocným vtedajšieho sveta.
Pre svetovú históriu bolo toto antické mesto – najskôr zaplavené vodou a potom vyplavené – takým istým artefaktom ktorý sa nedal nikde ukryť, ako aj staroegyptské pyramídy. Navyše, „mocných toho sveta“ znepokojovalo to, že stálo na prapôvodnej ruskej zemi! Bolo to antické mesto a postavené Rusmi! Samotnou svojou existenciou dokazovalo stáročnú, ba možno že až tisícročia starú ruskú minulosť!
Na týchto dvestoročných obrázkoch je zobrazená časť územia Vasilievského ostrova patriaca k nábrežiu Veľkej Nevy (nábrežie Poručíka Schmidta) medzi 25. a 19. ulicou. Podľa všetkého maliar zadokumentoval nie petrovské stavby, ale pozostatky prastarého kamenného mesta, v ktorom so zničenými budovami boli niektoré aj celkom zachovalé.
Na tejto rytine Alexeja Fiodoroviča Zubova (1682-1751), petrohradského umelca, je zobrazený príchod švédskych plavidiel na Nevu 9. septembra 1714 po víťazstve pri Hangute. Na rytine je nápis „Vasilievský ostrov pri Petrohrade“. Umelec na rytine detailne prekreslil kamenné nábrežie a početné viacposchodové budovy. Oficiálna história pritom tvrdí, že 11 rokov predtým tam nebolo nič! Hľa, všetko toto postavil Peter I., ktorý na vojnu so Švédskom mal dokopy iba 40 000 vojakov!
A na tejto viac ako storočnej fotografii je zvečnená budova Ermitáže, ktorej prízemie – bez ohľadu na to, že historici tvrdia, že ide o novú budovu – sa ocitla pod zemou!
Nuž týchto „mocných sveta tohto“ – ktorí mali záujem na tom, aby žiadne podobné artefakty neprehovorili – aj navštívil na svojom zahraničnom turné 26 ročný ruský cár Peter I.
Zaujímavým faktom je aj zostava ruského posolstva, ktoré bolo odpravené do Európy. Cára sprevádzalo 20 ľudí, pričom posolstvo viedol Alexander Menšikov. Pri návrate posolstvo pozostávalo – s výnimkou Menšikova – iba z poddaných Holandska! Navyše posolstvo odchádzalo do Európy spolu s cárom na dva týždne, ale vrátilo sa až o niečo viac ako rok…
Strelci – bola to hlavná elita ruskej armády – nadobudli akési podozrenie. Začalo sa povstanie strelcov, ktoré bolo Petrom kruto potlačené. Ale veď práve strelci boli najpokrokovejším a najbojaschopnejším vojenským útvarom, aký verne slúžil ruským cárom. Strelcami sa stávali iba deti strelcov, čo svedčí o tej najvyššej úrovni týchto vojenských oddielov.
Rozmery likvidácie strelcov boli oveľa väčším, než hovoria verzie oficiálnych historikov. V tom čase bol celkový počet strelcov 20 000 vojakov, pričom po potlačení povstania vládou Petra I. ostala ruská armáda bez pechoty. Následkom toho sa začal nový nábor regrútov a úplné preformovanie existujúcej armády. Príznačným faktom je aj to, že na počesť potlačenia povstania strelcov bola vydaná pamätná medaila s nápisom v latinskom jazyku, ktorý sa dovtedy nikdy nepoužíval na minciach a medailách na Rusi, ale zato sa používal vo Svätej Rímskej ríši.
Vľavo medaila Petra I. „Potlačenie povstania strelcov, 1698“, vpravo na porovnanie medaila Leopolda I.
Existuje ešte jeden zaujímavý detail o potlačení povstania strelcov.
V marci 1698 sa do Moskvy urýchlene dostavilo na predvolanie Sofie Alexejevny (sestra Petra I. a dcéra cára Alexeja Michajloviča) 175 strelcov zo 4 streleckých plukov, ktorí sa zúčastnili Azovských pochodov Petra I. v 1695-1696. Sofia Alexejevna tvrdila, že Peter I. nie je jej bratom…
Dňa 4. apríla 1698 boli proti strelcom vyslaní vojaci Semionovského pluku, ktorí pri podpore posádkových ľudí vytlačili povstaleckých strelcov z hlavného mesta. Strelci sa vrátili do svojich plukov, v ktorých za začalo kvasenie.
Dňa 6. júna strelci zvrhli svojich náčelníkov, zvolili po 4 volených v každom pluku a vydali sa do Moskvy. Povstalci (2 200 ľudí) sa rozhodli dosadiť na trón za cárovnú Sofiu, alebo – ak by odmietla – V. V. Golicina, ktorý bol v exile.
Vláda poslala proti strelcom Preobražecký, Semionovský, Lefortovský a Butynský pluk (okolo 4 000 ľudí) a dvornú jazdu A. S. Šeina, generála P. Gordona a generálplukovníka knieža I. M. Koľcova-Mosaľského.
Dňa 14. júna po prehliadke na rieke Chodynka pluky vyšli z Moskvy. 17. júna A. I. Repnin predbehol strelcov a obsadil Novojeruzalemský kláštor (Voskresenskij). 18. júna 40 vierst západne od Moskvy boli povstalci porazení.
V boji pri Voskresenskom kláštore zo strany vlády bojovali:
Butyrský pluk – generál P. Gordon
Batalión Preobraženeckého pluku – major Nikolaj von Zalm
Batalión (6 rôt) Semionovského pluku – podplukovník I. I. Angler
Lefortovský pluk – plukovník J. S. Lim
Delostrelectvo pod velením plukovníka de Grage.
Ako vidíme, priezviská veliteľov vládnych vojsk zjavne neboli ruské.
Z toho vyplýva, že na telo štátotvorného ruského národa bola pripevnená neruská hlava v podobe Petra I. a jemu verných cudzincov…
Po potlačení povstania strelcov Peter I. považoval za dôležité vykonať reformu ruského kalendára, ktorá spočívala v tom, že Slavianom odrezali 5508 liet dejín a ďalšie Leto 7208 sa stalo rokom 1700.
Peter I. tiež zamenil slovanské slovo „Novoletie“ za ním vymyslené „Novoročie“ («С новым Годом!») a prastarý ruský sviatok „Zrodenie Slnka“ – ktoré sa od nepamäti na Rusi oslavovalo 25. decembra tri dni po zimnom slnovrate – vymenil za sviatok (Narodenie Krista).
Ak sa zamyslíme do slov «С новым Годом!» zistíme, že tieto slová pozdravenia (a napísanie slova „God“ s veľkým písmenom) nie je nič iné, ako Petrom I. špeciálne vymyslený pozdrav „S NOVÝM BOHOM!“ pre Slavianov. Gott je Boh po nemecky a God po anglicky, podobne je tomu aj v rade iných jazykov. A tak zisťujeme, že do dnes široko používaného zvratu «С Новым Богом!» bol už od počiatku vložený rúhavý význam „S novým Bohom!“ (namiesto starého, slavianského Boha Jarilu). Preto sa aj písalo slovo „God“ veľkým písmenom.
Zaujímavá je aj logika takéhoto výsmechu nad vedomím ruského človeka. Prastarý ruský sviatok „Zrodenie Slnka“ (zrodeného z Bohyne Nebies a Ducha Svätého podľa starej mytológie), ktorý sa na Rusi slávil 25. decembra bol zamenený za „Narodenie Krista“.
Reformátor alebo reformátori (je možné, že Peter I. sa odhodlal na tento krok nie sám, ale s „Patriarchom celej Rusi“) sa pritom riadili nasledujúcimi predstavami: „Budeme predpokladať, že legendárny Kristus sa tiež narodil 25. decembra, presne v ten deň, keď Slovania slávia sviatok „Zrodenie Slnka“, ale on v ten deň ešte nebol obrezaný podľa židovskej tradície ako sa na Žida patrí! Židia sa obrezávajú na 8. deň po narodení. Bolo teda treba pridať k 25. decembru ešte 7 dní, a vtedy sa dňom narodenia bohočloveka Krista stane akurát 1. január!“
8 dní: december – 25., 26., 27., 28., 29., 30., 31., január – 1. Židia tak počítajú. 25. december sa považuje za prvý deň, 1. január je 8. deň.
A po petrovskej reforme to vyzeralo tak:
A tak bolo (svedectvo z roku 1865):
Prakticky zároveň s týmito krokmi Peter I., ktorý sa vrátil z „Veľkého poslostva“, sa začal pripravovať na vojnu proti Švédsku. Bojovať trebalo aj za vytvorenie prístupu Ruska k Baltskému moru, aj za budúci titul imperátora Ruského impéria, ktorý Peter I., nadobudol v roku 1721 po ukončení 21 ročnej „Severnej vojny“ so Švédskom, ktorú začal r. 1700.
Poznámka: v roku 1699 bol vytvorený „Severný zväz“ proti švédskemu kráľovi Karolovi XII., v ktorom okrem Ruska bolo aj Dánsko, Sasko a Rzeczpospolita na čele so saským kurfistom a poľským kráľom Augustom II. Hnacou silou zväzu bola snaha odobrať Švédsku Liflandiu. Za pomoc sľúbil Rusku návrat zemí, ktoré predtým Rusku patrili (Ingermanlandie, ktorá ležala na hraniciach dnešnej Leningradskej oblasti a Karélie).
Posledný bod je veľmi dôležitý!
Inak povedané, počas dlhej zahraničnej cesty Petrovi I. prišlo na myseľ (nejaký priateľ napovedal, ale ktorý vlastne – August II. alebo Leopold I.?), aby silou odobral mladému, 18 ročnému švédskemu kráľovi Karolovi XII. tú časť zemí, ktorá kedysi dávno patrila Rusom.
Súčasná geografická mapa s hranicami Ruska:
A keď tieto historicky ruské zeme boli vybojované Petrom I. od švédskeho kráľa Karola XII., tak on založil v r. 1703 na brehu Fínskeho zálivu ako keby z ničoho mesto Petrohrad.
Hľa, takto o tom hovoria mnohí historici vrátane Wikipedie:
Aby Rusko mohlo vstúpiť do vojny bolo potrebné uzavrieť mier s Osmanskou ríšou. Po dosiahnutí prímeria s tureckým sultánom na dobu 30 rokov Rusko 19.(30.) augusta roku 1700 vyhlásilo vojnu Švédsku pod zámienkou odvety za urážku, ktorá bola preukázaná cárovi Petrovi I. v Rige.
Začiatok vojny bol pre Petra I. neradostný: novo zostavená armáda (po povstaní strelcov), ktorá bola zverená saskému feldmaršálovi, vojvodovi de Croy, bola pod Narvou 19. (30.) novembra 1700 rozbitá.
Karol XII. predpokladal, že Rusko je už dosť oslabené, a preto so svojim vojskom odišiel do Livónie, aby sústredil všetky sily proti Augustovi II.
Peter I. však pokračoval v reforme armády na európsky spôsob a obnovil vojenské operácie. Už na jeseň r. 1702 ruská armáda za prítomnosti cára obsadila pevnosť Nöteborg (neskôr premenovaná na Shlisselburg) a na jeseň r. 1703 zase pevnosť Nyenskans v ústí Nevy. Tu 16. (27.) mája 1703 sa aj začala výstavba Petrohradu a na ostrove Kotlin sa umiestnila základňa ruskej flotily – pevnosť Kronšlot (neskôr Kronštadt).
Teraz navrhujem hlbšie vniknúť do opisu „Severnej vojny“, ktorú viedol Peter I. proti Švédsku 21 rokov. Možno že vtedy čitateľ pochopí, že historici ho proste ohlupujú svojimi výmyslami…
Dňa 18. augusta r. 1700 dostal Peter I. správu o uzavretí Konštantínopolskej mierovej dohody s Turkami a 19. (30.) augusta – ešte nevediac o tom, že Dánsko odstúpilo od vojny – vyhlásil vojnu Švédsku. 24. augusta ruské vojská zaútočili. Podľa spojeneckého dohovoru s Augustom II. Rusko malo dostať Ingermanlandiu (inak Švédsku Ingriu), čo bolo územie približne zodpovedajúce dnešnej Leningradskej oblasti. Na hranici medzi Ingermanladiou a Estlandiou sa nachádzalo veľké mesto a najväčšia švédska pevnosť v regióne – Narva, ktorá sa stala hlavným cieľom ruských veliteľov
Pochod k Narve nebol organizovaný šťastlivo – na jeseň. Vojakov dlhodobo nedostatočne kŕmili, kone na ktorých viezli výstroj kŕmili veľmi zle, takže koncom pochodu začali odpadávať. Okrem toho kvôli dlhodobým dažďom a zlému stavu ciest sa často lámali vozy. Peter I. plánoval sústrediť pri Narve vyše 60 tisíc vojakov, ale pomalé tempo pohybu vojsk k Narve rušilo termíny aj plány cára. Nakoniec sa obliehanie Narvy začalo až 14. (25.) októbra so silou o počte 34-40 tisíc vojakov.
Aj obliehanie Narvy bolo organizované neúspešne. Obstrel mesta delostrelectvom sa ukázal neefektívnym v spojitosti s tým, že ruská armáda používala veľmi ľahké zbrane. Navyše, munície stačilo iba na dva týždne. Narva bola fakticky zdvojenou pevnosťou spolu so susednou pevnosťou Ivangorod a Peter I. – ktorý osobne naplánoval obliehanie – bol nútený veľmi roztiahnuť vojská, aby obkľúčil obe pevnosti. Takéto nešťastné rozloženie ruských vojsk sa následne odrazilo na ich bojaschopnosti počas nasledujúcej bitky pri Narve.
V tom čase August II., keď sa dozvedel o rýchlom odstúpení Dánska z vojny, uvoľnil obliehanie Rigy a ustúpil do Kurlandie, čo umožnilo Karolovi presunúť časť svojich vojsk po mori do Pernova. Vylodili sa tam 6. októbra a nastúpili na pomoc ruskými vojskami obliehanej Narve. Peter I. spolu s generálom poľným maršalom grófom Golovinom v noci na 18. novembra opustili armádu a odišli do Novgorodu. Velenie armády bolo cárom odovzdané služobne najstaršiemu – cudzincovi, vojvodovi de Croy.
Dňa 19. (30.) novembra 1700 vojsko Karola XII. o počte 25 000 vojakov zdrvujúco porazilo početnosťou silnejšie ruské vojsko (podľa odhadov od 34 do 40 tisíc) pod Narvou. Vojvoda de Croy so svojim štábom – pozostávajúcim tiež z cudzincov – sa ešte do rozhodujúceho momentu bitky vzdal Karolovi XII.
K 21. novembru (2. december) zvyšná časť ruskej armády – ktorá po všetkých stratách aj tak ešte prevyšovala čo do početnosti švédsku – na rozkaz vojvodu de Croy kapitulovala. Tvrdý odpor švédskej garde kládli Preobraženecký a Semionovský pluk, ktoré nielenže sa sami dokázali ubrániť hanebnej kapitulácii, ale umožnili aj odchod časti ruskej armády, čím ju zachránili pred celkovým zničením. Vojaci týchto plukov nosili v rokoch 1700-1740 červené pančuchy, ktoré mali pripomínať chrabrosť vojakov, ktorí stáli v boji po kolená v krvi.
Výsledky výpravy boli pre ruskú stranu katastrofické: celkové straty (zabití, smrteľne ranení, utopení, dezertovaní a zomrelí od hladu a mrazu) dosiahli od 8 do 10 tisíc ľudí. 700 vojakov – vrátane 10 generálov a 56 dôstojníkov – padlo do zajatia, bolo stratených 179 zo 184 diel.
Medzi príčiny porážky ruskej armády patria: slabá príprava na vojnu (ruská armáda sa nachádzala v stave reorganizácie) so silným protivníkom; vojská nevedeli bojovať podľa pravidiel líniovej taktiky, vykonávať prieskum, boli slabo vyzbrojené; delostrelectvo bolo zastaralé a malokalibrové (v tom období malo delostrelectvo viac ako 25 rôznych kalibrov, čo značne sťažovalo zásobovanie muníciou), ale najdôležitejšie bolo to, že ruská armáda nemala svoj národný dôstojnícky zbor, na všetkých základných veliteľských miestach boli zahraniční dôstojníci.
Po tejto porážke na niekoľko rokov v Európe zavládol názor, že ruská armáda je absolútne nebojaschopná a Karol XII. dostal prezývku „švédsky Alexander Macedónsky“. Po porážke pod Narvou Peter I. obmedzil počet zahraničných dôstojníkov v armáde. Mohli tvoriť iba 1/3 celkového počtu dôstojníkov oddielu.
Porážka pod Narvou zohrala ohromnú rolu vo vývoji ruskej armády v dejinách krajiny. Ako ukázal historik M. N. Porkovskij, celý záujem Ruska vo vojne bol sústredený na obchod, na vybojovanie prístupu k moru a získaniu kontroly nad obchodnými prístavmi v Pobaltí. Preto sa Peter I. od samého začiatku vojny sústredil na pobaltské prístavy Narvu a Rigu, ale utrpel tam drvivú porážku. Bol odrazený do oblasti dnešného Petrohradu, a preto rozhodol o výstavbe nového prístavu a mesta v ústí Nevy – budúcom hlavnom meste Ruského impéria.
Takže tak, nevedel bojovať, v tom čase disponujúci len 40 tisícovou armádou (a čo to je 40 tisíc vojakov pre cára celého Ruska?) nedokázal vybojovať od Švédov Ivangorod, ktorý bol postavený moskovským kniežaťom Ivanom III. Vasilievičom práve preto, aby Rusko malo svoj prístav v Pobaltí. Peter I. teda s horlivosťou pristupuje k nulového bodu výstavby mesta a už o 8 rokov ho vyhlasuje za hlavné mesto Ruska!
Nezdá sa vám to minimálne zvláštne?
Nezdá sa vám, že v tomto rozhodnutí Petra I. neodkladne postaviť nové hlavné mesto Ruska na brehoch Fínskeho zálivu je akési „druhé dno“, akési tajomstvo, o ktorom oficiálna veda mlčí…
A v čo je to tajomstvo?
Pripusťme, že Peter I. chcel, aby Rusko malo prístup k Baltskému moru, a preto zložil z Moskvy štatút hlavného mesta a uložil ho na novo budujúce sa mesto.
Určite to je veľmi zvláštne. Však mohol jednoducho postaviť prístavné mesto ako Ivangorod – načo bolo potrebné prenášať hlavné mesto?
Pre tento fenomén existuje iba jediné vysvetlenie: mocní tohto sveta – ktorých ruský cár navštívil počas svojho zahraničného turné – alebo ktorí (podľa druhej verzie) zamenili syna Alexeja Michajloviča Romanova (Petra I.) za svojho človeka mu nahovorili, že on sa môže raz stať veľkým imperátorom, podobným čo do mohutnosti imperátorovi Svätej Rímskej ríše, ale nato treba urobiť jednu vec, spojenú so severným hlavným mestom Ruska. Všetci musia uveriť, že „cár celej Rusi“ postavil nové kamenné mesto so zložitou architektúrou prakticky z nuly!
Vďaka Petrovi I. a jeho následníkmi a následníčkami imperátormi a imperátorkami, ich západným historikmi, ktorí im prisluhovali a písali pre Rusov históriu Štátu Ruského bola RUSKÁ MINULOSŤ CELKOVO UPRAVENÁ A LŽIVO VYMYSLENÁ, ako o tom neskôr písal a hovoril prvý ruský akademik Michailo Lomonosov – za čo skoro zaplatil životom.
No a Peter I. za svoju veľkú snaživosť dostal ešte aj v roku 1721 titul „Všeruského Imperátora“, o čom krasorečivo svedčí rytina dvorného umelca Fiodora Zubova:
Kto bol „krstným otcom“ Petra I. nie je ťažké si domyslieť pri pohľade na túto rytinu, na ktorej rímsky vojvoda kladie na hlavu Petra I. imperátorskú korunu. Týmto „krstným otcom“ mohol byť jedine cisár Svätej Rímskej ríše Leopold I., ktorého erb skopíroval „Peter Veľký“, pričom na vyobrazení ruského erbu zmenil iba atribúty moci:
Názor nezávislého historika a proste veľmi vnímateľného človeka Andreja Kadykčanského:
Petrohrad. Pre mňa je záhadou ani nie tak svojim zjavom, ako nevysvetliteľným zabudnutím. Je absolútne jasné, že je to také predpotopné, antické mesto tak, ako aj všetky mestá, ktoré Európa pripisuje svojim vlastným predkom. Nedosiahnuteľné – ako sa podarilo vnútiť celému svetu, že Stredomorie to je antika, kolíska svetovej civilizácie, a že Petrohrad má iba tristo rokov?
Historici tvrdia, že Peter I. takto pripojil „divú, temnú, neútešnú, zabudnutú“ Rus k výdobytkom „veľkej západnej civilizácie“. Ale my teraz vieme, že nie vždy Rusi túžili po Snickersoch a Marlborkách. Tento model chovania sa bol implementovaný do masového vedomia v rokoch chruščovskej deštrukčnej vlády, posilňoval sa v brežnevovskom rozklade, ktorý bol vyvolaný sýtym a bezpečným životom. Za Gorbačova nadobudol obzvlášť škaredé, karikatúrne formy a dosiahol svojho vrcholu v časoch hanebného obdobia „cárovania“ večne ožratého E. B. Jeľcina.
Preto môžeme s istotou hovoriť o tom, že vysvetlenie je jednoduché – ako krištáľový pohár: všetko spočíva v duchovnosti ruského národa. V jeho naivnej viere v spravodlivosť a vlastnej skromnosti.
Ani nám na um neprišlo, že niekto môže byť taký drzý, že si pripíše také globálne úspechy, ako je antická architektúra a sochárstvo. Pretože nám samým to je od prírody absolútne protivné. My úprimne veríme v brilantné úspechy západnej civilizácie, predstavitelia ktorej škrípu od zlosti preto, lebo Petrohrad nie je na ich území.
Keď sa bližšie prizrieme, tak každý, kto verí vlastným očiam sa presvedčí, že „staré“ Grécko s Rímom a severozápad Ruska je tá istá kultúra – aj keď nie naša.
Nie v tom zmysle „nie naša“, že by „nebola ruská“, ale v tom zmysle, že to je Kultúra predpotopná, ktorá dosiahla vrcholov, ktoré sa nám ešte dosiahnuť nepodarilo. A možno sa to ani nikdy nepodarí, ak sa v najbližších rokoch neprebudíme a nestrasieme zo seba vládu parazitov, ktorí nás nútia bezpodmienečne plniť ich vôľu a ako zombi zabíjame seba, čím zabíjame svoju budúcnosť.
A teraz si spomeňme „slobodomurárske symboly“ Petrohradu, ktoré sú na architektúre budov nachádzame veľmi často.
Vidíte trojuholník z ktorého vychádzajú lúče?
Myslíte si, že to je naozaj slobodomurársky symbol?
Hľa, taký istý symbol je na štíte pripevnenom k hrudi „anjela“ stojaceho na streche Isakievského chrámu. V trojuholníku, z ktorého vystupujú na všetky strany lúče je ešte aj dobre vidieť aj „božie oko“.
Najprekvapujúcejšie v našich dejinách je to, že slobodomurársku lóžu pod názvom „Slobodní kamenári (murári)“ kdekto vytváral a musel oficiálne registrovať (aby všetci vedeli, že niečo také existuje!) iba preto, že mesto na Neve – Petrohrad – so svojou prekvapivo bohatou architektúrou sa objavilo na všetkých mapách sveta!
Dnešný Rád Slobodomurárov sa organizovane sformoval začiatkom XVIII. storočia. V deň narodenia sv. Jána Krstiteľa, 24. júna 1717 v londýnskej taverne „Hus a šupka“ bola založená prvá „Veľká lóža“ na svete, ktorá spájala štyri „Malé lóže“, ktoré sa dovtedy schádzali v druhých mestských tavernách. Takto bola vytvorená slobodomurárska organizácia nového veku, ktorá položila základ inštitútu súčasného slobodomurárstva, ktoré sa rozšírilo do niekoľkých rokov po celom Európskom kontinente.
V roku 1723 bola publikovaná „Kniha Konštitúcií“ Jamesa Andersona (1680-1739) pod názvom „Konštitúcie Slobodomurárov, obsahujúce históriu, povinnosti a pravidlá tohto starého a veľmi slušného bratstva“, ktorá bola potvrdená a prijatá slobodomurármi ako základný zákon. V Konštitúciách sa okrem iného uchovala mýtická história slobodomurárstva od Rajského sadu po rok 1717. Cieľ zväzu Slobodomurárov znamenal snahu k mravnému zdokonaľovaniu, poznávania Istiny a samého seba, ako aj lásku k blížnemu.
Za základnú verziu pôvodu slobodomurárstva sa považuje verzia o pôvode od stredovekých stavebných partnerstiev. Dnes je slobodomurárstvo po celom svete rozšírené a reprezentované v rozličných organizačných formách – lóžach, veľkých lóžach, vrcholných radách, kapitulách, aeropágoch, konzistóriách, federáciách a konfederáciách. Celkový počet slobodomurárov vo svete sa odhaduje na 4 milióny ľudí.
No a ktože ešte – okrem týchto záhadných „slobodomurárov“ – mohol ovládať záhadné tajomstvá umeleckého opracovávania kameňa a vytvárať takúto krásu? Táto otázka je – samozrejme – z mojej strany sarkazmus.
Hľa príklad neuveriteľne krásneho opracovania kameňa, ktorý bol použitý počas výstavby Petrohradu:
Postavy sú kamenné, ale vzniká taký dojem, ako keby boli odliate v jednej a tej istej forme! A oni aj sú – pravdepodobne – v skutočnosti aj odliate! Takouto technológiou (teda približne takou) dnes odlievajú kamenné drezy do kuchýň!
DÔLEŽITÁ (VIDEO)PRÍLOHA:
Teraz vám ukážem dva obrázky – vyhotovili ich dvorní umelci – ktoré mali za úlohu pomocou maľby (kinematografie ešte nebolo) presvedčiť všetkých, kto prejavil záujem o techniku a technológiu staviteľstva Petrovho mesta, že granitové stĺpy Isakievského chrámu – bezchybného kruhového priemeru a dokonale vyleštené – vyrobili v miestnom kameňolome lopotiaci sa muži pomocou prostých železných toporov!
Nuž, veľmi presvedčivo nakreslené, ako všetko bolo! Teda priamo pre „nedospelých“, ktorí ešte v rukách nedržali ani kladivo. Hľa, chlapi poklepkali kladivkami po žulovom bloku a hľa (zázrak) vznikla dokonale rovná cylindrická forma! Dokonca aj na tej strane, ktorá ležala na zemi!
Hľa, na takejto lži, zameranej na ľudí, ktorí nevedia rozmýšľať, sa odbavujú naši historici! Ak by mlčali, ľudia by sa proste strácali v dohadoch. A tak teraz – po takejto lži – je všetko „vysvetlené“. Dnes je už jasné, že „chrám Isa-Kyjevského“ určite nebol postavený takto a nie takýmito ľuďmi. A dokonca v úplne inom období!
Tak kto to vlastne postavil Petrohrad? A aký vzťah majú k nemu slobodomurári, keďže mesto na Neve je doslovne našpikované tajomnou symbolikou, ktorú mnohí považujú za slobodomurársku?
Nedávno som publikoval článok „Ruská os sveta“. Teraz ho chcem uviesť celý, pretože je pokračovaním tejto témy, hoci bol napísaný o niečo skôr. Viete čo to je za červená línia, ktorá prechádza glóbusom Zeme?
Oficiálne ide o tzv. „Pulkovský poludník“. V poslednom čase o ňom popísalo mnoho historikov veľa neuveriteľných príbehov, ktoré sú preplnené – bohužiaľ – rôznymi výmyslami. Neodkrývajú pravdu, ba najčastejšie ju ešte hlbšie ukrývajú..
Pulkovský poludník (krátko a múdro) je pomyslená čiara, orientovaná presne v smere sever-juh a prechádzajúca cez stred hlavnej budovy Pulkovského observatória, ktoré bolo postavené na kraji Petrohradu v roku 1839.
A neoficiálne (táto informácia nie je veľmi šírená) táto červená čiara na mape sveta ukazuje, ako pred niekoľkými tisícročiami zo severu na juh (a môže ísť aj o niekoľko desiatok tisíc rokov!) prebehlo premiestenie najzáhadnejšieho národa na Zemi, ktorého predstaviteľov starí Gréci nazývali Hyperborejcami (žijúci za Borejom) a Indovia Árijcami – čo sa prekladá do dnešného jazyka ako „ušľachtilí“ (blahorodní).
Peter I. – podľa všetkého – zaviedol napodobňovanie kedysi existujúcej hyperborejskej klasifikácie zasvätencov do tajomstva ohňa, kameňa a Ducha! To ich nazývali Árijcami – blahorodnými (ušľachtilými).
Keď v Rusku a vo svete na prelome 19. a 20. storočia došlo k explópzii záujmu o árijskú tému a árijskú symboliku (hlavný árijský symbol je všetkým dobre známa svastika – t.j. kríž so zahnutými koncami a druhý symbol je oko v trojuholníku) – francúzsky filozof a spisovateľ Édouard Schuré napísal vo svojej knihe o Árijcoch nasledujúce vety: „Ak čierna rasa dozrela pod páliacim slnkom Afriky, rozkvet bielej rasy nastal pod ľadovými dunami severného pólu. Grécka mytológia nazýva belochov Hyperborejcami. Tí hrdzavovlasí, modrookí ľudia šli od severu cez lesy osvecované severnou žiarou, sprevádzaní psami a jeleňmi, vedení odvážnymi vodcami, popudzovaní darom jasnovidectva svojich žien. Zlaté vlasy a lazúrové oči – špecifické farby. Tejto rase bolo predurčené vytvoriť slnečný kult svätého ohňa a vniesť do sveta túžbu po nebeskej vlasti…“ (Édouard Schuré; VEĽKÉ ZASVÄTENIE, Tlačiareň Štátnej Zemskej správy, 1914).
Iný spisovateľ – Bal Gangadhar Tilak, ktorý má indoeurópsky pôvod (je z rodu Brachmanov) – približne v tom istom čase napísal a vydal knihu ARKTICKÁ VLASŤ VO VÉDACH. V súčasnom vydaní knihy B. G. Tilaka je v jej anotácii napísané doslovne toto: „Čitateľ sa oboznámi s prekladom vynikajúcej knihy známeho indického vedca B. G. Tilaka (1850-1920) v ktorej tvrdí, analyzujúc prastaré pamätníky literatúry, Védy a Avestu, že pravlasť Árijcov jestvovala v arktickom regióne, ale nastupujúce zaľadnenie vytlačilo árijské rasy zo severu do zemí Európy. Indický vedec uvidel v prastarých textoch presné odrazenie nie iba historických, astronomických, ale aj geografických reálií spojených s oblasťou za Polárnym kruhom. Tento objav umožnil Tilakovi o desaťročia predbehnúť uzávery archeológov, filológov, fyzikov a astronómov a napomohol celkovému progresu poznania o prvopočiatočných dejinách človečenskej rasy a dejín jej osídľovania planéty“.
Takže pozrime sa teraz z týchto uhlov pohľadu (oficiálneho aj neoficiálneho) na Pulkovský Poludník, ktorý do r. 1884 slúžil ruským moreplavcom a kartografom ako „ruská os sveta“. A možnože sa nám podarí nájsť a uvedomiť si význam tejto pravdy minulosti, ktorá je pred nami doteraz dobre skrývaná.
Takže čo to je ten takzvaný Pulkovský Poludník?
Údaje z encyklopédie: Pulkovský Poludník, ktorý prechádza cez stred hlavnej budovy observatória v 30°19,6´ východne od Greenwicha, bol v minulosti východiskovým bodom geografických máp Ruska. Všetky ruské lode vypočítavali svoju dĺžku od Pulkovského poludníka, až kým v roku 1884 nebol za východiskový bod prijatý nultý poludník, ktorý prechádza cez Greenwichské observatórium (nultý alebo greenwichský poludník).
Inak povedané, to až dnes (už v podstate 134 rokov) sa Pulkovský Poludník nachádza na 30°19,6´ východnej dĺžky. A predtým 50 rokov sa Pulkovský Poludník nachádzal na nulovom uhle geografických dĺžok a slúžil všetkým moreplavcom a kartografom za „ruskú os sveta“, kým iniciatívu neprebralo „vládkyňa morí“ Anglia.
Teraz je čas na niekoľko otázok.
Je náhoda, že v roku 1827 Petrohradská Akadémia vied (s odobrením Nikolaja I.) rozhodla o vytvorení nového, Pulkovského observatória?
Náhodou sa Pulkovské observatórium a aj samotné mesto Petrohrad ocitlo v jednej línii s takými posvätnými mestami ako Kyjev, Konštantínopol (dnes Istanbul) a Alexandria?
Podľa tvrdenia tej istej encyklopédie, „špeciálne určená komisia rozhodla o vrchole Pulkovskej hory, ktorú navrhol imperátor Nikolaj I., a ktorá leží južne od hlavného mesta, 14 vierst od Moskovskej pevnosti vo výške 248 stôp (75 metrov) nad úrovňou mora. Prípravou podrobného projektu nového observatória bol r. 1883 poverený novovytvorený výbor, v ktorom boli akademici Vyšnevský, Parrot, Strube a Fuss, pod predsedníctvom admirála A. S. Grejga, ktorý už niekoľko rokov predtým spolupracoval s observatóriom v Nikolajeve. Projekt budovy a jej samotná realizácia bola zverená architektovi A. P. Briullovi. Zariadenia objednali súčasne v Mníchove u Ertela, Reichbacha a Merca a Marela aj v Hamburgu u bratov Repsoldovcov. Základný kameň observatória bol položený 21. júna (3. júla) r. 1835 a slávnostné odovzdanie hotových budov prebehlo 7. (19.) augusta 1839. Celková cena dosiahla 2 100 500 rubľov v asignáciách, vrátane 40 000 rubľových asignácií, ktoré boli vydané štátnym roľníkom, ktorí mali svoje role a polia na pozemku, ktorý bol odobraný pre observatórium a 2 domy pre bývanie astronómov…“
V týchto slovách rezonujú dve otázky: prečo ruský cár Nikolaj I. určil ruským vedcom miesto a nie naopak, oni neukázali miesto jemu, kde sa má postaviť nové observatórium? A prečo Nikolaj I. vybral pod observatórium práve toto určené miesto a nie nejaké iné?
Ako odpoveď na tieto otázky môže poslúžiť dole ukázaná antická mapa, ktorá bola zostavená pred viac ako dvetisíc rokmi Hipparchom. Na nej vidno rozdelenie zemí na Západ a Východ, ktoré prechádzalo cez staroegyptské „akademické mesto“ – Alexandriu, ktorá bola dlhé roky preslávená svojou najbohatšou vedeckou knižnicou.
Pred nami je mapa, ktorá bola zostavená približne v roku 150 pred n.l. Na nej je os sveta vedená cez Alexandrijský poludník.
[Podobných máp je v skutočnosti viac. Tu napríklad nájdete antickú mapu Eratosthena z r. 220 pred n.l. – pozn. prekl.]
Ruský imperátor Nikolaj I. – ktorý bol veľkým vzdelancom a zasvätencom do nejakých tajných učení – samozrejme vedel, že Petrohrad sa nachádza na tej istej línii ako egyptská Alexandria. Okrem toho vedel aj to, že na tej istej línii sa nachádza aj najväčšia svätyňa Egypta – veľká Cheopsova pyramída.
A nám zase treba vedieť, že po roku 1812 – pamätnom roku Vlasteneckej vojny Ruska proti Napoleonovi Bonapartemu, veliacemu ohromnej koaličnej armáde, ktorá vtrhla na územie Ruského impéria – vznikla u všetkých ruských imperátorov mimoriadna naviazanosť na Starý Egypt (o tom poviem trochu nižšie).
A práve z týchto dôvodov ruský imperátor Nikolaj aj ukázal ruským vedcom, kde má byť postavené nové ruské observatórium. Ruský imperátor týmto rozhodnutím zároveň zafixoval pre potomkov priame dejinné spojenie medzi Petrohradom, Alexandriou a staroegyptskými pyramídami.
A teraz aby sme si vyjasnili, čo bolo vyššie povedané, poviem niečo o tom, o čom predtým nikto nepísal.
Nuž pozrime sa na toto: prečo sa Napoleon Bonaparte, francúzsky cisár, predtým, ako napadol v roku 1812 Ruské impérium, rozhodol pre veľmi riskantnú vojenskú výpravu do Egypta?
Oficiálna verzia je pre tieto udalosti takáto: Egyptská výprava, alebo Egyptská expedícia je výprava, ktorá bola podniknutá v rokoch 1798-1801 z iniciatívy a pod priamym vedením Napoleona Bonaparta a jej hlavným cieľom bolo obsadenie Egypta.
Po Talianskej výprave 1796-1797 nastúpila tíšina, ktorá však vôbec nezodpovedala politickým plánom generála Bonaparta. Po prvých víťazstvách Napoleon začal siahať po samostatnej roli. Potreboval ešte radu víťazných udalostí, ktoré by oslnili národ a učinili by ho obľúbeným hrdinom armády. Vypracoval plán expedície na obsadenie Egypta, aby zaujal spojovaciu cestu z Anglicka do Indie. Bez problémov presvedčil Direktórium o nevyhnutnosti toho, aby Francúzsko malo kolóniu v Červenom mori, odkiaľ sa krátkou cestou možno dostať do Indie. Vláda Direktória, ktorá sa obávala popularity Napoleona, sa v podstate rozhodla zbaviť jeho prítomnosti v Paríži a dala mu pod kontrolu Taliansku armádu a flotilu. Idea expedície bola spojená so snahou francúzskej buržoázie konkurovať anglickej, ktorá aktívne upevňovala svoj vplyv v Ázii a Severnej Afrike.
Vzdialenosť od Francúzska a odpor miestneho obyvateľstva – ktoré ponímalo Francúzov ako okupantov – postavilo francúzske jednotky do bezvýchodiskového postavenia. Po tom, ako Angličania zničili francúzsku flotilu v bitke pri Aboukire, bola kapitulácia francúzskych jednotiek v Egypte iba otázkou času. Bonaparte – ktorý chápal skutkový stav vecí – sa snažil leskom svojich víťazstiev zamaskovať beznádejnosť postavenia a rozsah strategickej chyby, ktorú spôsobil Francúzsku. Ale pri prvej príležitosti opustil svoju armádu ešte pred smutným koncom. Také operácie, ako je Egyptská výprava musia byť kategorizované ako dobrodružné.
Napriek tomu egyptská expedícia Napoleona spôsobila nárast záujmu o prastarú minulosť Egypta. Vďaka expedícii bolo zozbierané a vyvezené do Európy ohromné množstvo pamätníkov minulosti. V r. 1798 bol vytvorený Egyptský Inštitút, ktorý dal základ masívnej záchrane a štúdiu dedičstva starého Egypta.
To bola oficiálna verzia historikov (povedzme to je informácia pre zaplnenie vákua v hlavách prostých ľudí, pre ktorých nie je zaujímavé veľa vedieť podľa názoru tých, ktorí majú moc).
Neoficiálna verzia, ktorá je najbližšie k pravde je takáto:
Napoleon Bonaparte nehľadal v tejto expedícii slávu ani veľkú obľubu a obdiv Francúzov a armády tak, ako to je povedané vyššie. Išlo mu o zdroj všemohúcnosti a samotnú všemohúcnosť, ktorú dúfal nájsť a nadobudnúť v prastarých Pyramídach Egypta.
Slovo „pyramída“ má dva korene, pozostáva z dvoch gréckych slov „oheň“ a „stred“, čo znamená „oheň v strede“.
Prečo Napoleon hľadal všemohúcnosť?
Popremýšľajte sami. Napoleon už vtedy spomínal ideu zavŕšenia veľkého „Drang nach Osten“, pochodu na ruský Východ. A vari bolo možné bez nadobudnutia všemohúcnosti dúfať v následné dobytie Ruského impéria, ktoré bolo osídlené početnými potomkami prastarých Árijcov-Hyperborejcov, ktorí aj dali egyptským faraónom predstavu o „duchu Svätom“, ktorý je skutočným Stvoriteľom Sveta. Oni naučili faraónov stavať veľké pyramídy, v ktorých účinok „ducha Svätého“ nadobúdal mimoriadnu silu a spôsoboval magické pôsobenie na tých ľudí, ktorí vstupovali do centra pyramídy.
(Hľa odkiaľ pochádza idea symbolu „oko v pyramíde“):
Ak sa vám zdá, že to, čo tu je napísané je nepravdepodobné, alebo ide o nejaký výmysel autora, tak skromne poznamenávam, že iniciátor Druhej svetovej vojny 1939-1945 – Adolf Hitler – predtým, ako vierolomne 22. júna 1941 napadol Rusko, tiež venoval mnoho síl a času hľadaniu zdroja všemohúcnosti – akejsi Šambaly.
Ale ani Napoleon, ani Hitler nakoniec nedokázali nadobudnúť to, po čom túžili a vojenské vtrhnutie do Ruska sa pre oboch skončilo neslávne. Pritom samotná egyptská výprava Napoleona a artefakty, ktoré jeho výprava priviezla z Egypta pomohli samovládcom Ruského impéria naširoko otvoriť oči na starú minulosť, na vieru a predstavy o Najvyššom Bohu, o ktorom na rôzne spôsoby hovoria všetky náboženstvá sveta.
Posúďte sami: hľa medaila „Na Pamäť Vlasteneckej vojny roku 1812“, vydávaná v rokoch 1813-1814. Je na nej zobrazená staroegyptská pyramída so vševidiacim okom Najvyššieho vnútri, z ktorej od Najvyššieho zvnútra pyramídy (jej stredu) vychádza „duch Svätý“. Mimoriadny význam majú pre nás slová, ktorú sú vyrazené na zadnej strane medaily: „Nie nám, nie nám, ale Menu Tvojmu“:
Inak povedané, pre ruského imperátora Alexandra I. v tom čase nebolo tajomstvom, že pyramídy v Egypte sú posvätné kultové objekty, ktoré podobne ako kupoly kresťanských chrámov koncentrujú vo svojom ohnisku mimoriadnu životodarnú silu Stvoriteľa a čerpajú neviditeľnú milosť. Práve preto boli pyramídy stavané pre faraónov podľa návodu Hyperborejcov-Árijcov, ktorí poznali mnohé tajomstvá „ducha Svätého“ a dokázali používať pre dobro Jeho silu, vďaka čomu aj dostali v Indii prezývku šľachetní Árijci.
A hľa oficiálna informácia, ktorá bola publikovaná v prílohe k medaile. V nej sa – poznamenávam – ani jediným slovom nevysvetľuje, prečo je na medaile práve takýto obrázok a nápis.
Vysvetliť tento fenomén možno jedinou vetou: „Čo je dané vedieť imperátorovi – ktorý má moc od Boha – netreba vedieť nikomu.
Kroniky svedčia, že 5. februára 1813 vyšiel dekrét o odmenení účastníkov oslobodzovania ruskej zeme spod nájazdu Napoleona medailou „Na pamiatku vlasteneckej vojny roku 1812“, v ktorom imperátor Alexander I. napísal:
Vojaci! Slávny a pamätihodný rok, v ktorom ste neslýchaným a vzorným spôsobom porazili a potrestali toho, kto sa odvážil vstúpiť do Vlasti vašej, ľúteho a silného nepriateľa. Tento slávny rok sa pominul, ale nepominú sa a neumĺknu činy v ňom, mohutné činy a hrdinstvá vaše: vy ste krvou svojou zachránili Vlasť pred mnohými národmi a kráľovstvami spojenými proti nej. Vy ste prácou, trpezlivosťou a svojimi ranami nadobudli vďaku svojej a úctu druhých Dŕžav. Vy sme svojou mužnosťou a chrabrosťou ukázali svetu, že kde je Boh a viera v srdciach národa, tam hoci by aj nepriateľské sily boli ako vlny Oceánu, aj tak všetci títo sa – ako o tvrdú mohutnú horu – rozbijú a roztrieštia. Zo všetkej ich nenávisti a zlosti ostane iba ston a zvuk zhynutia. Vojaci! Na pamäť týchto nezabudnuteľných hrdinských činov sme My rozkázali vyraziť a posvätiť túto striebornú medailu, ktorá s napísaním na nej minulého, tak pamätihodného roku 1812, musí na belasej stužke krášliť nepriestrelný štít Otčiny, hruď vašu. Každý z vás je hodný nosiť na sebe tento pamätihodný znak, to svedectvo trudov, chrabrosti a účasti v sláve; lebo vy všetci niesli ste rovnakú ťažobu a jedným duchom mužnosti ste dýchali. Vy sa podľa spravodlivosti môžete hrdiť týmto znakom. On ukazuje vo vás Bohom požehnaných skutočných synov Otčiny. Nepriatelia vaši, vidiac ho na hrudi vašej, nech sa trasú vediac, že pod ním žiari chrabrosť, nie postavená na strachu či ziskuchtivosti, ale na ľúbosti k viere a Otčine a, následne, neporaziteľná ničím.
Približne vtedy sa v Petrohrade začali prestavovať alebo stavať nové kresťanské chrámy, zvonku a vnútri ktorých sa umiestňoval ten istý symbol, ktorý bol na pamätnej medaile o vojne roku 1812 – egyptská pyramída so vševidiacim okom Najvyššieho vnútri a lúčovité žiarenie „ducha Svätého“ vychádzajúce od Najvyššieho.
Na poslednej fotografii je zachytený vnútorný priestor Kazanského chrámu v Petrohrade. Ako vidíme, na tom mieste, kde sa na egyptskej pyramíde zobrazovalo symbolické „vševidiace oko“, popi napísali pre všetkých veriacich doslovne (aby bolo všetkým pochopiteľné) slovo „BOH“.
Pre mňa to bolo prekvapujúce, veď pravoslávni popi Ruského impéria pomocou takýchto chrámových vyobrazení otvorene svedčili, že to nie Ježiš Kristus dal svetu predstavu o „duchu Svätom“.
Týmto zároveň pravoslávni popi Ruského impéria dosvedčili, že informáciu o Bohu-Duchovi tisícročia pred narodením Krista vyjavili egyptským faraónom Hyperborejci-Árijci, podľa čích projektov sa aj stavali veľké pyramídy v Gíze. A až neskôr – o mnoho-mnoho vekov – v Egypte žijúci Ježiš Kristus prišiel k „strateným ovciam domu Izraelovho“, aby im otvoril tajomstvo „Svätého Ducha“ a vyjavil Jeho silu.
Vďaka Napoleonovi Bonapartemu, hľadajúcemu zdroj všemohúcnosti v starom Egypte, a po oboznámení sa s niektorými tajnými poznatkami Starého Egypta – ktoré priamo ukazovali na to, že korene kresťanstva nepochádzajú zo starého Izraela, ale zo starého Egypta – vznikol u ruských samovládcov záujem o myšlienku „božej vyvolenosti“ a k „duchu Svätému“ bez ktorého, samozrejme, nijakej „božej vyvolenosti“ niet a ani byť nemôže.
O mimoriadnom záujme korunovaných hláv Ruského impéria o túto problematiku môžeme súdiť podľa radu artefaktov:
Medaila za dobytie Paríža 19. marca 1814 ruskou armádou pod velením Alexandra I. Ruský imperátor je zobrazený doslovne kúpajúci sa v žiare „ducha Svätého“, ktorá vychádza z pyramídy.
Pamätný znak na počesť korunovácie Všeruského vládcu Nikolaja I. Imperátorská koruna sa doslovne kúpe v „duchu Svätom“, ktorý vystupuje z centra pyramídy so vševidiacim okom vnútri.
Nikolaj I. (žil 1796-1855), zobrazený na poslednom pamätnom znaku bol zakladateľom Pulkovského Poludníka, ktorý sa na pol storočia stal pre ruských moreplavcov a kartografov doslovne „ruskou osou sveta“.
K tomu treba dodať, že práve za Nikolaja I. sa stalo všeobecne známym, že vedľa Pulkovského Poludníka nachádzajúca sa Palestína bola v dávnej minulosti založená praslovanskými kmeňmi, teda presne tými istými Hyperborejcami-Árijcami alebo ich potomkami.
O niečo neskôr – v roku 1866 – už po smrti Nikolaja I. to spomenul vo svojej knihe „O jazyku Židov žijúcich za starých čias na Rusi a o slovanských slovách, nachádzaných u židovských spisovateľov“ Araam Jakovlevič Garkavi, ruský znalec Východu a hebraista, úradujúci štátny radca Ruského impéria:
Porovnajte to s informáciou, ktorú šíria dnes: „Kresťanstvo sa zrodilo v I. storočí v Palestíne, v judskom prostredí v kontexte mesiášskych hnutí starozákonného judaizmu“.
Tak kde sa v skutočnosti zrodilo kresťanstvo?
Správne by bolo napísať takto: „Kresťanstvo sa zrodilo v judskom prostredí, na staroslovanskej zemi Palestíne, ktorú židovskí spisovatelia nazývajú Chanánom“.
Takže práve preto Nikolaj I. považoval Starý zákon za lživú históriu napísanú Judejcami s cieľom zombirovať Slavianov, a preto v roku 1825 tvrdo zrušil pokus židovčiacich hlásateľov ho šíriť v Ruskom impériu:
Text na obrázku: Je známe, že v roku 1825 bolo celé už vytlačené vydanie nového prekladu Starého zákona zhotoveného Biblickou spoločnosťou spálené v tehliarskych závodoch Nevskej Lavry. Viac pokusov preložiť a vôbec vydať Starý zákon počas tridsaťročného vládnutia Nikolaja I. nebolo.
Nuž hľa prečo v roku 1847 Nikolaj I. vydal Najvyšší dekrét o vytvorení Ruskej Duchovnej Misie v Jeruzaleme. Táto misia mala právo nadobúdať pozemky a aj na kúpených pozemkoch stavať.
Prečo Nikolaj I. pristúpil k tomuto kroku?
Aby ešte dôraznejšie zvýraznil „ruskú os sveta“ deliacu Zem na Západ a Východ.
Teraz som proste povinný dotknúť sa toho faktu, že „ruská os sveta“ (Pulkovský Poludník) prechádza aj skrz veľké mesto Konštantínopol (dnes Istanbul), ktorý v minulosti bol hlavným mestom Byzantskej ríše (prostá poznámka: Aj tam tiež treba hľadať „ruskú stopu“!). Len krátko spomeniem, že mesto Konštantínopol bolo hlavným mestom Byzantskej ríše v období od 395 do 1204 a od 1261 do 1453, pričom v roku 1254 sa stalo centrom Pravoslávia (v kresťanskom ponímaní – pozn. prekl.).
Oficiálna informácia o tomto meste: Počas stredoveku bol Konštantínopol najväčším a najbohatším mesto Európy. Nazýval sa Byzantium (gr. Βυζάντιον), Nový Rím (gr. Νέα Ῥώμη, lat. Nova Roma), Konštantínopol, Carihrad (slovanský názov, ide o preklad gréckeho názvu „Cársky hrad“ – Βασιλεύουσα Πόλις – Vasileusa Polis, mesto vasileusa) a Istanbul. Názov „Konštantínopol“ (Κωνσταντινούπολη) sa používa v dnešnom gréckom jazyku, Carihrad u južných Slovanov. V 9.-12. storočí sa používal aj pyšný názov „Byzantída“ (gr. Βυζαντις). Mesto bolo oficiálne premenované na Istanbul v roku 1930 počas reforiem Atatürka.
Teraz si vypočujme z úst terajšej hlavy „Ruskej Pravoslávnej Cirkvi“ pre nás dôležitú informáciu týkajúcu sa Pulkovského Poludníka a „ruskej osi sveta“:
„Hyperborea – to je všetko to, čo sa nachádza na sever od Byzancie!“ © patriarcha Kirill.
Dobre ste pochopili, čo povedala hlava RPC?
Všetko to, čo je na sever od Byzancie, ktorej hlavným mestom bol Konštantínopol (dnešný Istanbul), cez ktorý prechádza Pulkovský Poludník aj je Hyperborea, ktorú oficiálne zdroje ešte stále hľadajú a nijako nájsť nemôžu hovoriac kdeže ona je? Kdeže?!
Ako sa vám páči, milý čitateľ, takáto informácia o „ruskej osi sveta“?
Ale veď o Pulkovskom Poludníku, obzvlášť o oblasti „na sever od Byzancie“ sa dá dozvedieť ešte veľa zaujímavého…
Na tomto mieste pôvodný článok končí. Nedá nám však nedoplniť ho iným prevzatým článkom, ktorý sa môže zdať zdanlivo nesúvisiacim – ale to iba veci neznalým, medzi ktorých naši čitatelia určite nepatria. Teda ďalší článok:
Dnes existujú jednotky špeciálneho určenia v podstate vo všetkých krajinách sveta. Za najprofesionálnejšie a najsilnejšie sú považované ruský Specnaz a špeciálne jednotky USA.
Na Youtube kanále BORZZIKMAN bolo zverejnené video, na ktorom je zaznamenaný boj medzi členom Alfy KGB Dmitrijom Stepanovom a dôstojníkom oddielov Force Recon, ktoré sú jedným z elementov síl špeciálnych operácií SOC námornej pechoty USA.
https://www.youtube.com/watch?v=_H0titVR8ZU
Cudzinci, ktorí uvideli tento boj boli prekvapení, ale zjednotili sa v názore, že bojovník Alfy bol oveľa lepší:
„Zdá sa, že amerického člena námornej pechoty trénoval Obama“
Foto: prtScr youtube.com/BORZZIKMA
„UPS! Bolo to čisté a rýchle! LOL“
Foto: prtScr youtube.com/BORZZIKMA
Mnohí užívatelia Youtube píšu, že tento súboj ukázal typickú Ameriku, ktorá seba slávi svojou namyslenosťou a pátosom.
„Ako v reálnom živote, tak aj v športe alebo politike sú USA arogantní, ale kompletne prázdni a hlúpi ako zvyčajne.“
Foto: prtScr youtube.com/BORZZIKMA
Väčšina cudzincov si všimla nízku formu čierneho bojovníka, ktorý sa podľa ich názoru prežral v amerických reštauráciách rýchleho občerstvenia.
„Mac Donaldovský bojovník proti hyperborejskej sile prírody… to je rozdiel. Američania láskavo ostaňte doma, nemá zmysel sa pokúšať o čokoľvek proti týmto bojovníkom“:
Treba poznamenať, že bojovník Alfy má 96,1 kg a Američan 99,7 kg. Užívatelia Youtube zdôrazňujú, že ani takýto rozdiel vo váhe nezabránil Bielorusovi poraziť Dennisa Laneho.
V boji sa stretli Bielorus Stepanov a Američan Lane. Člen špeciálnych oddielov KGB ALFA sa v ringu zrazil s dôstojníkom jednotiek FORCE RECON, ktoré patria k silám špeciálnych operácií americkej námornej pechoty.
Napsat komentář
Pro přidávání komentářů se musíte nejdříve přihlásit.