Kde a v jakém čase žijeme?

Můj dobrý přítel žijící ve Vince u Bělehradu v Srbsku se mě nedávno zeptal… kde a jaké časy to žijeme?

Důvod této jeho otázky je jak pro každého, a jako pokaždé legitimní. Je to přirozená reflexe na nějaký emotivní přežitek. Vím, že v tomto případě šlo o jeho reakci na jeho bolestné znovuprocítění faktu, že sociální sítě, kterých i on je „prisonieur“.

Jeden ze zástupů nedobrovolných squatterů uvězněných ve „zdích“ klamu. Ano „sítě“ je onen správný termín. Sítě do kterých se stále více zamotáváme. Jsme ubohé ryby do nich nachytané. Plankton informací je notoricky „kýmsi“ modifikován a přeformátován do liberální virtuality. Celý oceán pravd a lží je programově cenzurován. Tak po pořádku.

*Vinčianska kultúra* tiež nazývaná kultúra Turdaș prípadne kultúra Turdaș-Vinča je neolitická archeologická kultúra v strednej a juhovýchodnej Európe. Je datovaná z obdobia 5 700 až 4 500 pred Kristom. Pomenovaná je podľa hlavného náleziska Vinča-Belo Brdo, veľkého sídelného tela na predmestí Belehradu, objaveného srbským archeológom Milomom Vasičom v roku 1908. Je to pozostatok
pravekej spoločnosti, charakterizovanej určitým spôsobom osídlenia a rituálnym správaním. Pozoruhodné je, že táto civilizácia nevykazuje stopy hierarchie, žiadne črty majetkových rôzností a nenašli sa známky násilia. Chýbajú akékoľvek fakty-stopy opevnenia.

Pestovateľské technológie, prvýkrát zavedené v tejto oblasti v období 6 400 – 5 100 pred n. l., boli touto kultúrou ďalej rozvíjané, čo prirodzene vyvolalo nárast populácie obyvateľstva a vytvorenie jedného z najväčších osídlení v prehistorickej Európe. Toto obyvateľstvo udržiavalo vysoký stupeň vzájomnej jednotnosti diaľkovou výmenou rituálnych predmetov. Čo však ale neznamená, že jednotlivé časti boli aj politicky zjednotené. Poznávacou značkou sú rôzne štýly zoomorfných a antropomorfných sošiek, ale aj znaky Vinča, ktoré niektorí považujú za ranú formu prapísma. Hoci to nepatrí do tradične ponímaného obdobia doby medenej (chalkolit), kultúra Vinča poskytuje prvé známe príklady medenej metalurgie. Predmety vinčianskej kultúry boli nájdené v šachtách pravekej medenej bane Rudna Glava (Srbsko).Túto kultúru nazvanú „Tordos“ určila už maďarská archeologička *Zsófia Tormová* ešte roku 1875 . Pomenovala ju podľa dediny Turdaș, (maďarsky Tordos), nachádzajúcej sa v západnom Rumunsku.

*Anatolij Alexejevič Kljosov* podla DNK výskumu tvrdí, že tu je kolíska európskej civilizácie. Pôvodná kolíska rusov-slovanov. Niekoľko kilometrov nižšie po prúde Dunaja je ešte staršia kultúra *Lepenski vir*.
Anatolij Alexejevič Kljosov (rusky Анатолий Алексеевич Клёсов; nar. 20. novembra 1946, Čerňachovsk, Kaliningradská oblasť, ZSSR) je sovietsky i americký biochemik, špecialista v oblasti polymérnych kompozitných materiálov, biomedicíny a enzymatickej katalýzy. V roku 2008 začal propagovať tzv. „DNK-genealógiu“, ktorej závery však majoritnou vedeckou komunitou nie sú uznávané, na rozdiel od všeobecne uznávaných vedeckých disciplín genetickej genealógie a populačnej genetiky.

Vo svojej práci Kljosov vychádza zo všeobecne známych princípov dedičnosti prostredníctvom chromozómu Y a mitochondriálnej DNA, na ktorých je založená tiež genetická genealógia. Kljosov však pri sledovaní historických migrácií ľudstva v niektorých zo svojich 10 kníh vydaných v rokoch 2010 až 2016 dochádza k záverom, ktoré sú v priamom protiklade s väčšinovým názorom vedcov, že súčasný človek pochádza z Afriky. Podľa Kljosova sa naopak súčasný biely človek vyvinul na Sibíri a rýchlo rastúca populácia sa následne odtiaľ približne pred 24 000 rokmi postupne rozšírila do celého sveta. Teda aj do Afriky.

Sám Kljosov označuje svoju „DNK-genealógiu“ za „vlasteneckú vedu“.

Knihy profesora Harvardu Anatolija Kljosova sú skutočnými vedeckými bestsellermi.
Už tri storočia vedci nevedeli a ani nevedia uspokojivo odpovedať na otázky: kto sú Slovania, aký je ich pôvod a odkiaľ pochádzajú? Anatolij Kljosov je vysoko profesionálny špecialista a talentovaný výskumník, ktorý našiel odpovede na tieto otázky v priesečníku dvoch vied dejín a genetiky. Tieto knihy ničia rusofóbne tabu jednak na verejnosti, ale aj vo vedeckej komunite. Kljosov skúma históriu dávnych Slovanov, Indoeurópanov. Ich pôvod z Árijcov. Teda odkiaľ pochádzajú Slovania a Indoeurópania a kde je ich rodná kolíska?

Kljosovova teória je exaktná veda na úrovni organickej chémie. Nie, nie sú to dojmy ani predpoklady, ale skutočné mutácie v chromozómoch.
Mnoho ďalších vedcov ju však považuje resp. označuje za „pseudovedu“, keďže naburáva doterajší systém, ktorý interpretuje dejiny ľudstva, tak aby vyhovovali dotetajšiemu civilizačnému modelu.

Ak si dáte otázku, ako bol vysvetľovaný pôvod Slovanov, tak je úplne jasné, že táto Kljosova interpretácia je popretím doterajšej dogmy o *podradenosti* autochtónneho obyvateľstva Euro-Ázie, akých si indiánov tohto „superkontinentu“. Slovanov. Pravdaže tento anglosasky sen, uplatňovaný v agresívnych výpadoch smerom na východ (autorom popísané inde) mal aj svoj filozoficky podtext o menejcennosti „untermenschtve“.

[Pozn. Untermensch nemecká výslovnosť: [ˈʔʊntɐˌmɛnʃ] dosl. ‚underman ‘, ‚sub-man‘, ‚subhuman‘; množné číslo: Untermenschen  je nacistický výraz pre neárijských „nižších ľudí“, ktorí boli často označovaní ako „masy z východu“, teda Židia, Rómovia a Slovania (najmä etnickí Poliaci, Srbi a neskôr aj Rusi ). Tento výraz bol aplikovaný aj na miešancov a černochov. Židia, Poliaci a Rómovia spolu s telesne
a mentálne postihnutými ako aj homosexuálmi a politickými disidentmi mali byť vyhladení počas
holokaustu.

Podľa Generalplan Ost malo byť slovanské obyvateľstvo strednej a východnej Európy čiastočne zredukované masovým vraždením počas holokaustu, pričom väčšina mala byť vyhnaná do Ázie a použitá ako otrocká práca pre Tretiu Ríšu. Tieto koncepty boli dôležitou súčasťou Nacistickej rasovej politiky. Tie hľadali svoje opodstatnenie a filozofické opodstatnenie práve v umelokreovanom výklade dejín i vývoja ľudstva. Je nepreberné množstvo literatúry na túto tému. A práve z tohto pohľadu sú knihy profesora Harvarddskej Univerzity Anatolija Kljosova skutočným vedeckým bestsellerom].

Poloha: Srbsko; súradnice 44°33′40″N 22°01′27″

Archeológ  *Dragoslav Srejović*, ktorý toto miesto prvýkrát systematicky preskúmal, povedal, že také veľké sochy v tak ranej histórii ľudstva a pôvodné architektonické riešenia definujú Lepenski Vir ako špecifickú a veľmi ranú fázu vo vývoji európskej prehistorickej kultúry. Lokalita bola pozoruhodná svojou vynikajúcou úrovňou zachovania a celkovo výnimočnou kvalitou svojich artefaktov.
Keďže osada bola trvalá a plánovaná, s organizovaným spoločenským životom, architekt *Hristivoje Pavlović* označil Lepenski Vir za „prvé mesto v Európe“.
Národný park Đerdap, ktorý zahŕňa Lepenski Vir, bol založený v roku 1974. Širšia oblasť parku bola 10. júla 2020 vyhlásená za globálny geopark UNESCO.  Globálny geopark UNESCO Đerdap zahŕňa okrem rokliny Železnej brány časti horských masívov Miroč a Kučaj s celkovou rozlohou 1 330 km² (510 štvorcových míľ) a bol prvým takýmto označením v Srbsku.

Cez prizmu tu hore konštatovaného, vnímam aj otázku položenú priateľom: „Kde a aké časy to žijeme?“ Tak teda postupne.

*Kde?*
Aj keď globalizácia ako projekt „vyvolených“ je už prakticky mŕtva, tak rudimenty, restity jej plánovaného charakteru teda ovládnuť resp. ovládať chod planéty z jedného centra budú „otravovať“ ešte chvíľu, možno i podstatne dlhšie….. stále! Na druhú stranu je to logické a viac menej aj spravodlivé….

Ako sa hovorí: *Každá sranda niečo stojí* Ľudstvo za svoju lenivosť a chamtivosť – *za málo peňazí veľa muziky*- musí „niečím“ zaplatiť. Celý svet (glóbus- globalizácia), teda prakticky celý svet žije nad svoje možnosti. Na pôžičku. Homo sapiens sapiens je jediný druh planéty, ktorý sa môže reprodukovať prakticky neobmedzene. Naprieč priestorom i časom. Sme najrozšírenejší taxon na Zemi. To ale vyžaduje následne aj veľa produkovať. Veľká produkcia ale vyžaduje isté pravidlá na jej realizáciu. Často a čoraz viac sú deformované. Čo ale má automaticky spätný vplyv na hodnotovú a etickú výbavu človečenstva. Niektorí len produkujú, iní menej a podaktorí vôbec nič…

Naopak sú takí a je ich najviac, čo strovia prakticky nič, iní len toľko, koľko potrebujú, ale sú aj takí a je ich pomerne málo tzv. elity, ktorí chcú všetko resp. chcú rozhodovať o prerozdelení výsledkov produkcie. Teda inak povedané kradnú! Trúdi. Zlo sa vkradlo medzi nás ľudstvo v momente, keď vzniklo súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov.

*Časy*, ktoré práve teraz žijeme.
Tu je odpoveď na horepoloženú otázku: Kde a aké časy tu žijeme?
Ak nevlastníš krompáč a lopatu, tak jamu vykopeš len vtedy, keď Ti niekto bude *chcieť požičať* tú lopatu a ten krompáč… Tak aj informáciu (dôvod Tvojej otázky sensu stricto) na sieťach dostaneš len vtedy keď, nám ju bude *chcieť* majiteľ médií „jedinej“ pravdy poskytnúť. Ale to si budeme musieť *zaslúžiť*. A „večný“ obchod pokračuje. Práve preto som presvedčený, že princíp rovnice *vlastníctvo výrobných prostriedkov*vs*práca* = *odmena* musí byť revidovaný, ak sa chceme dopracovať k pravde i ku spravodlivosti. A práve tu je absolútne nevyhnutné aby sa to udialo v globálnom merítku! Dostatok, blahobyt, spokojnosť kľud, spravodlivosť a nekonfliktnosť… etc. musia byť pre každého. Bez rozdielu. Ako som predoslal kľúčovým faktorom, ktorý podľa Karola Marxa rozdeľoval spoločnosť na dve oddelené skupiny, bolo súkromné vlastníctvo. Išlo predovšetkým o vlastnenie výrobných prostriedkov, ktoré umožňujú robotníkov vykorisťovať. Postupom historického procesu a prirodzeného prerozdeľovania tak vznikla elita ľudí, ktorá vo svojich rukách akumulovala kapitál. Pomocou neho napĺňala svoje ambície o svetovú moc.

Takže na záver moja odpoveď je: *na zlom mieste a v zlom čase*. Ak to chceme zadefinovať len egoistického pohľadu…
Od Boha sme dostali veľa darov. *Život* nám daroval len preto, aby mohol následne darovať nám aj *slobodnú voľbu.* Takto akosi nám treba chápať tieto dva najdôležitejšie dary. Z tejto perspektívy je nám načim pochopiť, že *kde* a v akom *čase* žijeme nie je status quo Stvorenia, ale len proces v Stvorení. Boh okrem toho, že je Stvoriteľ, tak rovnako je aj Spasiteľ. Potom je lepšie čitateľnejšia aj premisa: Pomôž si človeče, aj Boh Ti pomôže !

*Pán je môj Pastier*

(Žalm 23)

Pán je môj pastier, nič mi nechýba:
pasie ma na zelených pašienkach.
Vodí ma k tichým vodám,
dušu mi osviežuje.
Vodí ma po správnych chodníkoch, verný svojmu menu.
I keby som mal ísť tmavou dolinou,
nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou.
Tvoj prút a tvoja palica,
tie sú mi útechou.
Prestieraš mi stôl
pred očami mojich protivníkov.
Leješ mi olej na hlavu
a kalich mi napĺňaš až po okraj.

Dobrota a milosť budú ma sprevádzať
po všetky dni môjho života.
A budem bývať v dome Pánovom
mnoho a mnoho dní.

Naša šanca nebude môcť trvať celých 24 hodín! Ostáva nám len tých povestných posledných 5 minút. Na nešťastie žijeme v tristnej ére, vo svete blúdiacich Ahasverov.
V prostredí procesií nikam neidúcich postáv, v zástupoch ľudí, čo idú pospiatky vpred…ako raky. S osudom „večného Žida“, ktorý kvôli svojmu previneniu musí až do dňa posledného súdu blúdiť po zemi. Podľa legendy Ahasver udrel Ježiša Krista pri výsluchu u Kaifáša. Podľa inej verzie sa mu vysmieval, keď niesol kríž, slovami: „Tak ty tvrdíš, že sa vrátiš?“ A Ježiš odpovedal: „Áno, ale ty tu na mňa počkáš.“

*Katarzia – očistenie – sebauvedomenie*

Naše bytie je pexeso rôznych východísk. Skladačka dielikov, ktoré neprestajne sa pokúšame poskladať do celku. Je optimálne, keď jednotlivé súčiastky sú navzájom v symbiotickom vzťahu. [ *Holizmus* (z gr. to holon=celok) je filozófia celostnosti. Tento myšlienkový smer 20. storočia zdôrazňuje prioritu celku pred časťou. Holizmus sa rozšíril najmä v biológií. Vznikol ako reakcia na redukcionizmus a analytické postupy empirických vied. Najvýstižnejšie význam holizmu stručne vystihol Aristoteles v diele Metafyzika „Celok je viac než súhrn jeho častí.“]. Napriek tomuto „jednotiacemu“ filozofickému prístupu, je nevyhnutné si uvedomiť aj hierarchiu a interakciu medzi jednotlivými čriepkami. Aj pri skladaní mozaiky platia isté priority.

Ako som už vyššie spomenul dôležité je vlastníctvo výrobných prostriedkov. Nemenej, ak nie viac, dôležitým aspektom je aj poznanie vlastných koreňov. Vlastníctvo výrobných prostriedkov nám síce dáva šancu pre blahobyt či materiálnu spokojnosť. Áno, to je prvoplánovo príťažlivejšie. Hlavne pre mladých ľudí. Bohužiaľ. Na druhej strane treba zdôrazniť, že poznanie a uchopenie vlastných koreňov nám prináša bohatstvo duchovné. Nádej a perspektívu. Navyše platí, že história je matkou pravdy ako je známe z viacerých výrokov.

„História je svedkom doby, dňom pravdy, životom pamiatky, majstrom života a hlásateľom uplynulých čias“. (Marcus Tullius Cicero).

A tak ako sme boli celé stáročia a stále sme vtláčaní do „podivuhodných“ výkladov dejín, si treba uvedomiť aj slová: „Kto nepozná minulosť, nepochopí budúcnosť“. (Thomas Mann)
resp. „Kto ovláda prítomnosť, ovláda minulosť – kto ovláda minulosť, ovláda budúcnosť“. (George Orwell)

„Ak niekomu rozžnete lampu, rozžiari aj vašu cestu.“ —  (Buddha)

„Svetlo, ktorým svietime na cestu iným, sa volá šťastie“. (Pubo Hraško)

„Ak chceš niečo zmeniť, začni sebou. Zmeň sa.“ (Oscar Wilde)

„Všetci poznajú cestu, ale máloktorí po nej skutočne kráčajú“ (Bódhidharma)

„Nie je možné robiť pokroky na ceste, pokiaľ sa sami nestaneme cestou.“ (Buddha)

„Existuju tri cesty, ktorými môžeme dôjsť k múdrosti: Prvá je cesta skúsenosti. To je cesta najťažšia. Druhá je cesta napodobňovania. To je cesta najľahšia. Tretia je cesta premýšľania. To je cesta najušľachtilejšia“ (Konfucius)

‚Neexistuje cesta k mieru. Mier je cestou.“   (Abraham Muste)

Len spolu s Láskou a Pravdou sme schopní posunúť naše životy a ich osudy ďalej. K Slobode. K láske. To je skutočný zmysel života na Zemi. Začnime. Dajme sa na pochod.

Zdroj:  https://www.podtatransky-kurier.sk/za-zrkadlom/kde-a-ake-casy-to-zijeme

15. januára 2013 ruský prezident Vladimír Putin v Ruskej geografickej spoločnosti slávnostne otvoril nový archív, kde sú verejnosti sprístupnené mapy Tartárie.

Pýtate sa, čo je na tom také zaujímavé? Je zaujímavé a veľmi. Týmto aktom dal svetu na vedomie, že Rusko sa vydáva na cestu odhaľovania svojich skutočných nesfalšovaných dejín, pretože si je vedomé toho, že NÁROD, ktorý nepozná svoju históriu, nemôže mať ani budúcnosť.

Súčasná oficiálna ruská história, ako je učená v školách, bola vytvorená v priebehu 18. – 19. storočia a bola spísaná v súlade s biblickou židokresťanskou koncepciou histórie na zákazku Romanovcov. Už len prechodom z pôvodného kalendára (počítaného od podpísania mieru vo Hviezdnom chráme) na kalendár juliánsky sa história tejto ríše skrátila o viac ako päť a pol tisíc rokov!

Mnohí ľudia zrejme nikdy nepočuli o najväčšom štátnom útvare na Zemi za dobu nám známej histórie. Síce sme sa učili o slávnom Egypte, Perzskej ríši, Osmanskej či Rímskej ríši, ale to všetko boli omrvinky proti obrovskej slovanskej ríši, ktorá v priebehu vekov niesla názvy Rassénia, Skýtia a nakoniec Tartária. Tým skôr je prekvapujúce, že táto krajina nenašla jediné zmienky v oficiálnej svetovej histórii! Túto medzeru teraz trochu zapĺňajú niektoré informácie historikov, ale aj iné dostupné zdroje.

Po nesmierne dlhú dobu existoval na Zemi obrovský štátny útvar, ktorý sa rozkladal na niekoľkých kontinentoch. Milióny jeho obyvateľov vytvorili svojbytnú kultúru založenú na duchovných a mravných kvalitách človeka, na úcte k Predkom a spravodlivosti, úcte k rodine a láske k svojej vlasti. Táto krajina je zobrazená na mnohých starých mapách a hovorí sa o nej v encyklopédiách.

Veľkú Tartáriu obývali pôvodne prevažne Tartári. Vysokí, červenovlasí, ľudia bielej pleti s očami modrej, zelenej alebo šedej farby, Slovania-Árijci a Rusi. Priateľskí a láskaví v dobách mieru, statoční a nemilosrdní v bitkách. Spravodliví a súcitní v dňoch víťazstva a vytrvalí počas protivenstva. A to, že bojovali za tú najposvätnejšiu vec, za svoj Rod, svoju Vlasť a morálnu čistotu a vieru svojich Predkov, ich robilo takmer neporaziteľnými.

Encyklopédia Britannica, prvé vydanie, diel 3. Edinburgh, 1771, s. 887 nám oznamuje: „Od Uralu po Aljašku. Od Novej Zeme k Tibetu. Tartária bola ohromná krajina v severnej časti Ázie ohraničená Sibíriou na severe a aj na západe sa nazývala Veľká Tartária. Tartári žijúci južne od Moskovie a Sibíri sa nazývali Astrachani, Čerkezovia; Dagestánci žili na severozápad od Kaspického mora, Kalmyckými Tartarmi nazývali tých, čo obývali územie medzi Sibíriou a Kaspickým morom; Uzbeckí Tartári a Mogulovia obývali krajinu severne od Perzie a Indie a nakoniec Tibetskí Tartári žili na severozápad od Číny.“

Prirodzenými hranicami ríše, ktorú dnes poznáme ako Tartáriu a ktorá v dávnych dobách zaberala takmer celú severnú pologuľu, boli brehy oceánov – Ľadový, Tichý a Atlantický – v skutočnosti boli jej vnútrozemskými vodami. Toto všetko platilo až do 18. storočia. Zrazu, akoby mávnutím čarovného prútika zlého čarodejníka, Tartária zmizla. Ešte na prahu novoveku bola zobrazovaná najväčšia ríša na svete na mape z Encyklopédie Britannica, rok vydania 1771. Prečo toto veľké impérium po sebe nezanechalo niekoľko menej významných štátov, ako je to obvykle v prípade rozpadu iných impérií? A kam sa podelili milióny jeho obyvateľov? Prečo v učebniciach dejepisu nenájdeme o tomto úžasnom územnom celku ani zmienku?

Tartária zrazu zmizla z máp, kníh i spomienok. Zmizla aj z ďalších vydaní Encyclopédie Britannica. Jednoducho zrazu nie je…

HraJ zdroj VK