image19Kríž s byrokraciou ministerstiev

To, ţe aliancia medzi priemyslom a byrokraciou ministerstiev mohla takto zrásť a rozšíriť sa, je imanenciou systému. Byrokracia ministerstiev nie je ani volená, ani odvolávaná, ale pretr- vá všetky zmeny ministrov a partají. Je tak znamenitým úkrytom pre záujmové skupiny, aby prakticky bez kontroly a časovo neobmedzene vytvárala spriahnuté zoskupenia a siete. Vyso- ká politika vie o tejto bráne priemyslu. Dokonca aj v štúdiách, ktoré boli vytvorené na objed- návku parlamentu a vlády, sa jednoznačne upozorňuje na mimoriadne ohrozenie spoločnosti v prípade kolaborácie úradov s priemyslom.

Napríklad jedna vynikajúca štúdia – objednaná poslankyňou za stranu zelených – na tému „Genetické inţinierstvo v agrooblasti a rola úradov“ dochádza k záveru: Nemoţno sa spolie- hať na to, ţe „úrady (resp. ich experti) majú dostatočný odstup od záujmov priemyslu. Naopak, moţno nájsť jasné signály toho, ţe rozličnými aktérmi, z časti počas dlhých časových období, nebola dodrţiavaná potrebná nezávislosť, bolo zabránené dostatočnej transparentnos- ti a bolo zanedbané aktívne plnenie kontrolných úloh. / Zatiaľ čo politici v parlamente a vlády prichádzali a odchádzali, v úradoch, ktoré mali a majú na starosti kontrolu genetického inţi- nierstva v agrooblasti, vládla celé desaťročia značná personálna kontinuita. (…) Spolčenia a siete vzniknuté za tie roky sú nielen o krok vpredu pred politikou, príslušní experti skúšajú v niektorých prípadoch dokonca politické rozhodnutia aktívne obchádzať resp. predvídať ich. Vzniká domnienka, ţe tu vznikol istý druh paralelnej štruktúry, ktorá stále viac hrozí vym- knúť sa politickej kontrole. V týchto rámcových podmienkach aktéri na úradoch celé desať- ročia sledovali agendu, ktorá sa javí byť zameraná skôr na spoluprácu s priemyslom ako na jeho nezávislú a kritickú kontrolu [26 (str. 37)].“

Kliku priemyslu a úradov priznal dokonca donedávna úradujúci spolkový minister ţivotného prostredia Gabriel (SPD), ktorý sa v súvislosti s presunutím dozoru nad jadrovými technoló- giami zo spolkového ministerstva ţivotného prostredia na ministerstvo hospodárstva (!), plá- novaným novou vládou CDU/FDP vyjadril, ţe spolkové ministerstvo hospodárstva je aţ do úrovne úradníkov predĺţenou rukou energetického hospodárstva [142].

Mimoriadne tesný vzťah medzi priemyslom a úradmi existuje v otázkach látok škodlivých pre ţivotné prostredie. Priemysel má snahu utajiť škodlivé účinky svojich výrobkov na zdra- vie a ţivotné prostredie, pričom ho účinne podporujú skorumpovaní vedci a úrady [15, 58]. Na zabránenie ekonomických a právnych dôsledkov (obchodné nevýhody, poţiadavky ná- hrady škody, trestné stíhanie) sú spotrebitelia apredovšetkým uţ poškodení klamaní a podvádzaní [14, 15, 80, 121].

Ostáva otázka, prečo sa nikto nepostará o vyčistenie tohto chlievu, aby byrokracia na minis- terstvách prestala byť agentom koncernov, a stala sa ochrancom všeobecného blaha. No kto v politike by mohol mať na tom záujem? Zo symbiózy politiky a hospodárstva vyplývajú pre jednotlivých politikov ako aj pre štát výhody nadobudnutia a zachovania moci, prestíţe, pri- vilégií a financií. Vlastné záujmy politikov a druţiny úradov teda stojí spravidla pred záuj- mami spoločenstva. Predovšetkým však politika nemá moc, vtesnať priemysel medzi stano- vené mantinely. Pretoţe v skutočnosti nevládne politika, ale veľkopriemysel sveta.2 Na ob- jasnenie týchto súvislostí ďalšia časť obsahuje malý výlet do nemeckej histórie, politiky EÚ a do sveta zajtrajška.

Od Tretej ríše k Spolkovej republike

Počas norimberských procesov s vojnovými zločincami sedeli na lavici obţalovaných vedľa nacistických pohlavárov špičky nemeckého hospodárstva, šéfovia IG-Farben, Krupp, Flick, Deutsche a Dresdner Bank… Hlavný americký ţalobca dokonca videl v hospodárskych bos- soch hlavných vinníkov nacistických barbarstiev. Nemecký veľkopriemysel s odpornou ziskuchtivosťou, bez akýchkoľvek rozpakov a s ohromnou kriminálnou energiou vyuţil politic- kú situáciu v krajine. Pomáhal pri rozbití odborov, naštartoval zbrojársky priemysel, zmocnil sa ţidovského majetku, vykorisťoval 15 miliónov nútených pracovníkov, postavil vlastné koncentračné tábory, vyrábal plyn Zyklon B na ničenie ţidov v koncentračných táboroch, vyraboval priemysel krajín prepadnutých nacistickými vojskami atď. [60 (str. 2-5)]

(2 Bývalý nemecký minister zdravia Horst Seehofer – pri príleţitosti zlyhania zoznamu liekov preplácaných zdravotnými poisťovňami – verejne priznal, ţe je to priemysel, ktorý vládne, a nie politika: Otázka moderátorky ZDF na Horsta Seehofera: „Znamená to, ţe loby bola potom skutočne taká silná, farmaloby proti politike, a vy ste sa potom takpovediac musel stiahnuť?“Horst Seehofer: „Áno, je to tak uţ 30 rokov, aţ doteraz, ţe účelné štrukturálne zmeny, aj v zmysel viac sociálneho trhového hospodárstva v nemeckom zdravotníctve, nie sú moţné pre odpor lobistických zväzov.“ Moderátorka ZDF: „(…) Farmaloby sa presadila – masívnym tlakom.“ Horst Seehofer: „Ja vám viem uviesť iba to, ţe je to tak, a ţe to prebieha tak, a to veľmi účinne.“ Moderátorka ZDF: „Ale to predsa nemôţe byť, aby bol priemysel silnejší ako politika, teda v konečnom dôsledku – kto musí premôcť – musí politika povedať‚ nie, takto to nejde“Horst Seehofer: „Áno – nemôţem vám protirečiť.“ Moderátorka ZDF: „Zoznam preplácaných liekov zlyhal. Poisťovne musia preplácať príliš drahé alebo zbytoč- né lieky, pretoţe farmaloby si to tak praje [132].“)

Ţe tieto koncerny a ich predstavenstvá v povojnovom Nemecku napriek tomu nezanikli, do- konca sa pozdvihli do nových výšok, za to vďačia skutočnosti, ţe veľkopriemysel je súčasťou finančnej aristokracie, od ktorej Nemecko – a skoro všetky štáty na svete – závisí (pozri časť Dlhový peňaţný systém). Finančná aristokracia a podniky patriace do jej kartelov, zvané koncerny, vládnu svetu. Nemecká hospodárska elita nacistickej éry sa tak dokázala v rozhodujúcej miere podieľať na fáze zaloţenia SRN a dokázala rozhodnúť o zostave vlády vo svoj prospech (resp. v prospech finančnej aristokracie). To znamenalo nielen pracovať proti právnemu štátu, ale sa do neho aj zahniezdiť, kúpiť si ho a zapriahnuť vo svoj prospech. V prvých rokoch novej republiky si hospodárstvo naklonilo štát ani nie tým, ţe by kupovalo popredných politikov, ale tým, ţe tieto role obsadilo vlastnými ľuďmi: Adenauer, Erhard, Flick, Schleyer, Thyssen, Oetker a mnoho iných. V ďalšej fáze zvýšilo nemecké hospodár- stvo svoj vplyv príspevkami politickým stranám. S cieľom transferu úplatkov z priemyslu politici zakladali nastrčené organizácie, ktoré predstierali štátnopolitický účel, neboli však nič iné ako pračky peňazí. Deutsche Bank, Daimler-Benz, Bosch, Flick, Siemens, Mannesmann, Volkswagen, Karstadt, FAZ, Reemtsma, Edeka, Melitta, Blendax, Madaus, Rheinmetall, Underberg, Henkel atď. si takto kupovali politické strany [60 (str. 2-5)].

Na tejto praxi sa nič nezmenilo. Hospodárstvo do dnešného dňa plošne maţe nemeckú politi- ku gigantickými sumami. Prevalené škandály ako Flick (ktorý svojou „mimoriadnou starost- livosťou o okolie Bonnu“ podporoval ciele Straußa), Kohl, Schäuble atď. sú iba špičkou ľa- dovca. Aj vo verejnej priazni vysokopostavené osoby ako Brandt, Bahr, B. Vogel, Schmidt, Genscher, Geißler atď. trčia takým či onakým spôsobom v bahne úplatkárstva [60 (str. 2-13)]. Ani nehovoriac o mnoţstve bezmenných politikov [61 (str. 399 a nasl.)], zamestnancov3 a poslancov4, ktorí si napchávali vrecká.

Úplatky hospodárstva podporujú profesný a súkromný blahobyt jednotlivých politikov (funk- cie, privilégiá, špičkový príjem) a umoţňujú hlavným politickým stranám, potichu uplatňovať svoje vplyvy. A politika ako protisluţbu odstraňuje veľkopriemyselným dobrodincom kame- ne z cesty. Priemysel je úplne odkázaný na pomoc štátu. Ten má legitimovať od osemdesia- tych rokov postupne uprednostňovaný neoliberálny model hospodárstva (všetky spoločenské činnosti a hodnoty sú podrobované kapitalistickej zhodnotiteľnosti) a vytvoriť priaznivé poli- tické podmienky pre koncerny (privatizácia verejného majetku, deregulácia trhov, liberalizá- cia obchodu atď.). Takto vznikne v spoločnosti finančné prerozdelenie zdola nahor: Bohatá elita bude ešte bohatšia na účet chudobnej a strednej vrstvy.5 Fasáda demokracie a právneho štátu je bezpodmienečne potrebná na zakrytie nehorázností neoliberalizmu (zniţovanie so- ciálnych istôt, masová nezamestnanosť, svetová chudoba, vojny atď.) a učičíkanie podvedených más.

Nemecké vlády tak v posledných volebných obdobiach priemyslu veľmi pomohli. Kohlova vláda zaviedla v osemdesiatych rokoch prvé „reformy“ v zmysle nespútaného kapitalizmu. Kohl a kresťansko-demokratická únia (CDU) však pre veľkopriemysel/finančnú aristokraciu z viacerých príčin stále viac strácali na atraktívnosti. S kolapsom socialistických štátnych zriadení vo východnej Európe resp. vo východnej časti strednej Európy v rokoch 1989-1991 však zanikol významný bod programu CDU: antikomunizmus (zrútením komunizmu zanikol úhlavný nepriateľ kapitalistickej finančnej aristokracie). Čo viac, Kohl a CDU boli priveľmi zameraní na sociálny konsenz, na zvyšky sociálneho štátu; predsa len príliš konzervatívni, príliš pomalí na tempo globálne sa šíriacich koncernov. Preto Kohla a jeho ľudí uvoľnili na odstrel. Masmédiá – všetky v rukách kapitálu – smeli čiastočne „odhaliť“ aféry s príspevkami CDU a odvrátiť tak sympatie verejnosti od Kohla a nasmerovať ich na iného popredného po- litika: človeka Sociálno-demokratickej strany Nemecka (SPD) Schrödera, zarytého prívrţen- ca veľkých koncernov, predovšetkým automobilového priemyslu. Neskôr zmanipulovaným národom „slobodne“ zvolená červeno-zelená koalícia – potom čo predbeţne sprotivili ľavi- čiara Lafontaina – postupne poháňala napred neoliberálny vývoj v prospech nadnárodných koncernov (daňové úľavy pre podniky, rozbitie sociálneho štátu, deregulácia finančného trhu6 atď.). Iba červení/zelení – zdanlivo ľavé, sociálne strany – nie však CDU a FDP, dokázali vo vtedajšej situácii presadiť tieto masívne sociálne škrty bez väčších protestov obyvateľstva. „Osobitná starostlivosť“ priemyslu o politickú krajinku sa tak vyplatila [60 (str. 13-15, 20)].

Medzičasom sa v úzadí usilovne pripravovala budúca čierno-ţltá koalícia, ktorú teraz, vo fáze neoliberálneho cementovania, ďalšej demontáţe sociálneho trhového hospodárstva ademokracie národu moţno „predať“ ako potrebnú a uţitočnú. Iba nemecké banky v krátkom časovom období od októbra do decembra 2008 – začiatok krízy bánk – ošetrovali politickú krajinku teplým daţďom finančných darov. Práve vtedy, keď štát s prostriedkami daňových poplatníkov priskočil na pomoc paralyzovaným bankám, tieto obdarovali CDU sumou 400 000 eur, malú FDP sumou 300 000 eur a SPD sumou 100 000 eur [63]. Táto sejba vyklíčila – po ďalšom „ošetrovaní“ ďalší rok – túto jeseň v „slobodných“ voľbách do spolkového snemu; nemecké hospodárstvo mohlo osláviť dožinky 7.

Európska únia a veľkoúzemný kartel

Také isté spoločensko-politické ničivé pomery existujú v Európskej únii (EÚ) a v jej admi- nistratíve v Bruseli, ktorej konanie má ďaleko k demokratickým princípom. Cieľom je vytvo- renie supernárodného štátneho útvaru na európskej úrovni, s cieľom vyrovnať sa hospodár- skej veľmoci USA či dokonca prekonať ju a dostať EÚ na vedúcu pozíciu – podľa okolností aj násilím. Usiluje sa o vytvorenie samostatnej vojenskej veľmoci EÚ s intervenčnými jed- notkami nezávislými od NATO, ktoré by boli schopné zasiahnuť kdekoľvek na svete [64 (str. 20)]. To znamená, ide o ekonomické a politické ambície svetovej veľmoci: Čo najvyšší zisk pre koncerny a politická nadvláda vo forme zdanlivej demokracie. Vnútropoliticky to zname- ná: Zbavenie jednotlivých členských štátov EÚ moci avytvorenie policajné- ho/kontrolovaného štátu na ochranu pred kritikmi systému; pod maskou „protiteroristických zákonov“. Z pohľadu zahraničnej politiky to znamená: kolonializáciu iných štátov, etablova- nie svetovlády ak treba aj vojenskými prostriedkami; povedzme pod pláštikom „mierových jednotiek“ alebo „oslobodzovacích armád“ aţ do ďalekého Hindukúša.8 Svet má byť vyrabo- vaný aţ do posledného kúta a nanovo usporiadaný v záujme koncernov/finančnej aristokracie a prísne organizovaný. V tomto ambicióznom zámere Nemecko ako hospodársky obor hrá ústrednú rolu [65].

Mocenský aparát EÚ

Stručný prehľad najdôleţitejších inštitúcií a funkcií (zdanlivo demokratickej) vlády EÚ [24, 25, 64 (str. 15 a nasl.)]:

  • Komisia EÚ (vláda EÚ, exekutíva) pozostáva z komisárov EÚ, ktorí nie sú demokraticky volení (!), ale menovaní členskými štátmi. Komisia vypracúva všetky návrhy zákonov (direktívy) – ktoré sa týkajú ţivota v súčasnosti skoro 500 miliónov obyvateľov Európy. Komisia EÚ je masovo infiltrovaná zástupcami priemyslu, ktorí sa spolupodieľajú na prí- prave zákonov („nemecký nápad“, pozri vyššie str. 8). Potom čo komisári EÚ svoje plet- ky s priemyslom kuli aţ príliš očividne, v roku 1999 celú komisiu vymenili pre korupciu a úplatky medzinárodným koncernom [72 (str. 15)]. Je nepravdepodobné, ţe v súčasnosti je komisia „čistejšia“.
  • Rada EÚ (komora štátov, legislatíva) sa skladá z (voči priemyslu poslušných) ministrov a predsedov vlád jednotlivých členských štátov. Rada rozhoduje o návrhoch zákonov Komisie EÚ. Inými slovami: Členovia Rady EÚ sú zástupcami vlád členských štátov, t. z. patria do exekutívy na úrovni národných štátov. Na európskej úrovni však náhle mutujú do legislatívy. Občanom Európy nie je dovolené, Radu ministrov politicky odmeniť optovným zvolením alebo potrestať odvolaním. Rada EÚ so svojou obrovskou zákonodar- nou mocou sa teda v skutočnosti nikomu politicky nezodpovedá.
    • Parlament EÚ pozostáva z poslancov, teda osôb priamo zvolených občanmi členských štátov – v tom lepšom prípade. Slobodné a priame voľby sa skutočne často stávajú fraš- kou, pretoţe kandidáti, ktorých stranícke výbory umiestnili na takzvanú zaručenú pozíciu na kandidátke, sú zvolení prakticky uţ v okamihu nominácie. Parlament EÚ – pôvodne s iba čisto „poradnou funkciou“ (!) – sa od roku 1987 v niektorých oblastiach podieľa formou „súhlasu“ alebo „spolurozhodovania“ – ktoré sú spojené smnohými prekáţkami. Na tak dôleţitú oblasť akou je napríklad politika v otázkach ţivotného prostredia a v otázkach zdravia parlament nemá ţiaden priamy vplyv. Ani len v prípade nasadenia vojska EÚ nie je potrebný súhlas parlamentu (Lisa- bonská zmluva). Parlament EÚ (národ) tak spravidla nemá ţiadnu moţnosť kontroly, slú- ţi iba ako figový list vládnucej diktatúre kartelov.
    • Centrálna banka EÚ (ECB) je vedená bossmi centrálnych bánk jednotlivých členských štátov EÚ ako aj „riaditeľstvom“, ktorého členovia sú vyberaní premiérmi a ministrami EÚ bez akejkoľvek parlamentnej účasti a pochádzajú z popredných finančných kruhov. ECB je úplne nezávislá. Nie je podriadená ţiadnemu demokraticky prijatému rozhodnutiu zo strany výborov EÚ alebo národných štátnych parlamentov/vlád a môţe tak pracovať bez demokratickej kontroly. (Aj to bol „nemecký nápad“; presadil ho kancelár Kohl [66].)
    • Predpisy EÚ majú prednosť pred národným právom a prebíjajú tak zákony a ústavu jed- notlivých členských štátov a tým aj ich suverenitu. Moţnosti zasahovania občanov, ako sú referendum, občianska iniciatíva… (priama demokracia) v EÚ neexistujú. Záver: Rozhodnutia EÚ robia priemyslom ovládané výkonné orgány (Komisia EÚ, Rada EÚ). Naproti tomu v demokracii je centrálnym zákonodarným orgánom parlament. Členské štáty EÚ sú v mnohých odvetviach zbavené moci, občania zbavení svojprávnosti. Bruselská EÚ je tak kvázi diktátorským politickým orgánom veľkopriemyslu/finančnej aristokracie.Veľkoúzemný kartel podľa starého vzoruOrganizačná štruktúra vlády EÚ sa na počudovanie podobá „veľkoúzemnému kartelu“, ktorý chcela zaviesť koalícia IG-Farben a nacistov (kartel chemického, farmaceutického, petro- chemického a zbrojárskeho priemyslu a jeho politickí prisluhovači)9 po Druhej svetovej voj- ne a ktorej cieľom bolo ekonomické podrobenie Európy resp. celého sveta. Do „veľkoúzem- ného kartelu“ mali patriť európske štáty a v závislosti od vojenských úspechov aj Rusko, Ázia, Amerika… („Dnes nám patrí Nemecko, zajtra celý svet!“). Mala vzniknúť organizácia kartelov, ktoré by si veľké územie nárokovali ako svoj trh a ktoré by operovali mimo akej- koľvek demokratickej kontroly a metódami policajného štátu. Príslušné plány boli podrobne vypracované uţ v roku 1941. Zdá sa, ţe došlo k plynulému prechodu veľkoúzemných straté- gov Tretej ríše k architektom bruselskej EÚ [22, 23] – podľa diktátu finančnej aristokracie.

Národné a medzinárodné úrady sú riadené globálne pôsobiacim veľkopriemyslom/finančnou aristokraciou. Náterom demokratickej právnej štátnosti je široké obyvateľstvo stále viac vy- korisťované, zotročované a obetované na bojiskách kapitalizmu. Funkcia národa je obmedzo- vaná na rolu konzumentov bez vôle. Panovnícke nároky tohto hospodárskeho totalizmu úplne otvorené vyjadrila Angela Merkelová počas predvolebného prejavu pri príleţitosti 60- ročného výročia CDU dňa 5.07.2005: „My [ľudia v Nemecku/Európe; R.N.] skutočne nemá- me ţiaden právny nárok na demokraciu a sociálne trhové hospodárstvo na celú večnosť [27].“

 

…………………………………………………………………………………………………………………………………………..

(3 „Pruský, na svoje povinnosti dbajúci a nepodplatiteľný úradník – ak taký v minulosti vôbec existoval – v ţalostne veľkom počte takzva- ných „ojedinelých prípadov‟ ustúpil agilnému, svojmu osobnému obohateniu a pritom multikultúrnym úplatkárskym zvyklostiam naklone- nému funkcionárovi.“ (generálny prokurátor Fätkinheuer) [citované podľa 60 (str. 16)]

4 Viac ako dve tretiny (!) nemeckých poslancov pracujú pre priemysel (ako poradcovia, ako členovia dozorných rád, predstavenstiev atď.); väčšina z nich za finančnú odmenu [11 (str. 210, 214)]. Ďalšie ilegálne úplatky lobistov nad rámec týchto odmien sú pravdepodobné.

5 Splnomocnenec OSN Jean Ziegler sumarizuje: „Noví koloniálni páni, nadnárodné koncerny – ja ich volám kozmokrati – sa prispôsobujú bohatstvám sveta. Toto nové feudálne panstvo je 1 000 razy brutálnejšie ako aristokratické za čias francúzskej revolúcie. (…) Teóriou legitímnosti koncernov je washingtonský konsenzus. Podľa neho musí na celom svete dôjsť k úplnej liberalizácii. Všetky majetky a sluţby vo všetkých oblastiach ţivota treba úplne privatizovať. Verejné majetky ako voda neexistujú. Aj gény ľudí, zvierat a rastlín budú privlastne- né a patentované. Všetko je podradené maximalizácii zisku. Súčasný kanibalský svetový poriadok znamená koniec všetkých hodnôt osvety, koniec základných hodnôt a ľudských práv. Buď bude štrukturálne násilie koncernov zlomené alebo je po demokracii a príde dţungľa. Je to existenčná otázka [62].“

6 Štát dereguláciou finančného trhu v rozhodujúcej miere umoţnil súčasnú bankovú/finančnú krízu.

7 Banánová republika Nemecko: V tomto volebnom roku 2009 pre CDU/CSU kvaplo skoro 3,5 miliónov eur od podnikov a bohatých osobností. FDP dostala viac ako 1,3 milióna eur finančných darov. Naproti tomu sa SPD musela uspokojiť s asi 460 000 eurami. Zelení

dostali iba rovných 60.001 eur a ľavica vyšla úplne naprázdno (hlavnými sponzormi boli: Finančníctvo a poisťovníctvo, chemický, kovo- spracujúci a automobilový priemysel ako aj odvetvia mobilnej telefónie a energie). Finančne najsilnejšie strany si mohli dovoliť väčšinu reklamných kampaní a ovplyvniť tak národ voličov. Takto si finančná aristokracia so svojimi koncernami zaistili svoj vplyv na vládu CDU/FDP. „Teraz stoja pred dverami páni v drahých oblekoch, poţadujú zaplatiť formou politických rozhodnutí“, komentuje túto prax prispievania politickým stranám – ţiaden konšpiračný teoretik, ale – Renate Künast, predsedkyňa frakcie zelených. Pani Künast asi vie čo hovorí, pretoţe aj zelení sa zjavne nechali viesť finančnými darmi.

Z rešerší hospodárskej vedkyne Diany Wehlau z Brémskej univerzity vyplynulo: Finančné dary stranám zastúpeným v spolkovom sneme sú mimoriadne vysoké predovšetkým počas rokov konania volieb. Keď však červeno-zelená vláda koncom deväťdesiatych rokov oznámila rozsiahlu reformu dôchodkov, finančné odvetvie náhle masívne zväčšilo rozsah a počet svojich finančných darov – aj keď predo dvermi neboli ţiadne voľby. Tak napríklad Allianz po oznámení reformy prispela sumou viac ako milión eur. Dvanásť razy viac ako inokedy a to všetkým stranám, ktoré podporovali politiku krátenia dôchodkov. Aj zeleným. A ajhľa: poistná a finančná loby bola v rámci dôchodkovej reformy v roku 2001 prvý raz pri sociálnom zákone vypočutá ako znalec. Reforma na záver dopadla úplne v prospech finančnej loby: Náro- ky zo zákonného dôchodku boli drasticky skrátené, súkromné dôchodkové poistenie bolo subvencované štátom. Takto kaţdý, kto chce v starobe uniknúť chudobe, nutne potrebuje súkromné dôchodkové poistenie; super biznis pre finančný a poistný priemysel [143].

8 „Vojna proti teroru“ nie je nič iné, ako legitimácia a kapitalistickej globalizácie, ktorá sa dostala pod paľbu kritiky, a jej presadenie nási- lím. Pod pláštikom obrany západnej civilizácie a v rámci garantovania „vnútornej a vonkajšej bezpečnosti“ pre domáce obyvateľstvo, sa v rastúcej miere zavádza systém autoritatívnej a vojenskej kontroly [65]. Kľúčové slová: Ukladanie údajov o telefonickej a emailovej komu- nikácii v Nemecku. Protiústavná prestavba spolkovej armády na jednotky preventívneho úderu a globálne zásahové jednotky; napr. útočná vojna bez mandátu OSN v Juhoslávii. (Pri rozširovaní Európskej únie a NATO „smerom na východ“ ide o kšefty vo výške miliárd. Po vojenskom spustošení sú v rámci obnovenia krajiny očakávané lukratívne zmluvy a politicko-hospodárske ovplyvňovanie v krajine slúţi na nasmerovanie finančných tokov peňazí „správnym“ smerom. Balkánska akcia je „väčšia ako Marshallov plán“, povedal Olaf Henkel, svojho času prezident Zdruţenia nemeckého priemyslu [60 (str. 28)].)

9 Kartel IG-Farben sa lukratívny svetový trh petrochémie, chémie a farmaceutík pokúšal dobyť pomocou nacistov. Kartel financoval ucho- penie moci nacistami a ich vojnovú mašinériu. Ako protisluţbu dostal IG-Farben petrochemické a chemické koncerny v krajinách obsade- ných nacistami [22, 23]. Po Druhej svetovej vojne z IG-Farben vznikli firmy Bayer, Höchst a BASF.

1.část

http://www.knihya.cz/24248/zkorumpovana-medicina-a-kolaborujici-urady-1-cast

page9image14896