Mýty a fakta

S históriou Antarktídy je spojených nemálo legiend a mýtov, ktorých väčšina sa spája práve s dobou nemeckej Tretej ríše. Tí, ktorí sa zaujímajú o alternatívne verzie historických udalostí, môžu bez námahy nájsť na internete množstvo materiálu, týkajúceho sa podivného záujmu pohlavárov nacistického Nemecka o tento tichý ľadový kontinent. Niektoré vierzie sú celkom exotické a na prvý pohľad bez zdravého rozumu, hoci obsahujú odkazy na dokumenty tajných služieb a spomienky účastníkov udalostí (veteránov nemeckého námorníctva a letectva) v dosť pokročilom veku. A predsa si zasluhujú určitú pozornosť – byť ako príklad vojenskej mytológie 20. storočia.

„Führer vyplával na Antarktídu“
Na internete je možná nájsť odkazy na istý tajný dokument plukovníkа V.H. Heimlicha, bývalého šéfa americkej rozviedky v Berlíne, ktorý veril, že „dôkazy teórie о samovražde führera neexistujú“. Odtiaľto pochádza záver fanúšikov historických senzácií, že sa najvyššiemu vodcovi podarilo uniknúť zaslúženému trestu. V tomto presvedčení ich podporuje publikácia chilského žurnálu „Zig-Zag“ zo 16. januára 1948. Vyplýva z neho, že 30. apríla 1945 kapitán Luftwaffe Peter Baumgart odštartoval svoje lietadlo z Nemecka do Nórska s Hitlerom na palube. V jednom z fjordov tejto severnej krajiny údajne vodca v doprovode niekoľkých osôb nastúpil na jednu z ponoriek a zamieril do Antarktídy. Niektorí obyvatelia Veľkonočného ostrova si zároveň pamätali na podivné nočné návštevy hrdzou pokrytých ponoriek v jeseni 1945.

Šírili sa reči o nacistami vybudovanej nejakej „Základne-211“, ba dokonca celého mesta v podzemí pod názvom „Nový Berlín“ s populáciou takmer dva milióny ľudí. Ľudia, žijúci v tomto podzemnom svete, sa mali zaujímť predovšetkým o genetické inžinierstvo a vesmírne lety. Novinári hľadajúci potvrdenie tejto hypotézy sa odvolávajú na nespočetné pozorovania UFO v oblasti Južného pólu. V roku 1976 našli japonskí bádatelia pomocou najnovšieho rádiolokátora údajne devätnásť objektov, ktoré si to z kozmu zamierili rovno k Antarktíde a na území ľadového kontinentu nečakane zmizli z obrazovky lokátora.

„S istotou hľadím do budúcnosti. ­Nástroj odplaty, ktorým disponujem, zmení situáciu k úžitku Tretej ríše.“
Adolf Hitler, 24. februára 1945

Všetky publikácie na túto tému vyzerajú ako mýtus. A predsa je známe, že sa ešte v predvojnovom období nacisti, posadnutí hľadaním stôp starovekých civilizácií, zaujímali o Antarktídu a v rokoch 1938-1939 zrealizovali dve expedície na tento kontinent. Na lodiach sem dopravili lietadlá Luftwaffe, detailne vyfotografovali obrovské územie a zhodili niekoľko tisíc kovových vlajočiek so svastikou. Celá preskúmaná oblasť dostala názov Nové Švábsko a bola vyhlásená za súčasť budúcej Tretej ríše.

Po expedícii kapitán Ritscher podal správu polnému maršálovi Göringovi: „Naše lietadlá zhodili každých 25 kilometrov vlajky. Pokryli sme zónu približne 8.600 tisíc štvorcových metrov. Z nich bolo 350 tisíc štvorcových metrov zdokumentovaných.“ Tiež vieme, že v roku 1943 admirál Karl Dönitz utrúsil záhadnú poznámku: „Nemecká námorná flotila je hrdá na to, že vytvorila pre führera na druhom konci sveta nedobytnú pevnosť.“

Nové Švábsko
Máme niekoľko nepriamych dôkazov v prospech hypotézy, že medzi rokmi 1938 – 1943 nacisti vybudovali v Antarktíde, na území Zeme kráľovnej Maud, niekoľko tajných sídiel. Na prepravu nákladu sa používali predovšetkým ponorky zo série „Konvoja führera“ (pozostával z 35 ponoriek). Historici tvrdia, že na konci vojny v prístave Kiel z týchto ponoriek odstránili torpéda a naložili kontajnery s rôznym nákladom. Tiež naložili cestujúcich, ktorých tváre boli ukryté pod zdravotníckymi obväzmi.

Nemeckí odborníci predpokladali, že v súlade s teóriou „dutej Zeme“ sa práve na Antarktíde nachádzajú obrovské podzemné dutiny – oázy s teplým vzduchom. Nemeckí potápači, pokiaľ možno veriť tvrdeniu niektorých západných bádateľov, údajne vedeli nájsť také podzemné jaskyne, ktoré nazývali „rajom“. Tam sa začali od roku 1940 budovať podľa osobného pokynu Hitlera dve podzemné základne. Od roku 1942 začali do Novej Švábie prevážať budúcich obyvateľov. V prvom rade šlo o vedcov a odborníkov na „Ahnenerbe“ – komplexné vedecké centrum SS a tiež „plnohodnotných árijcov“ spomedzi členov nacistickej strany a štátu. Pri budovaní využívali vojenských zajatcov, ktorých periodicky likvidovali a dopĺňali novou, „sviežou“ pracovnou silou.

Operace Highjump

Odborníci, študujúci archívy USA, tvrdia, že v januári 1947 US Navy započala operáciu Highjump, ktorú maskovala za obyčajnú vedecko-výskumnú expedíciu. K brehom Antarktídy zamierila vojenská námorná letka: lietadlová loď a 13 ďalších vojenských lodí. Celkovo viac ako 4 tisíc ľudí s polročnou zásobou potravín a 25 lietadiel. No čoskoro po príchode do Zeme kráľovnej Maud admirál Richard Byrd, ktorý velil eskadre, dostal neočakávane rozkaz z Washingtonu prerušiť operáciu a vrátiť lode na základňu. Vedci však stihli spraviť viac než 49 tisíc leteckých snímok pobrežia.

Začiatok výpravy US Navy sa zhodoval s ukončením vypočúvania bývalých veliteľov nemeckých ponoriek U-530 a U-977, ktoré vykonali pracovníci americkej a britskej tajnej služby. Velitel U-530 vypovedal, že jeho ponorka 13. apríla 1945 vyplávala zo základne v Kiel. Keď dosiahli pobrežie Antarktídy, 16 ľudí z posádky údajne vytvorilo ľadovú jaskynu, do ktorej uložili boxy obsahujúce relikvie Tretej ríše, teda i dokumenty a osobné veci A. Hitlera. Operácia mala kódové označenie „Valkýra-2“. Po jej ukončení 10. Júna 1945 U-530 otvorene vstúpila do argentínskeho prístavu Mar del Plata, kde sa vzdala úradom. Ponorka U-977 pod vedením Heinza Schaeffera bola tiež v Novej Švábii.
Admiral Richard Byrd (1947)
O rok neskôr časopis „Brizant“ vydaný v západnej Európe ohlásil šokujúce podrobnosti tejto operácie. Američania boli údajne vystavení vzdušnému útoku, stratili jednu loď a štyri bojové lietadlá. Žurnál sa odvoláva na vojakov, ktorí sa odvážili poskytnúť otvorený rozhovor a hovoriť o akýchsi „lietajúcich diskoch, ktoré sa vynorili spod vody“ a atakovali ich; о zvláštnych atmosférických javoch, ktoré vyvolávali psychické rozvrátenie u účastníkov expedície.

V časopise bol uvedený úryvok zo správy vedúceho operácie admirála Byrda, ktorú vraj podal na tajnom zasadaní mimoriadnej komisie vyšetrujúcej prípad. „USA musia nevyhnutne prijať bezpečnostné akcie proti stíhačkám nepriateľa, ktoré uskutočňujú lety z polárnych území“, – povedal údajne admirál. „V prípade novej vojny môže byť Amerika vystavená útoku, vedenému z polárnych oblastí a schopnosťou letu s neuveriteľnou rýchlosťou!“

V roku 1950 sa po smrti R. Byrda v tlači objavili odvolávky na akýsi admirálov zápisník. Z poznámok vojenského veliteľa vyplýva, že v čase operácie v Antarktíde, ho prinútili počas prieskumu ľadového kontinentu pristáť s lietadlom zvláštne lietajúce stroje „podobné britským prilbám“. Keď Byrd vystúpil z lietadla, pristúpil k nemu vysoký modrooký blondín, ktorý mu lámavou angličtinou odovzdal výzvu určenú americkej vláde ohľadom prerušenia jadrových skúšok. Ukázalo sa, že tajomným neznámym je predstaviteľ kolónie vytvorenej nacistickým Nemeckom na Antarktíde. Ak uveríme rečiam, tak USA neskôr uzavrelo dohodu s ukrývajúcimi sa nemeckými utečencami výmenou za pokrokové technológie. Naoplátku malo byť nemecké osídlenie zásobované potrebnými surovinami.

„Nemecká námorná flotila je hrdá na to, že vytvorila pre führera na druhom konci sveta nedostupnú pevnosť.“

Treba dodať, že v 1980-tych rokoch jedna zo západných tajných služieb zadržala jeden dôverný list už spomínaného Schaeffera inému nemeckému potápačovi Bernhardovi, ktorý sa očividne chystal vydať svoje spomienky z vojnového obdobia. List bol datovaný 1. júna 1983 a obsahoval aj takéto body: „Drahý Villi, rozmýšľal som o tom, či vydať tvoj rukopis, týkajúci sa U-530. Všetky tri lode (U-977, U-530 a U-465), ktoré sa podieľali na tej operácii, teraz pokojne spia na dne Atlantiku. Nie je lepšie nechať ich odpočívať? Porozmýšľaj o tom, starý kamarát! Všetci sme prísahali chrániť tajomstvo, neurobili sme nič nesprávne, len sme poslúchali rozkazy a bojovali za prežitie nášho milovaného Nemecka. Preto nad tým radšej ešte pouvažuj. Nebude lepšie predstaviť všetko ako fikciu? Čo dosiahneš tým, keď povieš pravdu o našej misii? A koho tým poškodíš? Porozmýšľaj o tom…“

Velká naleziště uranu

Medzi veteránmi SS, ktorí prežili, kolovali po vojne zvesti o dvojdňovej konferencii v Štrasburgu (1944), kde sa tajne stretla skupina vysokopostavených dôstojníkov Ríšskej bezpečnostnej služby (SD) pod vedením Ernsta Kaltenbrunnera. Vraj vypracovali plán úteku elity nacistického Nemecka do Južnej Ameriky. Od augusta 1944 začala pôsobiť tajná sieť pod názvom „Schluss“. Jej chodníčkami sa v latinskoamerických krajinách začali tratiť nielen prominentní dôstojníci SS a SD, ale aj poprední vedci a konštruktéri.

Treba uznať, že nacistickému Nemecku sa podarilo dosiahnuť veľkého vedecko-technického pokroku a to aj v lodnom staviteľstve. Vyslúžilý americký plukovník Wendelle C. Stevens oznamuje: „Naša špionáž, kde som pracoval na konci vojny, vedela, že nemci stavajú osem veľmi veľkých nákladných ponoriek a všetky boli spustené na vodu, kde bez stopy zmizli. Dodneška nevieme, kam sa podeli. Nie sú na dne oceána a nie sú ani v žiadnom prístave, ktorý poznáme. Je to záhada. No môže byť objasnená vďaka austrálskemu filmu, ktorý zobrazuje veľké nemecké nákladné ponorky v Antarktíde, obklopené ľadom a postávajúcou posádkou na palube.“

„USA musia nevyhnutne prijať bezpečnostné opatrenia proti narušiteľom, ktorí uskutočňujú lety z polárneho územia.“
Admirál Richard Byrd, rok 1947

Ten istý Stevens tvrdil, že nemci testujú modely „lietajúcich diskov“ a dokázali zásadne postúpiť na ceste k ich vytvoreniu. „Máme utajovanú skutočnosť“ – písal bývalý americký špión, „že niektoré z výskumných stredísk boli preložené na miesto pod názvom Nové Švábsko… Dnes to môže byť komplex slušných rozmerov. Môžu sa tam nachádzať aj tieto veľké nákladné ponorky. Domnievame sa, že na Antarktídu bola presunutá minimálne jedna fabrika na vývoj „diskov“. Máme informácie, že ďalšia bola presunutá na amazónske územie a ďalšia na severné pobrežie Nórska, kde je veľa nemeckého obyvateľstva. Sú ukryté v tajných podzemných stavbách.“

Malá odbočka… V roku 1931 spisovateľ Howard Lovecraft, ktorý mal vo zvyku venovať sa tvorbe v stave tranzu a fakticky popisoval svoje cestovanie do paralelných svetov, vydal povesť „Mountains of Madness“. V nej zobrazil šiesty kontinent ako tajomné miesto, ktoré si predstavil obývané starodávnymi rasami, ktoré kedysi vládli na tejto Zemi. Lovecraft varoval: v polárnych hlbinách je ukrytá entita Zla, pôvodného vlastníka našej planéty, ktorá sa môže v ľubovolný moment vrátiť na povrch a zmocniť sa absolútnej vlády.

Podľa niektorých informácií v lete 1940 bolo vybudované tajné študijné centrum Wehrmachtu v horno-lesnom teréne blízko mesta Kowary na juhozápade okupovaného Poľska. Tam sa konal výcvik vojakov a dôstojníkov vyextrahovaných z elitných častí Wehrmachtu. Pripravovali ich na vojenské operácie v najsurovejších podmienkach polárnych miest Arktídy a Antarktídy. Čoskoro bolo vo Wehrmachte sformované mimoriadne združenie pod vedením generála Alfreda Richtera. Kostru tvorili príslušníci armády z kowarského centra. Predpokladá sa, že ich nacisti prepravili na ponorkách do Zeme kráľovnej Maud, ktorú pred nimi kedysi dobre preskúmali nórski polárnici.

Niektorí bádatelia tiež tvrdia, že sa nemci v roku 1941 skutočne vylodili na Antarktíde – pod nórskou správou – a vybudovali tu svoju základňu „Oáza“. Dnes je toto územie známe ako oáza Bunger, podľa amerického letca, ktorý ju objavil v roku 1946. Antarktické „oázy“ sú zatiaľ z neznámych príčin časti zeme bez snehu a ľadu.

V roku 1961 sa stalo známe, že v hlbinách Antarktídy sa nachádzajú ložiská uránu. Základné náleziská sú v Novej Švábii – Zemi kráľovnej Maud. Príprava na ťažbu úžitkových nerastov na ľadovom kontinente pravdaže doteraz nezačala – bráni tomu medzinárodná dohoda z roku 1959. Podľa niektorých údajov je v antarktickej rude viac než 30 percent uránu, t. j. o tretinu viac než v Kongu, na najbohatších náleziskách sveta. Nacisti, usilujúci o výrobu jadrových zbraní, urán nutne potrebovali. A tiež vedeli, že na Antarktíde túto surovinu nájdu. Vedúci nacistického „jadrového projektu“ Werner Heisenberg, ktorý študoval vzorky hornín privezené nemeckým polárnym bádateľom Wilhelmom Filchnerom v roku 1912, vyslovil predpoklad, že v hlbinách Zeme kráľovnej Maud sa môžu nachádzať najbohatšie rezervy vysokokvalitného uránu. To je ďalší argument v prospech tvrdenia o opodstatnenosti záujmu nacistického Nemecka o polárny kontinent.

Na záver uvedieme ešte jeden zaujímavý citát. Počas sviatku na počesť ukončenia budovania novej ríšskej kancelárie Hitler samoľúbo povedal: „No dobre! Ak už je v tejto prerozdelovanej Európe možné za niekoľko dní pripojiť k ríši párik štátov, tak s Antarktídou tým skôr nebudú žiadne problémy…“

Keď sa tieto informácie chystali do tlače, vyšlo najavo, že z istého zvláštneho skladu Chilského národného vojensko-historického archívu v Santiagu unikli dokumenty zo zbierky významného mysliteľa a diplomata Miguela Serrana. Záhadne zmizla časť dokumentov, podľa želania Serrana verejnosti neprístupná do roku 2014, ktorá údajne obsahovala práve materiály týkajúce sa podzemných stavieb nacistického Nemecka koncom vojny na Antarktíde. Chilská tlač tvrdí, že na tom môže mať podiel okruh bývalého exdiktátora Augusta Pinocheta, ktorý so Serranom udržiaval priateľské vzťahy. Ten už v rokoch 1950-60 vo viacerých svojich knihách vyvinul tézu o tom, že Hitler nezomrel, ale našiel úkryt v ohromnm podzemnom meste, niekde na území Nového Švábska, časti Zeme kráľovnej Maud.

Serrano tvrdil, že v laboratóriu nacistického Nemecka boli vytvorené lietajúce stroje nového pokolenia. Vo svojich posledných listoch Pinochetovi Serrano oznamoval, že má dôkazy o tom, že sa tajná základňa nacistického Nemecka po vojne nielenže zachovala, ale aj významne rozrástla. Teraz sú tieto dôkazy spoľahlivo ukryté v niekoho archíve. Znamená to, že má čo skrývať?

Továrna na létající talíře

Koncom roku 1946 skúsený polárnik admirál Richard E. Byrd dostal úlohu – viesť vedecko-výskumnú expedíciu do Antarktídy. Dostala kódové označenie High Jump.

Úlohou americkej expedície bolo štúdium časti ľadového kontinentu s názvom Zem kráľovnej Maud, alebo aj Nové Švábsko. Vybavená však bola prinajmenšom zvláštne. K brehom Antarktídy boli vyslané: lietadlová loď, 13 lodí rôzneho typu, 25 lietadiel a helikoptér. Do výpravy vstúpilo len 25 vedeckých pracovníkov, zato však až 4100 mariňákov, vojakov a dôstojníkov! Čoskoro sa v amerických novinách objavili informácie o tom, že skutočným cieľom výpravy bolo hľadanie tajnej „Základne 211“ patriacej nacistom.

Stavbu základne začali velitelia Tretej ríše ešte v roku 1938. Spočiatku bola na ľadový kontinent vyslaná výskumná loď. Hydroplán, ktorý sa nachádzal na palube, vyfotil takmer štvrtinu kontinentu a zhodil na ľad kovové vlajočky so svastikou. Nemecko sa vyhlásilo za vlastníka obrovského územia, ktoré dostalo názov Nové Švábsko.

Potom sa k brehom Antarktídy potajme vydali ponorky s „morskými vlkmi“ admirála Karla Dönitza. Po skončení druhej svetovej vojny sa našli dokumenty poukazujúce na to, že v Novom Švábsku našli bádatelia systém jaskýň s teplým vzduchom, ktoré sú medzi sebou poprepájané. Keď Dönitz spravil bilanciu výsledkov výpravy, povedal: „Moji potápači našli skutočný zemský raj“. V roku 1943 vypustil zo svojich úst ešte jednu pre mnohých nepochopiteľnú frázu: „Nemecká námorná flotila je hrdá na to, že na druhom konci sveta vytvorila pre führera nedostupnú pevnosť.“

Aby mohlo podzemné mesto v čase druhej svetovej vojny na Antarktíde pokojne existovať, nemecká námorná flotila podnikla bezprecedentné bezpečnostné opatrenia. Akékoľvek lietadlo či plavidlo, ktoré sa zjavilo nad oceánom omývajúcim Zem kráľovnej Maud okamžite mizlo na dne. Od roku 1939 začalo systametické osvojovanie si Nového Švábska a budovanie tajnej nacistickej základne pod názvom Základňa 211.

Raz za tri mesiace uskutočnila na Antarktídu cestu loď s názvom Schwabenland. Už o pár rokov prepravili na Antarktídu ťažobné stroje a ďalšiu techniku, vrátane železničnej dráhy, vagónov a tiež obrovské frézy na stavbu tunelov. Na zásobovanie Základne 211 použili 35 najväčších ponoriek, z ktorých odmontovali výzbroj a prispôsobili ich na prepravu nákladu rôzneho typu. Podľa amerického plukovníka Wendella Stevensa, ktorý na konci vojny pracoval vo výzvednej divízii, okrem nich nemci zostrojili osem obrovských nákladných ponoriek. Všektky boli spustené na vodu a používali sa výhradne na prepravu nákladu na tajnú Základňu 211.

Na konci vojny mali nemci deväť výskumných spoločností, kde testovali projekty „lietajúcich diskov“. Podľa plukovníka Vitalija Šelepova (Виталия Шелепова), ktorý zozbieral množstvo materiálu z histórie obsadenia Antarktídy nemcami, v čase druhej svetovej vojny minimálne jednu takúto spoločnosť preniesli do Antarktídy a tu zahájili výrobu lietajúcich strojov. Pomocou ponoriek prepravili na južný kontinent tisíce väzňov z koncentračných táborov ako pracovnú silu, významných vedcov aj s rodinami a tiež členov Hitlerjugend – genofond budúcej „čistej“ rasy.

V podzemnom meste izolovanom od okolitého sveta viedli vedci výskum na vytvorenie nadčloveka, ktorý mal vládnuť svetu, ale aj na zdokonaľovanie zbraní, ktoré by umožnili dobyť celý svet. Takouto technológiou boli aj diskolety. V niektorých zahraničných novinách sa na konci 20. storočia objavili články, v ktorých sa hovorilo o tom, že nemeckým bádateľov sa v Tibete podarilo nájsť úložiská prastarých znalostí. Tieto materiály boli využité pri vývoji a výrobe na konci druhej svetovej vojny úplne nových lietajúcich zariadení vo forme veľkých lietajúcich diskov, ktoré dosahovali rýchlosť až 700 kilometrov za hodinu a dokázali obletieť celú zemeguľu.

Teraz sa vrátime k výprave admirála Byrda. Počas prvého mesiaca práce vyfotili americké lietadlá okolo 49 tisíc snímkov ľadového kontinentu na území Zeme kráľovnej Maud a nastala potreba detailnejšieho skúmania pozemnými jednotkami. A udialo sa niečo nevysvetliteľné: 3. marca 1947 sotva rozbehnutý výskum zastavili a lode urýchlene odvolali domov.

Rok na to, v máji 1948, na stránkach európskeho časopisu „Brizant“ uverejnili senzačný článok. Ukazuje sa, že prácu expedície prerušili kvôli „tvrdému odporu protivníka“. Pri stretoch stratili jednu loď, štyri bojové lietadlá, zomreli desiatky ľudí. A ďalšich deväť lietadiel museli opustiť pre ich nepoužiteľnosť. V článku boli opublikované spomienky členov posádky bojových lietadiel. Letci rozprávali o neuveriteľných veciach: „lietajúcich diskoch“ vynárajúcich sa spod hladiny vody, o útokoch, zvláštnych atmosférických fenoménoch, psychických ťažkostiach…

Poznámka o strete amerických lietadiel s neznámymi „lietajúcimi diskami“ v tlači bola natoľko neuveriteľná, že ju väčšina čitateľov pokladala za novinársku kačicu. Prešlo niekoľko desiatok rokov s z ľadového kontinentu sa začali šíriť správy o tom, že UFO v tvare disku sa tu objavuje niekoľkonásobne častejšie ako v iných oblastiach.

Najznámejší prípad sa odohral v roku 1976. Japonskí bádatelia súčasne zachytili na radaroch 19 okrúhlych objektov, ktoré „dopadli“ na Antarktídu rovno z vesmíru a náhle zmizli z obrazoviek.

Solídny americký žurnál Weekly World News v roku 2001 vytlačil oznam o tom, že nórski vedci našli v hĺbke antarktického kontinentu, vo vzdialenosti okolo 160 kilometrov od hory Mount McClintock, záhadnú vežu! Výška stavby mala okolo 28 metrov. Postavená bola zo stoviek ľadových blokov a pripomínala strážnu vežu stredovekého zámku. S prihliadnutím na vášeň nacistov k stredovekej symbolike sa mimovoľne natíska myšlienka, či ju vytvorili esesáci, pokladajúci sa za pokračovateľov práce nemeckých rytierskych rádov.

Nedávno sa hypotéza o tom, že tajná Základňa 211 stále existuje a pokračuje vo svojej činnosti, opäť otvorila. V jedných ufologických novinách sa objavil článok Oľgy Bojarinovej o zvláštnej udalosti, ktorá sa stala na Antarktíce v marci 2004. Kanadskí letci našli pozostatky nejakého lietajúceho stroja na ľade a vyfotografovali ich. Na fotkách bol široký kráter, v centre ktorého sa nachádzal poškodený lietajúci disk. Kvôli podrobnejšiemu štúdiu bola na toto územie vyslaná špeciálna výprava, no tá už nenašla ani diskolet, ani úlomky.

A teraz to najzaujímavejšie. O dva týždne do redakcie Toronto Tribune, ktorá zverejnila fotografiu lietajúceho stroja, prišiel 85-ročný Lance Bailey. Povedal novinárom, že je z Ruska a jeho skutočné meno je Leonid Belyj (Леонид Белый). V čase vojny bol uväznený v koncentračnom tábore, väzni ktorého pracovali v tajnom vojenskom závode na lietadlá na obývanom mieste Peenemünde.

„Som v šoku,“ – povedal Lance Bailey. „Veď na fotkách sú jeden vedľa druhého obrázky zariadenia, ktorý som ja svojimi vlastnými očami videl pred 60 rokmi… V septembri 1943 preniesli štyria robotníci na betónovú plošinu vedľa jedného z hangárov okrúhly objekt s priezračnou kabínou v centre. Podobal sa na prevrátenú panvicu na maličkých nafukovacích kolesách. Tento „lievanec“ vydal syčiaci zvuk, vzlietol nad betónovú plochu a zostal visieť vo výške niekoľkých metrov.

Ak teda v novinách neopublikovali najnovšiu novinársku „kačicu“, vyzerá to tak, že na Antarktíde predsa len existovala nemecká tajná Základňa 211 a vyrábali na nej diskolety. Samotný fakt havárie jedného z lietajúcich strojov a prehľad, s akým boli pozostatky odstránené doslova spod nosa Kanaďanov svedčí o tom, že tajná podzemná základňa ďalej pokračuje vo svojej činnosti.

Zdroj: SUENEE